Tak ako mnoho ďalších povinností a pravidiel o výkone advokácie stanovuje zákon č. 586/2003 Z. z. o advokácii (Zákon o advokácii) aj povinnosť zachovávať mlčanlivosť, a to vo viacerých ustanoveniach. Prvú zmienku o mlčanlivosti môžeme nájsť v ustanovení § 3 ods. 6, v ktorom nájdeme znenie sľubu advokáta:
„Sľubujem na svoje svedomie a česť, že budem dodržiavať Ústavu Slovenskej republiky, zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy, predpisy Slovenskej advokátskej komory, etiku advokátskeho povolania a chrániť základné práva a slobody, svedomito plniť povinnosti advokáta a zachovávať mlčanlivosť o všetkých skutočnostiach, o ktorých sa dozviem v súvislosti s výkonom svojho povolania."
Na uvedené nadväzuje § 23 ods. 1 Zákona o advokácii, podľa ktorého je advokát povinný zachovávať mlčanlivosť o všetkých skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel v súvislosti s výkonom advokácie, ak osobitný predpis na úseku predchádzania a odhaľovania legalizácie príjmov z trestnej činnosti a financovania terorizmu neustanovuje inak.[1] To znamená, že ak ako advokát poradím priateľovi v rámci neformálneho rozhovoru, zachovávanie mlčanlivosti sa na túto situáciu nevzťahuje, nakoľko táto rada nebola poskytnutá ako právna služba počas výkonu advokácie.
Je dôležité mať na pamäti, že v rovnakom rozsahu ako na advokáta sa povinnosť zachovávať mlčanlivosť vzťahuje aj na:
zamestnancov advokáta, zamestnancov verejnej obchodnej spoločnosti, zamestnancov komanditnej spoločnosti alebo zamestnancov spoločnosti s ručením obmedzeným,
iné osoby, ktoré sa v tejto súvislosti podieľajú na poskytovaní právnych služieb,
členov orgánov Slovenskej advokátskej komory a jej zamestnancov[2].
Otázkou od akého momentu je advokát povinný zachovávať mlčanlivosť, sa zaoberal český Ústavný súd v náleze sp. zn II. ÚS 889/10 zo dňa 25. novembra 2010, v ktorom konštatoval nasledovné:
„Je rozumné predpokladať, že do základného práva na právnu pomoc v konaní pred orgánmi verejnej moci spadá aj príprava, spočívajúca najmä v odovzdaní všetkých relevantných informácii a dohode o procesnej taktike, ktoré spravidla časovo predchádzajú konaniu s orgánom verejnej moci. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že povinnosť advokáta zachovávať mlčanlivosť začína okamihom, kedy je klientom požiadaný o právnu službu a začne ho zoznamovať so svojim problémom.“
Z uvedeného logicky vyplýva, že zachovávať mlčanlivosť je advokát povinný ešte pred podpisom splnomocnenia, mandátnej zmluvy a pod. Je bežný postup, že klient najprv navštívi vybraného advokáta, vysvetlí mu situáciu a až po takomto prvom stretnutí dochádza k podpisu plnej moci.
Vzťah medzi advokátom a jeho klientom by mal byť založený na dôvere. Klient sa advokátovi musí zdôveriť a následne očakáva, že advokát bude hájiť jeho záujmy. S dôverou môžeme spojiť aj očakávanie klienta, ktorý predpokladá, že advokát nebude informácie, ktoré sa dozvedel pri výkone svojho povolania, šíriť ďalej. Za určitých okolností môže advokáta zbaviť mlčanlivosti aj jeho klient[3], resp. po smrti či zániku klienta jeho právny nástupca. Ak je právnych nástupcov viac, zákon vyžaduje na účinné pozbavenie mlčanlivosti súhlasný prejav vôle všetkých právnych nástupcov klienta. Netreba opomenúť, že tento súhlas musí mať písomnú formu.
Ak klient zbaví advokáta mlčanlivosti, neznamená to, že advokát môže začať okamžite „rozprávať“. Ak nastane situácia, že napriek pozbaveniu tejto povinnosti je v prospech klienta, aby advokát mlčanlivosť zachoval, musí advokát zo zákona túto povinnosť naďalej dodržiavať.[4] Posúdenie okolností, či by zbavenie mlčanlivosti bolo na úkor klienta, je zverená advokátovi. K uvedenému zaujal stanovisko aj Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. To 12/2013 z 24. februára 2014 nasledovne:
„Okolnosť, či pozbavenie povinnosti mlčanlivosti je v neprospech klienta, predpokladanú ustanovením § 23 ods. 3 zákona o advokácii, ponecháva tento zákon formuláciou „ak usúdi“ na úvahu advokáta, ktorá nie je preskúmateľná orgánmi činnými v trestnom konaní alebo súdom.“
Výnimky zo zachovávania mlčanlivosti
Zákon o advokácii určuje viacero situácií, v ktorých advokát nie je povinný zachovávať mlčanlivosť. Súvisiac s mlčanlivosťou vzťahujúcou sa aj na ďalšie osoby, ako sme uviedli vyššie, nie je advokát povinný zachovávať mlčanlivosť voči osobe, ktorú poveruje vykonaním úkonu právnej služby a ktorá je tiež viazaná mlčanlivosťou. Ako najbežnejší príklad možno uviesť napr. využitie služieb notárov, exekútorov a pod., ktorým zákony upravujúce ich profesiu povinnosť zachovávať mlčanlivosť ukladajú.
Výnimkou je aj konanie pred súdom (resp. iným orgánom), ktorého predmetom je spor medzi samotným advokátom a jeho klientom, resp. jeho právnym nástupcom. Logika tohto ustanovenia spočíva najmä v rešpektovaní princípu „rovnosti zbraní“, aby advokát mohol v prípadnom spore riadne chrániť svoje práva a záujmy a nebol mlčanlivosťou obmedzovaný.
Zákon ďalej stanovuje, že advokát sa nemôže dovolávať povinnosti zachovávať mlčanlivosť v disciplinárnom konaní pred disciplinárnym senátom SAK.
Na povinnosť zachovávať mlčanlivosť však nemá vplyv pozastavenia výkonu advokácie ani vyčiarknutie advokáta zo zoznamu advokátov.
Mlčanlivosť a povinnosť prekaziť spáchanie trestného činu
Čo je dôležitejšie – dôvera klienta alebo prekazenie spáchania trestného činu? Túto dilemu za advokátov vyriešil expressis verbis zákon o advokácii v § 23 ods. 9, podľa ktorého:
„Povinnosť zachovávať mlčanlivosť sa nevzťahuje na prípad, ak ide o zákonom uloženú povinnosť prekaziť spáchanie trestného činu.“
Uvedené sa vzťahuje k trestnému činu podľa § 341 Trestného zákona s názvom „Neprekazenie trestného činu“. Výnimka z povinnosti zachovávať mlčanlivosť sa teda týka zákonom uloženej povinnosti prekaziť prípravu alebo spáchanie trestného činu aj vtedy, ak sa advokát o týchto skutočnostiach dozvedel pri výkone svojho povolania. Týmto však nie je dotknuté ustanovenie Trestného poriadku v § 36 ods. 3 druhá veta, podľa ktorej obhajca nemôže byť vypočúvaný ako svedok o skutočnostiach, ktoré sa dozvedel pri výkone obhajoby.
Zachovanie mlčanlivosti môže byť aj okolnosťou vylučujúcou protiprávnosť, ako je tomu pri trestnom čine neoznámenia trestného činu. V § 340 ods. 3 Trestného zákona sa uvádza, že kto spácha uvedený čin, nie je trestný, ak by oznámením trestného činu porušil zákonom uznanú povinnosť mlčanlivosti. Pozrime sa, čo hovorí súdna prax:
„Povinnosť advokáta zachovávať mlčanlivosť však nie je obmedzená zákonom uloženou povinnosťou oznámiť spáchanie trestného činu uvedeného v § 340 Trestného zákona (Neoznámenie trestného činu), ak sa advokát o tejto skutočnosti dozvedel v súvislosti s výkonom advokácie. Splnenie povinnosti mlčanlivosti vyplývajúcej zo zákona o advokácii je v takom prípade okolnosťou vylučujúcou protiprávnosť v zmysle § 340 ods. 3 písm. b) Trestného zákona čo zodpovedá všeobecnému ustanoveniu o výkone práv a povinností podľa § 28 ods. 1 Trestného zákona.“
Uvedené skonštatoval vo svojom uznesení Najvyšší súd SR 21. augusta 2012, sp. zn. 2 To 1/2012.
Advokát ako svedok v trestnom konaní
Trestný poriadok v § 129 ods. 2 hovorí, že svedok nesmie byť vypočúvaný, ak by výpoveďou porušil zákonnú povinnosť zachovávať mlčanlivosť okrem situácie, ak by bol od tejto povinnosti oslobodený (s výnimkou už spomínaného „Neprekazenia trestného činu“). Po tom, ako orgán činný v trestnom konaní (OČTK) oznámi advokátovi predmet výsluchu a poučí ho o jeho právach, ten by mal posúdiť, či ide o skutočnosti, na ktoré sa povinnosť zachovávať mlčanlivosť vzťahuje. Ak usúdi, že ide o situáciu so zachovaním mlčanlivosti, informuje o tom OČTK alebo súd a uvedené by mal vedieť vyšetrovateľovi preukázať (ideálne) predložením relevantných dôkazov, napr. plnou mocou od klienta a pod.
Na rozdiel od postavenia svedka však Trestný poriadok nestanovuje limity zákazu výsluchu obvineného. Ak je advokát v postavení obvineného, povinnosť zachovávať mlčanlivosť sa na neho nevzťahuje a to z dôvodu uplatnenia práva na obhajobu a spravodlivý proces. Tieto práva majú prednosť pred zachovaním mlčanlivosti, čo potvrdil aj český Ústavný súd vo svojom náleze pod sp. zn. II. ÚS 4071/2019 zo dňa 14.10.2020.:
„Ak účinná obhajoba obvineného vyžaduje prelomenie povinnosti mlčanlivosti, potom právo obvineného na obhajobu podľa čl. 40 ods. 3 Listy základných práv a slobôd prevažuje nad touto povinnosťou. Právo na obhajobu tak má prednosť pred povinnosťou mlčanlivosti, ktorá viaže obvineného.“
V súvislosti s témou zachovávania mlčanlivosti pri zaisťovaní listín si môžete prečítať naše spracovanie nálezu Ústavného súdu Českej republiky sp.zn. III.ÚS 702/17 zo dňa 22. novembra 2019.[5]
Záver
Mlčanlivosť by nemala byť podceňovaná, najmä, ak je zákonne upravená z dôvodu ochrany klienta a jeho oprávnených záujmov.
V jednom prípade advokát, ktorý po ukončení zastupovania klienta a po vzniku konfliktu ohľadom úhrady trov právneho zastúpenia, postúpil pohľadávku z nezaplatených trov inému subjektu. V zmluvách o postúpení pohľadávky advokát označil svojho bývalého klienta, v akom spore ho zastupoval a uviedol aj výšku trov právneho zastúpenie. Opomenul však, že ho klient nikdy nezbavil mlčanlivosti. Disciplinárny senát SAK uvedené posúdil ako porušenie § 23 ods. 1 Zákona o advokácii a rozhodol, že dotyčný advokát sa dopustil disciplinárneho previnenia podľa § 56 ods. 1 predmetného zákona[6].
Ak advokát poruší zákonnú povinnosť zachovávať mlčanlivosť, porušuje tým zákon, čím sa vystavuje disciplinárnemu stíhaniu a zodpovedá aj za vzniknutú škodu, ktorú by svojim konaním klientovi spôsobil.
