Postúpenie pohľadávky advokáta na paušálnu odmenu za poskytnuté právne služby
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v rozhodnutí zaoberal sporom o postúpenie pohľadávky advokáta na paušálnu odmenu za poskytnuté právne služby na tretiu osobu. Najvyšší súd Slovenskej republiky, v tomto spore o zaplatenie peňažnej pohľadávky, dovolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave zamietol.
Dovolací súd poukázal na §525 ods. 2 OZ, podľa ktorého nie je možné postúpiť pohľadávku, ktorej postúpenie by odporovalo zákonu, alebo dohode s dlžníkom. V tomto smere vzhľadom na námietky strany sporu uviedol aj to, že máme čiastočne odlišnú právnu úpravu ako v Českej republike, kde je v § 1881 zák. č. 89/2012 Sb. Občanského zákonníka povolené postúpiť pohľadávku, ktorú je možné scudziť, pokiaľ to dohoda dlžníka a veriteľa nevylučuje. Čiže podľa českej právnej úpravy, aby nebolo možné pohľadávku postúpiť, postúpenie pohľadávky by malo byť v zmluve s dlžníkom výslovne vylúčené, pričom pri postúpení pohľadávky nie je upravená nemožnosť postúpenia pre rozpor so zákonom ako je to upravené v § 525 ods.2 Občianskeho zákonníka.
Dovolací súd ďalej poukázal na § 39 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého neplatný je právny úkon, ak svojím obsahom odporuje zákonu. Taktiež uviedol, že zákon o advokácii síce výslovne nezakazuje postúpiť pohľadávku advokáta na zaplatenie odmeny za poskytnutie právnych služieb, avšak osobitnou zákonnou podmienkou, ktorá bráni postúpiť pohľadávku advokáta na zaplatenie odmeny za poskytnutie právnych služieb je podľa dovolacieho súdu povinnosť zachovania mlčanlivosti v zmysle § 23 zákona o advokácii. Advokáciu môžu vykonávať len osoby spĺňajúce prísne predpoklady podľa zákona o advokácii a za podmienky zachovania všetkých ustanovení zákona o advokácii. Jednou z nich je aj zachovanie povinnosti mlčanlivosti zakotvenej v § 23 ods. 1 zákona o advokácii. Dôležitosť tejto povinnosti je podčiarknutá i tým, že je obsahom zákonného sľubu advokáta pri vzniku výkonu tohto povolania. Povinnosť mlčanlivosti nie je teda „akoukoľvek“ povinnosťou advokáta, ale ťažiskovou povinnosťou a predstavuje jeden zo základných princípov advokácie. Ide o právo klienta, ktoré musí byť rešpektované ako súčasť ústavného práva na spravodlivý súdny proces a ochranu súkromia. Teda povinnosť mlčanlivosti advokáta predstavuje právo klienta a nemôže byť svojvoľne porušovaná. Postúpeniu pohľadávok týkajúcich sa vyplatenia odmeny za poskytovanie právnych služieb na základe zmluvy o poskytovaní právnych služieb, v ktorých je veriteľ (advokát) viazaný povinnosťou mlčanlivosti o dôverných informáciách získaných od klienta, okrem iného, zahrňujúcu aj informácie o klientovi samotnom (napr. identita klienta, informácie o vzniku a výške odmeny, spôsob, rozsah a obsah vykonaných úkonov právnej pomoci a celkovo všetky informácie, ktorých zverejnenie si klient neželá a nie sú verejne dostupné), bráni samotný osobitný zákon, a to zákon o advokácii v § 23 ods. 1, ktorý ukladá povinnosť advokáta zachovávať mlčanlivosť.
Dovolací súd dospel k záveru, že postúpenie pohľadávok advokáta, ktoré vznikli v súvislosti s poskytovaním právnych služieb podľa zákona o advokácii, na osobu, na ktorú sa nevzťahuje zákonná povinnosť mlčanlivosti, odporuje zákonu o advokácii v zmysle § 525 ods. 2 OZ v spojení s § 23 ods. 1 zákona o advokácii. Zmluva o postúpení pohľadávok vzniknutých advokátovi za poskytovanie právnych služieb podľa zákona o advokácii na tretiu osobu, neviazanú povinnosťou mlčanlivosti, je podľa § 39 OZ neplatným právnym úkonom, ak nebol advokát povinnosti mlčanlivosti klientom zbavený.
zdroj: rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22. Februára 2023, sp. zn. 4Obdo/78/2021
Dieťa umiestnené do zariadenia ochrannej výchovy pre nezhody rodičov
Pre nezhody rodičov v súvislosti s odovzdávaním chlapca matke bol 11-ročný chlapec umiestnený do zariadenia ochrannej výchovy. Zdá sa to možno absurdné, ale aj toto sa deje.
Rozhodnutím Okresného súdu v Českých Budějovicích (Okresný súd) bol chlapec zverený do starostlivosti matky. Následne na to otec podal návrh na zmenu úpravy styku otca k dieťaťu a žiadal jeho zverenie do svojej starostlivosti. Následne bol jeho návrh Okresným súdom zamietnutý. Návrh kolízneho opatrovníka na umiestnenie dieťaťa do detského diagnostického ústavu Okresný súd zamietol s odôvodnením, že obaja rodičia nerešpektujú rozhodnutie súdu. Následne Krajský súd v Českých Budějovicích (Krajský súd) čiastočne potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu avšak zmenil ho tak, že dieťa umiestnil do detského diagnostického ústavu.
Rozhodnutím Ústavného súdu (Ústavný súd) bola vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia, ktorým bolo dieťa umiestnené do detského diagnostického ústavu, odložené a to až do vykonateľnosti rozhodnutia Ústavného súdu o ústavnej sťažnosti. Následne Ústavný súd vyhovel sťažnosti sťažovateľa a čiastočne zrušil rozsudok Krajského súdu. Ústavný súd poukázal na to že boli porušené tak základné práva sťažovateľa a dieťaťa na súdnu ochranu v zmysle čl. 36 ods.1 Listiny základných práv a slobôd,ako aj následne čl. 6 odst.1 Zmluvy o ochrane ľudských práva a základných slobôd a taktiež právo na ochranu rodinného života a výchovu detí, ktoré zaručuje čl. 10 odst.2, čl 32 odst.4 Listiny a čl. 3 odst.1 Zmluvy o právach dieťaťa.
zdroj: www.ceska-justice.cz
Muž pri autonehode bol lekárom vyhlásený za mŕtveho, odškodného sa domohol až po 17 rokoch
Poľská republika uspela pred Európskym súdom pre ľudské práva (ESĽP).Prípad sa týkal sťažovateľa - muža, ktorý bol lekárkou záchrannej služby po nehode vyhlásený za mŕtveho aj napriek tomu, že muž v skutočnosti žil. Trestné konanie pred súdom trvalo tak dlho, že čin bol premlčaný. Občianskoprávne konanie však naďalej trvalo.
Sťažovateľ bol zastupovaný otcom, ktorý je právnik pôsobiaci vo Varšave, nakoľko sťažovateľ bol po nehode ochrnutý na horné aj dolné končatiny a teda bol odkázaný na úplnú opateru. Sťažovateľ ešte v roku 2009 zahájil občianskoprávne konanie o odškodnenie proti záchrannej službe a lekárke. Požadoval 2 500 000 poľských zlotých za majetkovú a nemajetkovú ujmu.
Poľská vláda pred ESĽP bránila postup záchranných zložiek s tým, že sťažovateľovi nebolo vedome odopreté neodkladné lekárske ošetrenie, keď bol nesprávne vyhlásený za mŕtveho a že záchranná operácia bola celkovo úspešná nakoľko bol zachránený život sťažovateľa. Taktiež upozorňovala na veľmi sťažené podmienky záchrannej akcie, ktorá prebiehala v noci v zime a s rizikom usmrtenia elektrickým prúdom zo zveseného elektrického káblu.
Európsky súd pre ľudské práva vo svojom rozhodnutí poukázal na to, že občianskoprávne konanie o náhradu škody prebieha na súde prvého stupňa už takmer trinásť rokov a nebolo vydané žiadne rozhodnutie. V závere ESĽP uviedol, že mechanizmy vnútroštátneho právneho poriadku ako celku v praxi nezaistili rýchlu a účinnú reakciu zo strany orgánov v súlade so záväzkami štátu podľa článku 2 a teda došlo k jeho porušeniu v jeho procesnom aspekte. Európsky súd pre ľudské práva s ohľadom na všetky okolnosti prípadu priznal sťažovateľovi odškodné vo výške 26 000 eur za nemajetkovou ujmu.
zdroj: www.ceska-justice.cz
