Skutkový stav
Sťažovateľ bol v tejto trestnej veci stíhaný pre prečin vyhrážania s cieľom pôsobiť na orgán verejnej moci a pre prečin nebezpečného vyhrážania. Nakoľko mal Okresný súd zato, že by mohol svoje vyhrážky uskutočniť, bol vzatý do predbežnej väzby. Okresný súd neskôr vyhovel žiadosti obvineného o prepustenie z väzby. Proti tomuto rozhodnutiu Okresného súdu podala sťažnosť prokurátorka, Krajský súd rozhodnutie Okresného súdu zrušil a obvinený bol ponechaný vo väzbe. V priebehu konania o ústavnej sťažnosti bol však obvinený z väzby prepustený, keďže bol po vyhlásení rozsudku odsúdený k podmienečnému trestu odňatia slobody.
Záver Ústavného súdu ČR
Ústavný súd v tomto prípade dospel k záveru, že ústavná sťažnosť je dôvodná čiastočne. Vychádzal pritom z toho, že tak ako Okresný súd, tak aj Krajský súd konštatovali, že sťažovateľovi hrozil pravdepodobne podmienečný trest odňatia slobody. Ústavný súd uviedol, že ak dospejú všeobecné súdy k takémuto záveru, podľa ustanovenia § 71 ods. 2 písm. b) Trestního řádu by mali zvažovať bezodkladé prepustenie obvineného na slobodu. Názor Okresného súdu sa stotožňoval so zákonnými ustanoveniami, podľa ktorých existovali v tomto prípade podmienky pre prepustenie sťažovateľa. Krajský súd toto považoval za vylúčené, pričom bral zreteľ na potrebu účinnej ochrany poškodených (Nález Ústavného súdu Českej republiky, sp.zn. III. ÚS 130/13, z 15. decembra 2015).
Ústavný súd ČR uviedol, že s ohľadom na zásadu proporcionality a prezumpciu neviny majú všeobecné súdy povinnosť vykladať príslušné ustanovenia Trestního řádu reštriktívne. Mali by vychádzať z toho, že záujem na ponechaní obvineného vo väzbe je v tejto chvíli oslabený pre zistenie, že mu nehrozí nepodmienečný trest odňatia slobody. Preto musia existovať o to silnejšie dôvody, pre ktoré je ho možné vo väzbe ponechať. Krajský súd sa bránil tým, že jeho zotrvanie vo väzbe bolo odôvodnené ochranou poškodených a skutočnosťou, že obvinený vo vypätých situáciách reagoval agresívne a aj znalkyňa v jeho prípade konštatovala závažnú psychickú poruchu. Napriek tomu mal Ústavný súd zato, že Krajský súd neuviedol žiadny kvalifikovaný dôvod pre ponechanie sťažovateľa vo väzbe, okrem toho, že zopakoval základné dôvody väzby. Ďalej z tohto rozhodnutia nebolo zrejmé, akého konrkétneho chovania by sa sťažovateľ mohol dopustiť po prepustení z väzby. Nezaoberal sa ani otázkou ochrany poškodených, keď nešpecifikoval, ktorý ich záujem chránený zákonom môže byť ohrozený a nedoložil ani konkrétne skutočnosti, ktoré by tento jeho záver potvrdzovali. Preto rozhodnutím Krajského súdu došlo k porušeniu práva sťažovateľa na osobnú slobodu a právo na spravodlivý proces. Toto rozhodnutie Ústavného súdu ČR, ktoré bolo preskúmané napriek tomu, že sťažovateľ bol s väzby prepustený, zakladá sťažovateľovi právo na odškodnenie podľa zákona č. 82/1998 Zb. o odpovědnosti za škodu zpusobenou pri výkonu veřejné moci rozhodnutím nebo nepsrávním úředním postupem. Časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namietal prieťahy v trestnom konaní a žiadal, aby súd zakázal prokuratúre v pokračovaní porušovania jeho základných práv, bola sťažnosť odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.
