Podmienky umelého prerušenia tehotenstva
Súčasná právna úprava umelého prerušenia tehotenstva, teda interrupcie, je upravená v zákone č. 73/1986 Zb. o umelom prerušení tehotenstva, ktorý podrobne upravuje možnosti ženy, ktorá sa pre interrupciu rozhodne, ako aj spôsoby, akým je možné takýto zákrok vykonať. Samotný zákon však ako najefektívnejší spôsob boja proti nechceným tehotenstvám uvádza ich predchádzanie, a to predovšetkým výchovou k plánovanému a zodpovednému rodičovstvu.
V prípade zlyhania spomínanej prevencie alebo inej okolnosti, zákon o umelom prerušení tehotenstva uvádza dva dôvody, pre ktoré môže dôjsť k prerušeniu tehotenstva. Hneď prvým je prerušenie umelého tehotenstva na základe písomnej žiadosti ženy, ktorej sa má prerušenie tehotenstva vykonať, a to len v tom prípade, ak jej tehotenstvo nepresahuje 12 týždňov, a ak tomu nebránia jej zdravotné dôvody.
Druhým dôvodom, kedy možno pristúpiť k interrupcii, sú zdravotné dôvody ženy, pričom takto možno vykonať interrupciu len s jej súhlasom, poprípade na jej podnet, ak je ohrozený jej život alebo zdravý vývoj plodu.
O zdravotných dôvodoch, pre ktoré lekár môže odmietnuť prerušiť tehotenstvo, hovorí vyhláška č. 74/1986 Zb.. Podľa tejto vyhlášky, lekár nepreruší tehotenstvo na žiadosť ženy, ak by výkon interrupcie predstavoval zvýšenie zdravotného rizika pre zdravotný stav ženy alebo ak by od posledného umelého prerušenia tehotenstva neuplynulo aspoň 6 mesiacov. Výnimkami, kedy aj v týchto prípadoch, môže dôjsť k interrupcii, sú nasledujúce okolnosti:
- žena už dvakrát rodila,
- žena dovŕšila 35 rokov,
- je dôvodné podozrenie, že žena otehotnela v dôsledku trestného činu, ktorý bol na nej spáchaný.
Samotnému procesu interrupcie pritom predchádza podrobné informovanie ženy, ktorá sa pre interrupciu rozhodne, alebo ktorej ju lekár odporučí, o možných následkoch zákroku, a o iných možnostiach riešenia jej situácie. Nejde teda o zákrok vykonaný na počkanie a spravidla mu okrem samotného posúdenia stavu ženy lekárom predchádza aj rozhovor a informovanie ženy o iných spôsoboch, akým prerušenie tehotenstva odvrátiť.
Zmienené pravidlá prístupu žien k interrupciám boli podrobené posúdeniu súladu aktuálneho znenia zákona o umelom prerušení tehotenstva s Ústavou SR Ústavným súdom Slovenskej republiky. Dôvodom takéhoto skúmania bol návrh poslancov Národnej rady SR, v ktorom uvádzali, že zákon porušuje práva nenarodeného dieťaťa a je v ostrom rozpore s právami a princípmi, ktoré chráni Ústava SR. Ústavný súd návrh poslancov striktne odmietol, pričom uviedol, že práva nenarodeného dieťaťa vznikajú podľa právneho poriadku Slovenskej republiky až ex tunc, teda spätne, ale až momentom narodenia dieťaťa, a dovtedy Ústava SR ochraňuje právo ženy na súkromie a slobodné rozhodovanie vo veciach materstva a rodičovstva.[1]
4 návrhy proti-interrupčných zákonov
Uvedené práva ženy na súkromie a slobodu rozhodovania sa v otázke plánovania rodičovstva sa zvykne súhrnne označovať, ako reprodukčné práva žien. O pozmenenie súčasného znenia zákona o umelom prerušení tehotenstva, ako aj rešpektovaných reprodukčných práv žien, sa napriek zmienenému Nálezu Ústavného súdu SR o jeho súlade s Ústavou SR, len za leto 2019 snažili poslanci Národnej rady Slovenskej republiky až štyrmi návrhmi novely zákona o umelom prerušení tehotenstva. Informácie o jednotlivých návrhoch sme vám priniesli už v článku SK legal shot: September 2019- 1. vydanie.
Zrejme najprísnejším bol návrh novely zákona o umelom prerušení tehotenstva predložený Richardom Vašečkom. V návrhu uviedol, že interrupciu by bolo možné vykonať len v prípadoch, ak by išlo o záchranu života matky, o zabránenie trvalého a vážneho poškodenia zdravia matky, ak by dieťa vzniklo v dôsledku trestného činu a tehotenstvo by nepresahovalo 12 týždňov, alebo ak by nenarodené dieťa trpelo ťažkým poškodením a tehotenstvo by nepresahovalo 24 týždňov.
Ďalšími návrhmi malo dochádzať k skráteniu doby, počas ktorej mohla žena požiadať o prerušenie tehotenstva. V prípade návrhu Milana Krajniaka sa táto doba mala skrátiť z 12 na 7 týždňov, a v prípade návrhu poslancov politickej strany Kotleba- ĽSNS na 8 týždňov.
Jemnejšie sa k téme interrupcii vo svojej navrhovanej novele vyjadrovala politická strana OĽANO, ktorá navrhovala primárne postupy po odložení dieťaťa do „hniezda záchrany“ a možnostiach biologických rodičov nadviazať s opusteným dieťaťom ďalší kontakt.
Potreba stále nových a obmedzujúcich návrhov zmien zákona o umelom prerušení tehotenstva, ktoré si za cieľ dávajú bojovať proti interrupciám, ide pritom do zrejmého nesúladu so štatistickou krivkou o umelých prerušeniach tehotenstva. Štatistiky totižto jasne poukazujú na dlhodobo klesajúci trend siahania žien po tomto finálnom spôsobe riešenia otázky tehotenstva. Klesajúci trend je prítomný už od roku 1997, kedy počet umelých prerušení tehotenstva predstavoval 20 855. Súčasne, bolo za rok 2019 zaznamenaných 5 824 prípadov interrupcií, pričom oproti roku 2018 došlo k poklesu až o 200 prípadov.[2]
Zásahy do reprodukčných práv žien počas pandémie
Prebiehajúca politická diskusia o potrebe užších možností interrupcií bola z určitej časti odpoveďou na kritiku, ktorú zožalo Ministerstvo zdravotníctva SR v oblasti reprodukčných práv žien počas pandémie COVID-19.
Na sťažený prístup žien k interrupciám upozorňovali viaceré organizácie a orgány ochrany ľudských práv pôsobiace v Slovenskej republike. K tejto problematike sa vyjadrila aj verejná ochrankyňa práv Mária Patakyová, ktorá upozornila Ministra zdravotníctva SR na to, že „lekári a lekárky v niektorých zdravotníckych zariadeniach na Slovensku odmietajú v aktuálnej situácií vykonávať umelé prerušenie tehotenstva.“ Ombudsmanka pritom zdôraznila, že „pandémia COVID-19 by sa nemala využívať ako ospravedlnenie na neprimerané zasahovanie do sexuálnych a reprodukčných práv žien.“[3]
Vážne nedostatky zvládnutia pandémie v oblasti vykonávania umelého prerušenia tehotenstva postrehla aj ľudskoprávna organizácia Slovenské národné stredisko pre ľudské práva, ktorá kritizuje najmä to, že poskytovatelia zdravotnej starostlivosti na základe vydaných podzákonných právnych predpisov „odmietajú .....vykonávať umelé prerušenie tehotenstva nakoľko takýto zákrok nepovažujú za neodkladnú zdravotnú starostlivosť, na poskytovanie ktorej bolo poskytovanie zdravotnej starostlivosti obmedzené.“ Takéto konanie pritom môže podľa ľudskoprávnej organizácie viesť k negatívnym dôsledkom, a to aj keď „žena právo na umelé prerušenie tehotenstva nemá...., zamedzením prístupu k bezpečnému umelému prerušeniu tehotenstva v súlade s platnou legislatívou Slovenskej republiky dochádza k obmedzeniu uplatňovania práva na súkromný a rodinný život, ktorého obsahom je aj možnosť ženy sa rozhodnúť o počte detí, ktoré porodí a o rozostupoch medzi nimi.“ Vzhľadom na to, že o neodkladnosti zdravotnej starostlivosti rozhoduje výslovne ošetrovací lekár, a mnohí slovenskí lekári odmietli vykonávať interrupcie, podľa stanoviska Slovenského národného strediska pre ľudské práva došlo k obmedzeniu prístupu k bezpečnému umelému prerušeniu tehotenstva, ktoré „môže mať vážne negatívne dôsledky na zdravie ženy, a to najmä ak bude nútená dieťa porodiť alebo ak sa rozhodne pre umelé prerušenie tehotenstva mimo sterilného a bezpečného prostredia...“
Stanoviská verejnej ochrankyne práv, ľudskoprávnej organizácie, ako aj Správa o činnosti verejného ochranu práv, ktorej sme sa venovali v nedávnom článku, spoločne upozornili na viaceré nedostatky a porušenia reprodukčných práv žien. Napriek očakávanej diskusii, ktorá by po takýchto upozorneniach mala nastať sa v politickej diskusii začína naopak debata o oklieštení reprodukčných práv žien. Vzhľadom na Ústavou SR aprobovanú dikciu súčasného zákona o umelom prerušení tehotenstva, ako aj napovedajúcu štatistickú krivku ostáva na zvážení správnosť súčasného postupu politických predstaviteľov v tejto pálčivej ľudskoprávnej otázke. Ostáva len dúfať, že ľudské práva tu nebudú ťahať za kratší koniec.
