Porušenie princípu proporcionality medzi vymáhanou čiastkou a trovami konania

Skutkový stav

Napadnutým uznesením Mestského súdu v Prahe bola sťažovateľovi uložená povinnosť zaplatiť Fakultnej nemocnici v Motole na náhrade trov konania čiastku 6.920,- Kč. a zároveň na náhrade trov odvolacieho konania sumu 960,- Kč. Sťažovateľ bol v období od 10. 6. 2010 do 11. 6. 2010 hospitalizovaný vo fakultnej nemocnici. Za tento pobyt vznikla sťažovateľovi povinnosť uhradiť regulačný poplatok vo výške 60,- Kč. Sťažovateľ túto sumu uhradil dňa 11. 6. 2010. Na základe úhrady regulačného poplatku bola vydaná sťažovateľovi zdravotnícka dokumentácia, čo je bežnou praxou fakultnej nemocnice. Sťažovateľ si neponechal potvrdenie, že zaplatil sumu 60,- Kč, pretože išlo o zanedbateľnú sumu. Bez predchádzajúcej výzvy na zaplatenie regulačného poplatku podala fakultná nemocnica elektronický platobný rozkaz[1], v ktorom sa domáhala zaplatenia 60,- Kč spolu s špecifikovaným príslušenstvom a náhradu trov konania vo výške 6.920,- Kč. Súd následne vydal elektronický platobný rozkaz, ktorým bola sťažovateľovi uložená povinnosť zaplatiť 60, - Kč s príslušenstvom a náhradu trov konania vo výške 1.592,- Kč. Sťažovateľ vedomý si neunesenia dôkazného bremena nepodal proti elektronickému platobnému rozkazu odpor a ihneď po jeho vydaní uhradil dlžnú sumu. Fakultná nemocnica sa odvolala proti výške trov konania, keď namietala pochybenie súdu prvého stupňa pri postupe ich vyčíslenia. Odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa tak, že sťažovateľ je povinný zaplatiť žalobcovi trovy konania vo výške 6.920,- Kč. Tento svoj ​​záver odôvodnila fakultná nemocnica tým, že sťažovateľ nezaplatil dlžnú čiastku aj napriek výzve a nemocnica tak bola nútená vynaložiť pomerne vysokú čiastku na úhradu súdneho poplatku a nákladov právneho zástupcu. Tento záver sa javí sťažovateľovi ako nedôvodný, pretože pred podaním elektronického platobného rozkazu sťažovateľ k úhrade dlžnej čiastky vyzvaný nebol. Nemocnica svoje tvrdenie pred odvolacím súdom nijako nepodložila a súd tak založil svoje rozhodnutie len na základe tvrdení, ktoré fakultná nemocnica uviedla, bez toho, aby požadoval ich preukázanie. Sťažovateľ sa domnieva, že v rozhodnutí odvolacieho súdu je obsiahnutý prvok svojvôle a napadnuté rozhodnutie je v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti .

Môže ústavný súd preskúmavať výšku náhrady trov konania?

ÚS ČR podotýka, že nie je súdom, ktorý by podrobne preskúmaval rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Je zásadne doménou všeobecných súdov, aby rozhodovali o náhrade trov konania. ÚS ČR nie je oprávnený v tomto smere v detailoch preskúmavať každé jednotlivé rozhodnutie všeobecných súdov. To neplatí len vtedy, ak by došlo v rozhodnutí všeobecného súdu k procesnému excesu, ktorý by nemal iba povahu bežného porušenia jednoduchého práva, ktorého náprava nie je úlohou ÚS ČR, ale by naopak mal charakter extrémneho rozporu s princípmi spravodlivosti.

Môže byť zasiahnuté do základných práv a slobôd aj rozhodnutím všeobecného súdu v drobnom spore?

V súvislosti s týmto prípadom sa musel ÚS ČR najprv vysporiadať s námietkou vedľajšieho účastníka konania (fakultnej nemocnice, pozn. autora), podľa ktorého ide v danej veci o drobný spor, a preto nie je možné dospieť k záveru, že by rozhodnutím Mestského súdu v Prahe mohlo byť zasiahnuté do ústavne zaručených základných práv a slobôd. ÚS ČR upozornil, že štvrtý senát ÚS ČR v minulosti opakovane vyvodil, že hodnotové obmedzenia prípustnosti opravného prostriedku nepredstavuje odmietnutie spravodlivosti sporov. Napr. uznesenie sp. zn IV.ÚS 101/01 alebo IV . ÚS 336/02, IV. ÚS 2652/11 a ďalšie). V tomto konkrétnom prípade však nevidí ÚS ČR za primárne posúdenie absolútnej výška nákladov, ale nepomer medzi žalovanou čiastkou a súvisiacimi trovy konania, ktoré dosiahli viac ako stonásobok žalovanej sumy .

Využitie advokátskych služieb nemocničným zariadením pri vymáhaní pohľadávok

Vymáhanie regulačných poplatkov je pre nemocničné zariadenie nepochybne okrajovou záležitosťou a nie je ťažké uveriť jej tvrdeniu, že ich vymáhanie je pre ňu zaťažujúce. Je nepochybné , že nemocničné zariadenia veľkosti fakultnej nemocnice majú svoje právne oddelenie, ktoré by malo byť schopné zabezpečovať bežnú právnu agendu súvisiacu s chodom nemocnice. To, či aj cez uvedenú skutočnosť nemocnica zvolí ako svojho právneho zástupcu advokáta, je na jej uvážení a nemožno jej v tom brániť. Na druhej strane, ÚS ČR už vo svojom náleze sp. zn. I. ÚS 195/11 konštatoval, že v prípade fakultnej nemocnice sa jedná o subjekt hospodáriaci s majetkom štátu, ktorý je do istej miery napojený na štátny rozpočet, čomu by mali zodpovedať aj nástroje zvolenej na vymáhanie regulačných poplatkov . V spomínanom náleze ÚS ČR k právnemu zastúpeniu fakultnej nemocnice advokátom okrem iného uviedol, že "Ústavný súd dal vo svojich nálezoch, sťažovateľom citovaných, najavo, že podobný postup zo strany všeobecných súdov nebude tolerovať. Ak takto súdy postupujú, na jednej strane tak umožňujú plytvanie verejnými prostriedkami, ktoré sa prostredníctvom platených právnych (či rôznych tzv. "poradenských") služieb presúvajú do rúk súkromných subjektov, a na strane druhej tak umožňujú vyložene parazitovať (neúmerným navyšovaním o trovy konania) na drobných pohľadávkach občanov. Tento postup už nemá s princípmi spravodlivosti nič spoločné." Je potrebné v zásade rozlišovať medzi tzv. bežnou právnou agendou, ktorá súvisí s každodenným chodom nemocnice a špecifickými prípadmi, v ktorých nemožno od zdravotníckeho zariadenia dosť dobre požadovať, aby ich riešilo vlastnými zamestnancami.

ÚS ČR apeluje na súdy, pretože pri rozhodovaní o náhrade trov konania sú povinné zvážiť účinnosť právneho zastúpenia žalobcu, najmä v špecifických prípadoch, kde o. i. zaradzuje aj tzv. formulárové žaloby. Pravidelným (hoci nie nevyhnutným) rysom v týchto prípadoch je, že právo na peňažné plnenie vymáha iný než pôvodný veriteľ a žalobca so žalovanými pohľadávkami obchoduje (tu sa ÚS ČR odvolal na nález ÚS ČR sp. zn. I. ÚS 3923/11).

Je nespochybniteľné, že náplňou činnosti nemocničného zariadenia ako takého je síce poskytovanie nemocničnej starostlivosti, to však ešte neznamená, že v súvislosti s jej prevádzkou nemôže fakticky dochádzať k situáciám, ktoré sú typické skôr pre spoločnosti ťažiace z odkúpenia a následného súdneho vymáhania drobných pohľadávok. Inými slovami povedané, hoci určite nie je úmyslom fakultnej nemocnice a vymáhanie regulačného poplatku je pre ňu nepochybne záťažou, fakticky došlo v danom prípade v súvislosti s vyberaním poplatku k neproporcionálnemu nárastu trov konania pre povinného. Z elektronického návrhu na vydanie platobného rozkazu a celkového charakteru tejto agendy vyplýva, že sa jedná skôr o činnosť administratívneho charakteru. To však ešte neznamená, že v individuálnych prípadoch môže aj v súvislosti s vyberaním regulačných poplatkov nastať situácia, kedy by bolo vhodné využiť služby advokáta. V predmetnom konaní však nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by tento postup odôvodňovali.

Výrok nálezu ÚS ČR

Mestský súd v Prahe pochybil spôsobom zasahujúcim do základných práv a slobôd sťažovateľa (porušenie práva na spravodlivý proces garantovaný v čl. 36 odst. 1 Listiny základných práv a slobôd), ak vyhovel odvolaniu vedľajšieho účastníka konania a priznal jej náklady súdneho konania v plnej výške, pretože tým porušil princíp proporcionality medzi výškou vymáhanej čiastky (60,- Kč) a účelne vynaložených trov konania (6.920,- Kč).[2]

Porovnanie slovenskej a českej právnej úpravy v danom prípade

V slovenskom právom poriadku (konkrétne § 150 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku[3]) nájdeme: „Ak sú trovy konania v drobných sporoch neprimerané voči pohľadávke, môže ich súd nepriznať alebo znížiť.“ V českom právnom poriadku síce takéto ustanovenie nenájdeme, avšak k vyššie rozobratému prípadu nemuselo dôjsť, pretože všeobecné súdy mohli postupovať na základe § 150 Občanského soudního řádu[4]: „Jsou-li tu důvody hodné zvláštního zřetele, nebo odmítne-li se účastník bez vážného důvodu zúčastnit prvního setkání s mediátorem nařízeného soudem, nemusí soud výjimečně náhradu nákladů řízení zcela nebo zčásti přiznat.“