Sťažovateľka (Wüstenrot poisťovňa, a. s.) bola v rámci súdneho konania začatého na základe žaloby fyzickej osoby – podnikateľa žalovanou. V predmetnej veci sa na výzvu súdu vyjadrila tak, že žiadala žalobu zamietnuť, pričom neuviedla žiadne návrhy na vykonanie dôkazov. Vo veci konajúci okresný súd nariadil pojednávanie a za týmto účelom sťažovateľke na pokyn sudkyne doručil neautorizovaný dokument označený ako poučenie o procesných právach a povinnostiach strán sporu.
Predmetné poučenie v znení pripojenom k ústavnej sťažnosti sťažovateľky malo rozsah štyroch strán a obsahovalo, okrem iného, aj poučenie podľa § 274 Civilného sporového poriadku (t.j. poučenie o možnosti súdu vydať rozsudok pre zmeškanie žalovaného). Poučenie, ktoré sa však nachádza v spise okresného súdu, malo rozsah dvoch strán. Pod podnadpisom označeným ako “rozsudok pre zmeškanie” však obsahovalo nasledovný text, ktorý však poučenie v zmysle § 274 Civilného sporového poriadku neobsahuje:
„Ak súd uznesením uložil žalovanému povinnosť v určenej lehote písomne sa vyjadriť k žalobe a v tomto svojom vyjadrení uviesť rozhodujúce skutočnosti na svoju obranu, pripojiť listiny, na ktoré sa odvoláva a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a žalovaný túto povinnosť bez vážneho dôvodu nesplnil, súd môže aj bez nariadenia pojednávania rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie, ktorým žalobe vyhovie (§ 273 CSP).
Ak sa žalobca nedostavil na pojednávanie vo veci, hoci bol naň riadne a včas predvolaný a v predvolaní na pojednávanie bol žalobca poučený o následku nedostavenia sa vrátane možnosti vydania rozsudku pre zmeškanie a žalobca neospravedlnil svoju neprítomnosť včas a vážnymi okolnosťami, na pojednávaní rozhodne súd o žalobe podľa § 137 písm. a) na návrh žalovaného rozsudkom pre zmeškanie, ktorý žalobu zamietne.“
Sťažovateľka sa však pojednávania nezúčastnila. Okresný súd preto rozhodol rozsudkom pre zmeškanie v neprospech sťažovateľky ako žalovanej. Vzhľadom na to, že sťažovateľka sa rozsudkom pre zmeškanie nestotožnila, podala voči nemu odvolanie, nakoľko podľa jej názoru neboli splnené podmienky na jeho vydanie. Podľa jej názoru malo byť poučenie o možnosti rozhodnutia rozsudkom pre zmeškanie obsiahnuté priamo v predvolaní na pojednávanie. Ak tomu tak nebolo, súd rozsudkom pre zmeškanie rozhodol nesprávne.
Krajský súd rozsudok pre zmeškanie vydaný okresným súdom potvrdil. Podmienku poučenia o možnosti súdu rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie považoval za splnenú aj napriek tomu, že poučenie nebolo obsiahnuté v predvolaní na pojednávanie, ale v osobitnej listine doručovanej spolu s predvolaním. Sťažovateľka však podala dovolanie, ktoré bolo Najvyšším súdom Slovenskej republiky (Najvyšší súd) odmietnuté.
Sťažovateľka sa však následne rozhodla podať ústavnú sťažnosť, ktorou sa domáhala vyslovenia porušenia jej práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie. Tvrdila, že v rozpore s § 274 Civilného sporového poriadku nebola v predvolaní na pojednávanie poučená o možnosti rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie v neprospech žalovaného. Predvolanie je procesný úkon, ktorým súd vyzýva určité subjekty, aby sa dostavili na pojednávanie. Podmienky vydania rozsudku pre zmeškanie sú splnené, ak je poučenie priamo v texte predvolania. Príloha sprievodnej správy súdu síce obsahuje viaceré všeobecné poučenia, no nenahrádza poučenie nachádzajúce sa v predvolaní.
Najvyšší súd však uviedol, že ak okresný súd obsah predvolania na pojednávanie rozdelil do dvoch samostatných dokumentov, ktoré boli doručené v tej istej elektronickej správe, nemožno to hodnotiť ako procesné porušenie súdu majúce za následok porušenie práva na spravodlivý proces.
Ústavný súd Slovenskej republiky (Ústavný súd) k ústavnej sťažnosti uviedol, že dodržiavanie Civilného sporového poriadku je nevyhnutným predpokladom riadnej realizácie práva na súdnu ochranu. Civilný sporový poriadok pritom upravuje aj osobitné postupy, ktoré sú upravené v prvej hlave tretej časti Civilného sporového poriadku. Medzi ne zaraďujeme aj rozhodnutie rozsudkom pre zmeškanie.
Rozsudok pre zmeškanie je možné vydať ako následok porušenia procesnej povinnosti strany sporu. Platí, že strana sporu musí byť o následkoch porušenia svojej povinnosti, a teda aj o možnosti rozsudok pre zmeškanie vydať osobitne poučená. Poučenie je nutné urobiť osobitne, a to formálne kvalifikovaným spôsobom. Strana sporu by o možnosti vydať rozsudok pre zmeškanie mala byť poučená v predvolaní.
Najvyšší súd v dovolaní napadnutom rozhodnutí uviedol, že zaslanie predvolania a poučenia o možnosti rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie v dvoch samostatných dokumentoch priložených k jednej elektronickej správe spĺňa zákonom stanovenú požiadavku poučenia v predvolaní. Výklad Najvyššieho súdu však opomenul zohľadniť skutočnosť, že predvolanie na pojednávanie je, na rozdiel od všeobecného poučenia, osobitné. Civilný sporový poriadok dokonca v ustanoveniach týkajúcich sa rozsudku pre zmeškanie stanovuje, že poučenie musí byť súčasťou predvolania na pojednávanie. Z gramatického výkladu Civilného sporového poriadku je teda jednoznačné, že poučenie má byť obsiahnuté priamo v predvolaní.
Okresný súd a krajský súd sa teda dopustili nesprávneho právneho posúdenia normy podústavného práva. Aj napriek tomu, že by sa mohlo zdať, že tento výklad smeruje k formalistickému záveru výkladu procesnej normy, nie je to pravdou.
O žalobe žalobcu okresný súd mohol rozhodnúť už na prvom pojednávaní, bez jeho odročenia. Okresný súd však sťažovateľku o možnosti rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie pre prípad jej nedostavenia sa na druhé pojednávanie nepoučil a napriek tomu ním následne rozhodol a znemožnil jej podať odvolanie. Je teda zrejmé, že sťažovateľke bolo zároveň znemožnené, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Ústavný súd teda skonštatoval, že rozhodnutím Najvyššieho súdu došlo k porušeniu práv sťažovateľky na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie. Napadnuté uznesenie Najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
zdroj: nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 12. novembra 2021, sp. zn.: III. ÚS 339/2021-38
