Skutkový stav
Sťažovateľ bol odsúdený pre spáchanie trestného činu neposkytnutia pomoci, za okolností, kedy dotknutá osoba túto pomoc odmietla. Za toto konanie mu bol uložený podmienečný trest odňatia slobody vo výške osem mesiacov s odkladom na skúšobnú dobu vo výške šestnásť mesiacov. Spáchania tohto trestného činu sa mal dopustiť tak, že svojej matke neposkytol a nezaistil lekársku pomoc. S matkou býval v spoločnej domácnosti a táto sa v danom čase nachádzala vo vážnom zdravotnom stave. Privolaný lekár nariadil hospitalizovanie pacientky, avšak táto po dvoch týždňoch skonala. Sťažovateľ sa v konaní pred všeobecnými súdmi bránil tým, že jeho matka od neho akúkoľvek pomoc výslovne odmietala.
Konanie pred všeobecnými súdmi
Všeobecné súdy zastávali názor, že sťažovateľ bol povinný poskytnúť pomoc svojej matke napriek jej výslovnému odmietnutiu. Zo skutkových okolností uvedenej právnej veci, ako aj zo zákonného zákazu poskytovať starostlivosť bez súhlasu pacienta podľa vyjadrenia Najvyššieho štátneho zastupiteľstva pred Najvyšším súdom ČR, malo dôjsť k zrušeniu napadnutých rozhodnutí, pretože zo strany sťažvovateľa nemohlo dôjsť k spáchaniu trestného činu. Voči uvedeným rozhodnutiam podal sťažovateľ sťažnosť. (Nález Ústavného súdu ČR, sp.zn.: I. ÚS/2078/16, z 2. januára 2017)
Ústavný súd ČR
Podľa názoru Ústavného súdu ČR išlo v danej veci o stret povinnosti sťažovateľa spočívajúcej v poskytnutí pomoci osobe, ktorej život a zdravie boli v danej situácii vážne ohrozené a práva tejto osoby pomoc odmietnuť. Toto jej oprávnenie vychádza z práva na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia, garantovaného v čl. 7 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd. Keďže bol sťažovateľ odsúdený za neposkytnutie pomoci ako lekár, všeobecné súdy odkazovali na jeho povinnosť podľa zákona o zdravotných službách, zaoberal sa Ústavný súd ČR aj výkladom právnych predpisov z oblasti zdravotníctva. Dospel k záveru, že zdravotnú starostlivosť nie je možné poskytovať proti vôli dospelej a svojprávnej osoby. Ďalej v súvislosti s uvedeným zastal nasledovný názor:
- „V oblasti poskytování zdravotní péče je třeba plně ctít zásadu svobody a autonomie vůle a možnost pacienta odmítnout poskytnutí péče, byť by byla i považována za nezbytnou pro zachování jeho života. Lékaři a další zdravotničtí pracovníci mohou takové osoby přesvědčovat, mohou se snažit je přimět ke změně jejich postoje, pokud je zjevně pro ně škodlivý, ale v konečném důsledku nemohou zabránit realizaci rozhodnutí o odmítnutí péče, které bylo učiněno na základě svobodné a vážné vůle dospělé svéprávné osoby, pouze z toho důvodu, že se domnívají, že toto rozhodnutí danou osobu poškozuje. Proto jedná-li jakákoliv osoba v souladu s těmito pravidly, a potřebnou péči neposkytne s ohledem na nesouhlas svéprávného dospělého pacienta, nemůže spáchat trestný čin neposkytnutí pomoci, neboť by nebyl naplněn jeden z nezbytných znaků trestného činu, kterým je protiprávnost jednání.“ (Nález Ústavného súdu ČR, sp.zn.: I. ÚS/2078/16, z 2. januára 2017)
Na záver Ústavný súd ČR konštatoval, že ak sťažovateľ nepomohol svojej matke z dôvodu, že si to sama neželala, konal v súlade s právom a takéto konanie preto nemohlo naplniť skutkovú podstatu trestného činu.
