Ústavnému súdu Českej republiky (Ústavný súd) boli doručené dve ústavné sťažnosti, a to ústavná sťažnosť obce Ústí (Sťažovateľ 1) a ústavná sťažnosť, ktorú podali dvaja ďalší sťažovatelia, manželia (Sťažovateľ 2 a Sťažovateľ 3). Vzhľadom na rozhodnutie Ústavného súdu došlo k spojeniu oboch sťažností na spoločné konanie, výsledkom ktorého je tento nález Ústavného súdu.
Sťažovateľ 2 a Sťažovateľ 3 sú bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností, ktoré susedia s nehnuteľnosťami rodičov vedľajšieho účastníka. Medzi vyššie uvedenými nehnuteľnosťami existoval do roku 2013 ďalší pozemok, ktorého vlastníkom bol Sťažovateľ 1. Sťažovateľ 1 na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej so Sťažovateľom 2 a Sťažovateľom 3 tento pozemok previedol do ich vlastníctva (Pozemok).
Sťažovateľ 1 tak urobil na základe uznesenia zastupiteľstva o schválení predaja Pozemku (Uznesenie). Ministerstvo vnútra Českej republiky však s Uznesením nesúhlasilo a pokúšalo sa ho v rámci správneho súdnictva zrušiť z dôvodu jeho nezákonnosti. Krajský súd v Brne ako aj Najvyšší súd Českej republiky (Najvyšší súd) však konštatovali, že Uznesenie netrpí žiadnou vadou majúcou za následok jeho nezákonnosť.
Vedľajší účastník však Okresnému súdu v Jihlavě podal žalobu o určenie vlastníctva k Pozemku a domáhal sa určenia toho, že Sťažovateľ 1 je vlastníkom Pozemku. Po konaní na Okresnom súde v Jihlavě a Krajskom súde v Brne Najvyšší súd rozhodol, že vlastníkom Pozemku je Sťažovateľ 1. Najvyšší súd považoval rozhodovanie zastupiteľstva Sťažovateľa 1 o predaji Pozemku za netransparentné a nezákonné, pričom kúpnu zmluvu považoval za absolútne neplatnú.
Sťažovatelia pred Ústavným súdom namietali porušenie ich práv na spravodlivý proces, vlastnícke právo ako aj právo na samosprávu. Ústavný súd v tejto súvislosti uviedol, že na prejednávaný princíp sa vzťahuje aj princíp legitímnej predvídateľnosti súdneho rozhodovania, a to aj napriek tomu, že tým sťažovatelia neargumentujú.
Práve princíp predvídateľnosti súdneho rozhodovania znamená, že účastníci právnych vzťahov môžu legitímne očakávať, že štátne orgány budú v skutkovo a právne porovnateľných prípadoch rozhodovať rovnako. Tento princíp je však súčasťou spravodlivého procesu. Z toho dôvodu porušenie princípu predvídateľnosti súdneho rozhodovania je súčasne porušením práva na spravodlivý proces.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukázal najmä na nález pod sp. zn.: II. ÚS 2742/07. Uviedol, že pri opakovanom posudzovaní rovnakej predbežnej otázky (platnosti kúpnej zmluvy) nie je možné odhliadať od okolností, za ktorých rovnaká predbežná otázka bola riešená v rámci predchádzajúceho konania. Platí predsa, že vyriešenie predbežnej otázky súdom je pre vyriešenie rovnakej predbežnej otázky pre neskôr konajúci súd záväzné.
V nadväznosti na vyššie uvedené preto Ústavný súd zdôraznil, že súdy by mali v skutkovo a právne porovnateľných prípadoch rozhodovať rovnako, s výnimku existencie dôležitých dôvodov, ktoré musia byť konajúcim súdom dostatočne vysvetlené. V prípade, ak civilný súd o predbežnej otázke rozhodne inak ako o rovnakej predbežnej otázke už skôr rozhodol správny súd, dopúšťa sa porušenia princípu predvídateľnosti súdneho rozhodovania a legitímneho očakávania účastníkov konania. Tým zároveň dochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Z predchádzajúceho konania je pritom zrejmé, že zákonnosť postupu Sťažovateľa 1, resp. uznesením jeho zastupiteľstva je predbežnou otázkou, bez vyriešenia ktorej nie je možné vo veci rozhodnúť. Najvyšší súd svoje závery o absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy založil výlučne na posúdení tejto predbežnej otázky, ktorú posúdil sám. Ústavný súd v tejto súvislosti dodáva, že týmto vlastným posúdením došlo k protiústavnosti postupu Najvyššieho súdu. Otázka zákonnosti uznesenia zastupiteľstva Sťažovateľa 1 bola totiž posúdená správnymi súdmi tak, že o nezákonné uznesenie nejde.
Najvyšší súd mal postupovať tak, že rozhodnutie správnych súdov o zákonnosti uznesenia zastupiteľstva Sťažovateľa 1 si mal osvojiť. Tým, že tak Najvyšší súd neurobil a svojím rozhodnutím poprel názor správnych súdov došlo k porušeniu ústavou zaručených práv Sťažovateľa 2 a Sťažovateľa 3. Najvyšší súd tým ohrozil aj dôveru verejnosti v súdnictvo.
Ústavný súd záverom svojho nálezu stručne zrekapituloval všetko vyššie uvedené. Ak teda civilný súd o predbežnej otázke rozhodne inak ako už skôr rozhodol správny súd, porušuje princíp predvídateľnosti súdneho rozhodovania, princíp legitímnych očakávaní a právo na spravodlivý proces. Ak v dôsledku tohto protiústavného rozhodnutie civilného súdu dôjde k výroku o neplatnosti autonómneho nakladania s majetkom obce (k záveru o neplatnosti kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi Sťažovateľom 1 a Sťažovateľom 2 a Sťažovateľom 3), ktoré správny súd skôr označil za zákonné, dochádza k porušeniu ústavného práva obce na samosprávu a ochranu vlastníctva toho, komu sa obec rozhodla majetok predať.
Svojim rozhodnutím preto Najvyšší súd porušil príncíp predvídateľnosti súdneho rozhodovania, právo na spravodlivý proces, právo na samosprávu a právo na ochranu vlastníctva.
Ústavný súd preto napadnuté rozhodnutie Najvyššieho súdu zrušil.
zdroj: nález Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 07. apríla 2022, sp. zn.: II. ÚS 2765/20
