Sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu v Mostě (Okresný súd) uznaný vinným zo spáchania dvoch zločinov lúpeže v súlade s príslušnými ustanoveniami trestného zákona. Išlo o lúpežné prepadnutie dvoch poškodených, pričom za tieto trestné činy bol sťažovateľ odsúdený k trestu odňatia slobody v trvaní troch rokoch nepodmienečne a zároveň mu bol uložený trest vyhostenia z územia Českej republiky.
Krajský súd v Ústí nad Label (Krajský súd) odvolanie sťažovateľa zamietol, pretože dospel k záveru, že rozsudok Okresného súdu netrpí žiadnymi vadami ani nedostatkami. Krajský súd označil dokazovanie vo veci za úplné.
Najvyšší súd Českej republiky (Najvyšší súd) dovolanie sťažovateľa odmietol. Uviedol, že z dôkazov, ktoré boli vykonané pred súdom prvého stupňa, možno dospieť k záveru, že bol zistený taký skutkový stav, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti.
Sťažovateľ však prostredníctvom svojej ústavnej sťažnosti, ktorú podal Ústavnému súdu Českej republiky (Ústavný súd) namietal, že vykonaným dokazovaním nebolo jednoznačne preukázané, že sa dopustil konania, za ktoré mu bol uložený trest. Uviedol tiež, že došlo k porušeniu zásady prezumpcie neviny, z ktorej vyplýva aj princíp in dubio pro reo.
Vo vzťahu k ústavnej sťažnosti Ústavný súd uviedol, že už v minulosti viac krát zdôraznil, že každé trestné stíhanie a uložený trest je z povahy veci zásadným zásahom do základných práv, života a životného osudu jednotlivca, čo platí najmä v prípade, ak bol jednotlivcovi uložený trest odňatia slobody tak, ako v posudzovanom prípade.
V trestnom konaní dochádza k stretu medzi základnými právami obvineného a verejným záujmom reprezentovaným právomocou štátnej moci označiť konanie ako škodlivé pre spoločnosť a trestať páchateľa takého konania. Na daný zásah štátu do života a práv jednotlivca preto musí existovať dostatočne silné ospravedlnenie.
Z procesnoprávneho hľadiska musí byť jednoznačne zistené a preukázané, že sa skutok objektívne stal, že predstavuje skutočne závažnú hrozbu pre spoločnosť a že odsúdená osoba je skutočne tou osobou, ktorá toto konanie spáchala alebo sa podieľala na jeho spáchaní.
K princípom spravodlivého procesu patrí aj princíp prezumpcie neviny, podľa ktorého je každý, proti komu je vedené trestné stíhanie považovaný za nevinného, a to až do doby pokým nie je súdom právoplatne odsúdený. Právny význam prezumpcie neviny spočíva v povinnosti orgánov činných v trestnom konaní hľadieť na toho, proti komu je vedené trestné konanie, ako na nevinného. Táto povinnosť trvá až do momentu vydania právoplatného odsudzujúceho rozsudku. V súvislosti s vyššie vedeným je spojená aj myšlienka, že pokiaľ existujú akékoľvek odôvodnené pochybnosti právnej alebo skutkovej povahy, je nutné rozhodnúť v prospech obvineného.
Podstatou princípu in dubio pro reo je to, že ak aj po vykonaní dokazovania pretrvávajú pochybnosti o existencii relevantných skutkových okolnostiach, ktoré nie je možné odstrániť ako vykonaním ďalších dôkazov, orgány činné v trestnom konaní sú povinné rozhodnúť v prospech obvineného.
Prostredníctvom dokazovania si súdy, resp. orgány činné v trestnom konaní zaisťujú skutkový podklad pre svoje rozhodnutie. Ústavný súd zároveň upozornil aj na zákaz deformácie dôkazov, t. j. zákaz vyvodzovania takých skutkových zistení, ktoré z vykonaných dôkazov pri ich rozumnom a logickom zhodnotení nemôžu vyplývať.
K otázke páchateľstva sťažovateľa vo vzťahu k prvému trestnému činu lúpeže
Okresný súd a Krajský súd rozhodnutia o vine sťažovateľa založili na výpovedi poškodeného, rekognícii in natura, kamerovom zázname a znaleckom skúmaní. Najvyšší súd však rekogníciu in natura posúdil ako neprípustný dôkaz s ohľadom na skutočnosť, že poškodenému bola pred rekogníciou predložená fotografia sťažovateľa iba jednu hodinu pred samotným vykonaním rekognície.
Celkovo však Najvyšší súd konštatoval, že v tejto veci bol zistený taký skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti v rozsahu, ktorý je nevyhnutný pre rozhodnutie. Ústavný súd však mal pochybnosti, či v tejto veci došlo k rešpektovaniu zásady in dubio pro reo, preskúmal spisový materiál, z ktorého zistil, že na kamerovom zázname je zachytený bežiaci muž, oblečený do tmavších nohavíc, svetlého trička s dlhým rukávom a na nohách má svetlé topánky. Na fotografii sťažovateľa, ktorá je založená v spise, má sťažovateľ svetlé tričko s dlhým rukávom, svetlé nohavice a svetlé topánky. Odev teda zodpovedal kamerovému záznamu čiastočne, avšak Ústavný súd uviedol, že nie je možné s istotou dospieť k záveru, že osobou na kamerovom zázname je skutočne sťažovateľ.
Orgánom činným v trestnom konaní nemôže byť odopretá snaha, ktorú vynaložili, no aj napriek tomu, sa im nepodarilo preukázať zhodu biologických vzoriek, neuspelo ani nasadenie policajného psa a ani vykonanie znaleckých posudkov vo veci. Nebolo teda preukázané, že by sa trestnej činnosti dopustil sťažovateľ.
Najvyšší súd svoje rozhodnutie opiera o dôkazy, ktoré priamo nesvedčia proti sťažovateľovi. Predkladané svedecké výpovede podľa Ústavného súdu predstavujú skôr indície, vysvetľujúce potenciálny motív sťažovateľa, avšak nejde o dôkazy, z ktorých by bolo možné ústavne súladným spôsobom dokázať sťažovateľovi vinu.
Najvyšší súd založil svoj názor o tom, že páchateľom trestného činu lúpeže bol sťažovateľ, iba na osamotenom dôkaze, a to na tvrdení poškodeného, ktorý tvrdil, že na hlavnom pojednávaní sťažovateľa spoznal (agnoskácia). Ústavný súd síce pripustil možnosť použitia agnoskácie ako dôkazného prostriedku, avšak zdôraznil, že agnoskácia nemá kvalitu dôkazného prostriedku rekognície a preto je treba priznať tomu zodpovedajúcu dôkaznú silu. Ústavný súd upriamil pozornosť na to, že agnoskácia bola vykonaná až po tom, čo boli poškodenému predložené fotografie sťažovateľa. Najvyšší súd preto rozhodol na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu ohľadne skutku, ktorý sa sťažovateľovi kladie za vinu.
Došlo zároveň k porušeniu práva sťažovateľa na súdnu ochranu, nakoľko v posudzovanej veci je daný extrémny nesúlad medzi skutkovými zisteniami uvedenými v odôvodnení rozhodnutia a právnymi závermi, ktorí boli z týchto zistení vyvodené. V prípade, ak je záver súdu o vine odsúdeného založený na takto oslabenom jedinom dôkaze, Ústavný súd nemôže aprobovať výsledok konania. Ústavný súd preto dospel k záveru, že je nutné, aby Najvyšší súd opätovne posúdil dovolanie sťažovateľa.
K otázke páchateľstva sťažovateľa vo vzťahu k druhému trestnému činu lúpeže
Rozsudkom Okresného súdu bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania trestného činu lúpeže, tím že proti poškodenému použil násilie s úmyslom zmocniť sa jeho veci. S poškodeným prebehla rekognícia in natura, pričom poškodený uviedol, že má istotu len cca 70 %. Pri následnej agnoskácii na hlavnom pojednávaní poškodený uviedol, že si je úplne istý, že trestný čin spáchal sťažovateľ. Podľa názoru Ústavného súdu ide však opätovne iba o osamotený dôkaz o vine sťažovateľa. Na mieste činu sa nenašli žiadne stopy, kamerový záznam je nepoužiteľný a neexistuje iný dôkaz, ktorý by svedčil v sťažovateľov neprospech.
Následne si Ústavný súd kládol otázku, či nedošlo k porušeniu prezumpcie neviny. Vina sťažovateľa bola totiž preukázaná iba na základe výpovede a rekognície in natura. Ústavný súd sa preto zameral na dôkaznú silu rekognície.
Na správny priebeh rekognície, ako aj na zvýšenie jej dôkaznej sily, sú kladené viaceré požiadavky. Opatrenia, ktoré môžu zvýšiť dôkaznú silu rekognície v prípadoch, kedy je rekognícia jediným dôkazom, formuloval Ústavný súd vo svojej rozhodovacej praxi (pozri bližšie nález Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 3709/16 a nález Ústavného súdu sp. zn.: II. ÚS 2016/20).
Ústavný súd v tomto prípade dospel k záveru, že orgány činné v trestnom konaní starostlivým výberom figurantov podporili dôkaznú silu rekognície a teda, že sa jedná o dôkaz, ktorý môže v ďalšom konaní obstáť.
Ďalšie úvahy Ústavného súdu viedli k výpovedi poškodeného. Okresný súd uviedol, že výpoveď poškodeného nevykazovala žiadne rozpory. Najvyšší súd sa s touto argumentáciou stotožnil. Ústavný súd však v tejto veci uvádza, že s týmto názorom Najvyššieho súdu nie je možné súhlasiť. Poškodený totiž v protokole o rekognícii uviedol, že si je ohľadom osoby páchateľa istý iba čiastočne a zároveň uviedol odlišný vek páchateľa trestného činu. Navyše, poškodený bol v čase spáchania skutku pod vplyvom alkoholu. Ústavný súd považuje tieto rozpory za dôležité vzhľadom k tomu, že ide o jediný dôkaz.
Ústavný súd preto dospel k názoru, že Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia neprekonal vyššie uvedené rozpory vo výpovedi poškodeného a nedostatočne odôvodnil svoje závery o schopnosti poškodeného vnímať okolnosti, o ktorých má vypovedať. Keďže výpoveď poškodeného predstavuje jediný dôkaz o vine sťažovateľa, došlo k nedostatočnému objasneniu skutkového stavu, čím došlo k porušeniu princípu prezumpcie neviny a princípu in dubio pro reo zo strany Najvyššieho súdu.
Z vyššie uvedených dôvodov preto Ústavný súd ústavnej sťažnosti sťažovateľa vyhovel a napadnuté rozhodnutie Najvyššieho súdu zrušil.
