Súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že k obnoveniu spolužitia medzi účastníkmi už nemôže dôjsť. V dôsledku rozchodu rodičov sa vážne narušil vzťah oboch detí k matke. Táto sa naďalej snažila podieľať na starostlivosti o deti, obnoviť vzťah detí k nej, i keď narážala na ich odpor. Bolo zrejmé, že deti ju vinia z rozchodu a situáciu ešte nespracovali. Matka sa snažila o obnovenie vzťahu detí k nej tým, že ich pravidelne navštevovala, pričom čiastočne došlo aj k posunu v správaní detí, ktoré prestali s fyzickými či verbálnymi útokmi voči matke. Posun bol však podľa prvostupňového súdu pomerne malý. Matka si uvedomovala, že za danej situácie zverenie detí do jej osobnej starostlivosti, či prípadne do striedavej starostlivosti rodičov, by bolo nereálne. I z tohto dôvodu rodičia uzatvorili dohodu, podľa ktorej sa deti zverujú do osobnej starostlivosti otca bez úpravy styku matky s deťmi. Súd rodičovskú dohodu schválil, pretože v danej situácii nebolo možné iné riešenie a bolo potrebné zabezpečiť výchovu detí.
Zároveň však bol názoru, že obaja rodičia sú schopní sa o deti zodpovedne postarať. Zdôraznil, že je potrebné obnoviť dôveru detí v matku, pričom toto bez spolupráce so psychológom nebude možné. Podľa názoru súdu nie je možné spoliehať sa iba na spoluprácu rodičov v budovaní vzťahu detí k matke, nakoľko táto spolupráca môže byť výrazným spôsobom ovplyvnená vzájomnými pocitmi a vzťahmi. Je potrebné zabezpečiť, aby deti pod vplyvom odborníka spracovali prežité udalosti, zmierili sa so situáciou a začali ju vnímať objektívnejšie. Za tým účelom súd uložil obom deťom výchovné opatrenie, ktorého cieľom bolo obnoviť vzťah detí k matke, čo je v ich najlepšom záujme.
Proti tomuto rozsudku vo výrokovej časti o výchovnom opatrení podal otec maloletých detí odvolanie. Bol toho názoru, že nariadenie výchovného opatrenia nebolo predmetom konania o rozvod manželstva a úpravu pomerov manželov k ich maloletým deťom na čas po rozvode manželstva, nakoľko v tejto veci nebol podaný návrh. Ďalej uviedol, že s matkou maloletých detí sa dokázali dohodnúť o všetkých aspektoch rodičovských práv a povinností, a to predovšetkým z toho dôvodu, aby maloleté deti nemuseli vystavovať rôznym pohovorom u psychológa, prípadne znaleckému dokazovaniu znalcom z odboru psychológie detí. Keď otec maloleté deti oboznámil s nariadeným výchovným opatrením, na základe ktorého sa mali podrobiť psychologickému poradenstvu, stretol sa s veľmi negatívnou reakciou maloletých detí, pričom staršia dcéra výslovne uviedla, že takéhoto niečoho sa nezúčastní. Podľa otca si prvostupňový súd zrejme neuvedomil, že nariadením výchovného opatrenia opäť sklamal dôveru k ich matke, ktorá maloletým dcéram výslovne sľúbila, že ich do ničoho nútiť nebude a nebude konať proti ich vôli. Otec bol toho názoru, že reparácia vzťahu maloletých dcér s matkou je možná len postupným obnovovaním dôvery detí v matku. Aj samotná matka uznala, že nariadené výchovné opatrenie len celú situáciu zhoršilo a deti toto výchovné opatrenie berú negatívne. Na základe uvedeného navrhoval, aby odvolací súd odvolaním napadnutý výrok rozsudku súdu prvej inštancie zrušil.
Odvolací súd po preskúmaní veci v napadnutom rozsahu dospel k záveru, že s právnym názorom súdu prvej inštancie nesúhlasí z nasledovných dôvodov.
Podľa § 37 ods. 2 písm. d) Zákona o rodine, ak je to potrebné v záujme maloletého dieťaťa, súd môže rozhodnúť o uložení týchto výchovných opatrení: uloží maloletému dieťaťu a jeho rodičom povinnosť podrobiť sa sociálnemu poradenstvu alebo inému odbornému poradenstvu.
Výchova detí a starostlivosť o ich vývoj, ich ochrana by mala byť stredobodom neustáleho záujmu celej spoločnosti. Maloleté dieťa pre svoje slabšie právne postavenie potrebuje osobitnú ochranu a starostlivosť. Táto ochrana mu je poskytovaná predovšetkým v prostredí rodiny. Práve rodinné prostredie, v ktorom dieťa vyrastá, významne ovplyvňuje jeho ďalší vývoj, pričom dôležitú úlohu plní aj vzťah maloletého dieťa k obom rodičom. Vo formovaní osobnosti dieťaťa predstavuje vzťah k rodičom nezastupiteľné miesto. Ak rodina neplní svoje funkcie a ak je vzťah dieťaťa k rodičovi narušený, je vyžadovaná pomoc zo strany spoločnosti, t. j. v danom prípade súdu, prostredníctvom inštitútu výchovného opatrenia.
Zároveň je však potrebné zdôrazniť, že mocenská intervencia štátu do rodiny v podobe výchovného opatrenia je namieste len vtedy, ak rodina z najrôznejších dôvodov nezabezpečuje ochranu a všestranný rozvoj dieťaťa. Rozhodujúcim je tiež princíp adekvátnosti, t. j. nachádzanie miery intervencie do rodiny v záujme dieťaťa a zároveň nachádzanie prostriedkov tejto intervencie tak, aby tieto prostriedky boli primerané s ohľadom na záujem dieťaťa i práva jeho rodičov.
O zaistenie najlepšieho záujmu dieťaťa musia v prvom rade usilovať jeho rodičia. Ak by starostlivosť rodičov neviedla k náprave, až potom je možné aplikovať výchovné opatrenie v záujme dieťaťa, keďže výchovné opatrenia plnia predovšetkým ochrannú funkciu, ktorej cieľom je napomôcť navráteniu riadneho výchovného prostredia a nie prípadne do vzťahu medzi rodičom a dieťaťom neadekvátne zasahovať.
Výchovné opatrenie podľa § 37 ods. 2 písm. d) Zákona o rodine, t. j. podrobiť sa sociálnemu poradenstvu alebo inému odbornému poradenstvu, možno preto aplikovať len tam, kde je predpoklad, že toto výchovné opatrenie bude plniť ochrannú funkciu, ak k náprave spoločensky nežiaduceho vzťahu, t. j odmietaniu matky maloletými deťmi, nedôjde iným spôsobom.
Podľa názoru odvolacieho súdu bol záver súdu prvej inštancie o uložení výchovného opatrenia predčasný. Je zrejmé, že k rozpadu vzťahu rodičov maloletých detí došlo už pred rozvodom. Podľa názoru odvolacieho súdu maloleté deti však ešte nemali dostatok času adaptovať sa na nové skutočnosti, t. j. rozvod rodičov a k tomuto sa adekvátne prispôsobiť za účelom normalizácie vzťahov s otcom ako aj so svojou matkou. Otec, ktorému boli maloleté deti zverené do svojej osobnej starostlivosti, rovnako tak navrhovateľka, matka maloletých detí, prejavili záujem riešiť vzniknutú situáciu postupnými krokmi, ktoré môže viesť k náprave vzťahu maloletých detí k svojej matke. Obaja rodičia tak chcú spolupracovať na obnovovaní vzťahu detí k matke. Súd prvej inštancie sám konštatoval, že nastal posun v tejto otázke, no tento posun považoval za pomalý. Odvolací súd má za to, že nie je v danej veci potrebné proces znovuobnovenia dôvery maloletých detí k matke urýchliť, zvlášť za situácie, kedy sa pre postoj maloletých detí k uloženému výchovnému opatreniu toto javí ako neprimerané a kontraproduktívne. Zásada subsidiarity a primeranosti výchovného opatrenia sa musí prejaviť pri jeho ukladaní.
Dieťa má dnes postavenie aktívneho subjektu tohto právneho vzťahu. Aj súd je povinný prihliadať na názor maloletého dieťaťa primerane jeho veku a vyspelosti. Navrhovateľka, ako aj otec maloletých detí, v odvolacom konaní zhodne uviedli, že maloleté deti majú k uloženému výchovnému opatreniu negatívny postoj, pričom takto uložené výchovné opatrenie ešte viac negatívne ovplyvňuje ich vzťah s matkou a narúša ich dôveru k matke. Pri ukladaní výchovného opatrenia je potrebné skúmať, či výchovné opatrenie bude vzhľadom na postoj maloletých detí vhodné a v ich záujme. Pokiaľ maloleté deti explicitne odmietajú psychologické poradenstvo a toto si spájajú so vzťahom k matke, a teda, že len z dôvodu správania matky musia podstupovať psychologické posúdenie, nie je splnená hmotnoprávna podmienka uloženia výchovného opatrenia, a teda, že výchovné opatrenie bude v záujme maloletých detí.
Pokiaľ ide o námietku otca maloletých detí o tom, že súd rozhodol o uložení výchovného opatrenia bez návrhu, odvolací súd uvádza, že výchovné opatrenie je hmotnoprávnym aktívnym prostriedkom ochrany rodiny a maloletého dieťaťa, ktorým disponuje jednak súd, či orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, pri ktorom nie sú viazaní návrhom a o ktorom môžu rozhodnúť aj s úradnej povinnosti bez návrhu. Z tohto dôvodu bola uvedená námietka otca nedôvodná.
Odvolací súd dospel k záveru, že uložené výchovné opatrenie nie je v súčasnosti vhodným prostriedkom nápravy vzťahu maloletých detí k matke, a preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej výrokovej časti o výchovnom opatrení zmenil tak, že výchovné opatrenie maloletým deťom a otcovi neukladá.
Zdroj: rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 4CoP/45/2019 zo dňa 25.09.2019
