Skutkový stav prípadu
Podstata sporu spočívala v opakovanom uverejňovaní článkov, ktorých predmetom bola osoba politika Tomia Okamuru. V 13 článkoch médiá politika opakovane nazývali „Pitomio“ a na fotografiách bol vyobrazený a nalíčený ako klaun. Okrem jeho fotografií boli pripojené i informácie o tom, ako jeho spoločnosť Toy travelling s.r.o. skrachovala a v neposlednom rade sa politikovi nepáčili ani označovania jeho osoby ako poradcu bývalého ministra Jiřího Paroubka, s čím samozrejme nesúhlasil.
V zmysle všetkých skutočností podal politik žalobu, v ktorej žiadal o úhradu nemajetkovej ujmy 300 000 Kč, uverejnenie ospravedlnenia, uloženie povinnosti zdržať sa publikovania a zverejňovania fotografie upravenej tak, že je mu pridané líčenie a nos klauna a na záver požadoval zdržať sa komolenia jeho mena a označovania jeho osoby ako "Pitomio". Mestský súd v Prahe vyhovel žalobe len z časti, čo odvolací súd následne potvrdil. Dovolací súd dovolanie z časti odmietol a z časti zamietol a tak sa tento prípad v podobe ústavnej sťažnosti dostal až na Ústavný súd ČR, ktorý sťažnosť uznal za dôvodnú.
Názor ústavného súdu
Právo na ochranu mena
Ústavný súd sa v rozhodnutí venuje komoleniu mena politika, pričom uznáva záujem na označovaní jeho osoby skutočným menom. Podľa Ústavného súdu je podstatou ochrany mena podľa Charty základných práv a slobôd, právo každého človeka na to, aby bol bez ohľadu na svoje spoločenské postavenie označovaný vždy svojím skutočným menom.
Sloboda prejavu
Ďalej pripomína, že ani sloboda prejavu nemá viesť k tomu, aby bola akákoľvek osoba v očiach verejnosti samoúčelne cielene zosmiešňovaná. Nezáleží ani na tom, aké má spoločenské postavenie. Ak médiá používajú praktiky dotýkajúce sa ľudskej dôstojnosti, osobnej cti či mená určitej osoby pri podávaní informácií o veciach verejných, nemôžu to odôvodňovať ani snahou zabrániť komukoľvek získať mandát na výkon verejnej funkcie. Presadzovanie kampane médií zamerané na konkrétnu osobu s cieľom ju len ohovárať a to spôsobom, ktorý sa odkláňa od všeobecne uznávaných pravidiel slušnosti, a znevýhodniť ju tak v politickom boji o verejnú funkciu, nemôže používať súdnu ochranu. Súčasne na základe skoršej judikatúry tvrdí, že hodnotiaci súd musí skúmať, či informácie sú pravdivé, či je forma verejnej prezentácie primeraná a či zásah do osobnostných práv je nevyhnutným sprievodným javom výkonu kritiky, a teda či jej cieľom nie je len hanobenie a zneuctenie danej osoby.
„Krach“ spoločnosti
Pri údajnom krachu spoločnosti sťažovateľa zabudli súdy vziať do úvahy skutočnosť, že pri skrachovaní firmy už Tomio Okaruma nebol jej spoločníkom, a teda nemal žiadny vplyv na jej fungovanie. Ústavný súd preto chápe, že politikovi vadí spájanie jeho osoby s krachom spoločnosti, ktorá nemohla skrachovať ako "jeho", resp. jemu.
Poradca bývalého ministra
Pri tvrdení obsahujúcom, že je sťažovateľ poradcom vtedajšieho, vzal Ústavný súd na zreteľ skutkové zistenie mestského súdu, ktorý tvrdenie označil za nepravdivé. Mestský súd však vyslovil, že takýto nepravdivý údaj nedokáže zasiahnuť do osobnostných práv sťažovateľa, s čím už Ústavný súd nemohol súhlasiť. Nemôžeme totiž vedieť, či takéto nepravdivé verejné označenie určitej osoby za poradcu konkrétneho ministra alebo predsedu vlády nemôže v aktuálnom kontexte u významnej časti verejnosti vyvolávať negatívny ohlas, a teda vplývať na dobrú povesť alebo osobnú česť takejto osoby.
Spýtali sme sa odborníka
K téme ochrany ľudských práv verejne známych osôb pred zásahmi médií sme položili zopár otázok odborníkovi na ľudské práva aj ústavné právo, právnikovi a vysokoškolskému pedagógovi právnickej fakulty Univerzity Mateja Bela, Branislavovi Fridrichovi.
Ako vnímate uvedené rozhodnutie Ústavného súdu?
Rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky z 24.3.2020 potvrdzuje tendenciu ústavných súdov členských krajín Európskej únie viac prihliadať na osobnostné práva politikov, ktoré sú ešte stále súčasťou ich súkromnej sféry. Medzi také patrí aj právo politika na svoje meno ako zložky svojej osobnosti, ktoré pokiaľ média skomolia do tvaru, ktorý má urážlivý charakter, tak tu jednoducho nie je možné hovoriť o prípustnej kritike. Politik Tomio Okamura bol nazvaný konkrétnym médiom ako „Pitomio“. Ústavný súd Českej republiky nevidí žiadne ospravedlnenie pre takéto označenie hanlivého charakteru spojené s menom politika v prípade, ak v článku chýbajú výroky politika, ktoré majú extrémny charakter, neprípustný v štáte založenom na úcte k základným právam a slobodám človeka a občana, na ktoré by bolo nutné reagovať tak expresívne, ako urobil v článku novinár, keď použil hanlivú skomoleninu meno Tomia odvodenú od slova „pitomec“.
Vydavateľ tvrdil, že čitatelia vedia o aké výroky ide. To však nestačí, výroky kritizovaného politika musia byť súčasťou článku, v ktorom sa politik kritizuje. Preto závery prvostupňového súdu, že je prípustné používanie tohto hanlivého označenia v prípade prejavu oprávnenej kritiky, považuje Ústavný súd Českej republiky v prípade v článku kritizovaných politických postojov Tomia Okamuru, za také, ktorých cieľom je difamovať ho spôsobom vybočujúcim zo všeobecných medzí slušnosti a znevýhodniť ho tak v politickom boji o verejnú funkciu. Prvostupňový súd tvrdil, že nejde o samoúčelné zameranie sa na politika Tomia Okamuru, lebo médium sledovalo výroky a skutky, čo však Ústavný súd Českej republiky odmieta a tvrdí, že ide o samoúčelné cielené zošmiešňovanie, pretože neboli produkované žiadne výroky Tomia Okamuru, ktoré by dávali podklad pre také hanobiace zosmiešňovanie. Prvostupňový súd ďalej umožnil kritiku prostredníctvom skutkových tvrdení, ktoré boli v konaní preukázané ako nepravdivé, ako to, že Okamura bol poradcom Ing. Jiřího Paroubka, alebo že mu skrachovala cestovná kancelária, kde v čase krachu už Okamura nebol spoločníkom, čo Ústavný súd Českej republiky vytkol prvostupňovému súdu. Prvostupňový súd odôvodnenie pravdivosti týchto nepravdivých skutkových tvrdení vysvetlil zjednodušením významu. Ústavný súd Českej republiky vyslovil dôležité kautely, ktoré kladú na novinárov určité povinnosti ako zakladať svoje výroky na pravdivých informáciách, pretože sa od nich očakáva vyšší stupeň informovanosti a znalostí. Ústavný súd Českej republiky sa teda postavil na stranu ochrany pravdivosti informácii podávaných verejnosti a na zákaze zosmiešňovania politikov samotných, ak nie sú k tomu extrémne dôvody na strane politika samotného. Ústavný súd Českej republiky však úplne zakázal difamáciu politika neslušným spôsobom za účelom znevýhodnenia v politickom boji, pretože aj média musia rešpektovať osobnostné práva a najmä politický pluralizmus a otvorenosť demokratickej spoločnosť. Zdá sa, že Ústavný súd Českej republiky načrtol hranice mediálnej slobody práve v politickom boji o verejnú funkciu. Pritom s tvrdením o motivácii zabrániť Okamurovi v politických ambíciách prišiel práve redaktor média na pojednávaní pred prvostupňovým súdom.
Je podľa Vás sloboda prejavu v dnešných dňoch médiami zneužívaná na neprimerané zásahy do osobnostných práv verejne známych osôb?
Nepochybne áno. Slovenské súdy však pomerne často dávajú prednosť ochrane osobnosti pred slobodou prejavu, dokonca aj v prípadoch, kde kritika je oprávnená. Ak sa takéto rozhodnutia ocitnú pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, často dochádza k ich rušeniu z dôvodov práva novinára na drobné nepresnosti, resp. pravdivosti tvrdení, ktoré všeobecné súdy neskúmali z hľadiska pravdivosti. Treba však zohľadniť aj to, že prejavy slovenských novinárov sú oproti českým kolegom vecnejšie, jednoduchšie a preto aj pravdivejšie. Práve prípad pred Ústavným súdom Českej republiky ukazuje, že politikom média neodpustia nič a vytvárajú akýsi bič na politikov, ktorý kupodivu prechádza sieťou všetkých stupňov všeobecných súdov. To je jav, ktorý je na Slovensku nevídaný.
Vyhľadávajú podľa Vás verejne známe osoby v prípade urážlivých článkov a reportáží právnu pomoc v dostatočnej, prípadne primeranej miere?
Ťažko odpovedať na danú otázku. Okrem pár medializovaných prípadov neprimeraných finančných zadosťučinení voči sudcom a niektorým politikom, čo v konečnom dôsledku média využili, pretože tieto rozhodnutia neprimerane chránili osobnosť pred slobodou prejavu, sa verejne činné osoby skôr boja ísť do súdnych sporov s mediálnymi domami. Slovenskí novinári sú školení v otázkach judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý je k novinárskej práci výrazne tolerantnejší ako povedzme Ústavný súd Českej republiky a novinárom toleruje aj nepravdivé skutkové tvrdenia za predpokladu, že celkovo článok je vecnou kritikou verejne činnej osoby, takže sa často veľmi elegantne pohybujú na hrane misky váh, kde na jednej strane váh je položená sloboda prejavu a na druhej strane ochrana osobnosti. Toto prispieva k tomu, že advokáti po tom, čo klient príde so žiadosťou o riešenia, neodporúčajú žaloby, práve z dôvodu hraničnosti novinárskych výrokov, kde len ťažko možno odhadnúť, čo urobí súd, aký bude mať názor. V poslednej dobe máme prípady, keď orgány štátu najmä polícia zasielajú médiám informačné údaje, ktoré nemusia byť vždy pravdivé, avšak novinár, ak si ich nemá ako overiť, sa môže spoľahnúť na ich zdroj, ktorým je štát. Tým sa vytvára veľmi nebezpečné prepojenie medzi policajnou mocou a novinárskou siedmou veľmocou. Ústavný súd Slovenskej republiky dal v týchto prípadoch za pravdu mediálnym domom a novinárom.
Poskytuje aktuálna právna úprava ako aj rozhodovacia prax slovenských súdov dostatočné záruky ochrany osobnosti pre verejne známe osoby?
Celkom iste. Zákonná právna úprava ochrany osobnosti je koncipovaná ako maximálna. Znížená ochrana je potom pre verejne činné osoby v dôsledku zásahu nadradeného práva na ochranu slobody prejavu, ktorá sa váži so základným právom na rešpektovanie súkromia a práve tu existuje pomerne veľká miera neistoty, ako pristupovať k jednotlivým prípadom, pretože doterajšia judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva neposkytuje úplne pravidlá pre všetky prípady. To je potom dôvod, prečo vnútroštátne rozhodnutia súdov nie sú predvídateľné. A tie, čo sú, nepostačujú na odhad, ako bude rozhodnuté v danom prípade.
Podľa odborníčky na sociálnu a klinickú psychológiu, Viery Cvikovej, sú verejne známe osoby či už z politického života alebo šoubiznisu vystavené enormnému tlaku zo strany médií:
„Sila mediálneho vplyvu na jednotlivca sa zvyšuje najmä v situáciách negatívneho hodnotenia výkonov a prejavov daných osôb. Každý potrebujeme istú mieru psychickej rovnováhy pre zachovanie zdravia (tak duševného ako telesného). Vnútornú rovnováhu nám najvýraznejšie ohrozuje otrasená sebahodnota. Ak niekoho zosmiešňujeme, ironizujeme, verejne pranierujeme, je to ako by sme ho pred publikom "fackovali", psychologicky ho inzultujeme.“
Takéto správanie je podľa jej slov neprípustné vkaždej sfére života – ako v politickej tak aj celkovo na spoločenskej scéne. Morálka a etika by mali byť samozrejmými hodnotami stojacimi na pozadí práce politika či novinára.
„Aká je spoločnosť také sú médiá - aké sú médiá, taká je spoločnosť. Sú to spojené nádoby.“
Aj takto charakterizovala konanie médií, pričom podľa jej názoru je dôležité mať vymedzené, čo je v súlade s hodnotami spoločnosti a čo nie:
„Ak toto vymedzenie nie je jasné, môže sa ho jedinec domáhať sám, ako to bolo v prípade českého politika. Pravdou je, že slušnosť, čestnosť, spolupráca, objektivita, úcta aj k oponentovi, nie sú v súčasnosti preferovanými spoločenskými hodnotami. Neetické konanie by malo byť však neprípustné nie len z hľadiska legislatívneho, ale aj z hľadiska profesionálneho. Profesionál, tak politik ako aj novinár, by mal reflektovať realitu, používať kritické a konštruktívne myslenie a viesť k nemu aj verejnosť.“
Ako z pohľadu práva, tak aj z pohľadu psychického zdravia poškodenej osoby je nevyhnutné vnímať opodstatnenosť, primeranosť ako aj pravdivosť tvrdení, ktoré médiá smerujú voči jednotlivcom bez rozdielu na tom, či ide o verejne známe osoby, alebo nie. Hranica medzi slobodou prejavu a neprimeraného zásahu do osobnostných práv jednotlivcov môže byť niekedy veľmi tenká, pričom český prípad môže byť príkladom toho, že sa jednotlivci nemusia spravodlivosti domôcť už v prvoinštančných konaniach.
