Skutkový stav
Sťažovateľ je dedičom v dedičskom konaní, ktoré sa začalo v roku 1995 a je vedené na okresnom súde. V predmetnej veci nebolo dosiaľ právoplatne rozhodnuté (21 rokov), pričom tento stav existuje napriek skutočnosti, že ústavný súd opakovane svojím nálezom konštatoval existenciu prieťahov v uvedenom konaní (napríklad nález ústavného súdu č. k. II. ÚS 3/09-27 zo 17. marca 2009). A aj napriek opakovaným sťažnostiam sťažovateľa na odstránenie takýchto prieťahov adresovaných predsedovi okresného súdu nedošlo (sťažnosť z 25. júna 2010 a zo 14. januára 2014).
Z odôvodnenia
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu.
Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci. Pokiaľ ide o posúdenie veci podľa kritéria právnej a faktickej zložitosti veci, ústavný súd už v minulosti vyslovil porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní vedenom pred okresným súdom pod sp. zn. D 1356/95 (v prípade nálezu č. k. I. ÚS 158/07-30 z 29. novembra 2007 vo vzťahu k inému sťažovateľovi) a konštatuje, že napadnuté konanie sa osobitným spôsobom nelíši od iných dedičských konaní, resp. od obdobných konaní tohto druhu. Ústavný súd aj napriek tomu, že okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti uviedol, že napadnuté konanie hodnotí ako skutkovo náročné, nezistil zo spisu okresného súdu sp. zn. D 1356/95 žiadnu výraznú okolnosť odôvodňujúcu záver týkajúci sa skutkovej zložitosti veci.
Vo vzťahu k ďalšiemu kritériu, t. j. správaniu sťažovateľa ako účastníka napadnutého konania v období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. II. ÚS 3/09-27 zo 17. marca 2009, ústavný súd nezistil žiadnu významnejšiu skutočnosť, ktorá mohla výrazným spôsobom prispieť k predĺženiu doterajšieho priebehu konania. Sťažovateľ sa nariadených pojednávaní u súdneho komisára s výnimkou pojednávaní uskutočnených 2. septembra 2010, 16. septembra 2010 a 14. októbra 2010 zúčastnil. Na uvedených troch pojednávaniach sa nezúčastnil z dôvodov na strane jeho právnej zástupkyne, ktorá však svoju neúčasť na pojednávaniach vopred ospravedlnila a požiadala súdneho komisára o ich odročenie. Z prehľadu procesných úkonov vykonaných v napadnutom konaní vyplýva, že sťažovateľ v napadnutom konaní uplatňoval svoje procesné práva (napr. podaním odvolaní proti viacerým rozhodnutiam súdneho komisára, resp. okresného súdu). Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej v dôsledku uplatnenia procesných práv účastníkom konania neznáša zodpovednosť za predĺženie konania oprávnená osoba, ale zodpovednosť v takomto prípade nemožno pripísať ani štátnemu orgánu konajúcemu vo veci (III. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04). V súlade s touto judikatúrou preto dobu potrebnú na rozhodnutie o sťažovateľom uplatnenom procesnom práve (v súvislosti s jeho odvolaním proti uzneseniu okresného súdu z 13. júla 2012) ústavný súd zohľadnil pri posúdení postupu okresného súdu a následne aj v súvislosti s rozhodovaním o primeranom finančnom zadosťučinení.
Napokon ústavný súd hodnotil postup okresného súdu, resp. notára ako súdneho komisára v napadnutom konaní v období po nadobudnutí právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. II. ÚS 3/09-27 zo 17. marca 2009. V danej veci nebolo možné ponechať bez povšimnutia, že prieťahy v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. D 1356/95 ústavný súd konštatoval a v tej súvislosti aj vyslovil porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy už vo svojich predchádzajúcich nálezoch, a to v konaní vedenom pod sp. zn. II. ÚS 3/09 taktiež na základe sťažnosti sťažovateľa a ešte pred tým v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 158/07 na základe sťažnosti iného sťažovateľa. Napriek tomu, že ústavný súd už nálezom č. k. I. ÚS 158/07-30 z 29. novembra 2007 okresnému súdu prikázal, aby v konaní pokračoval bez zbytočných prieťahov, napadnuté konanie nie je dosiaľ právoplatne skončené.
Z prehľadu uvedeného priebehu konania vyplýva, že okresný súd, resp. konajúci notár ako súdny komisár postupoval v napadnutom konaní relatívne plynulo, ústavný súd je toho názoru, že v sťažnosťou napadnutom období predmetného konania prieťahy vznikli a sú predovšetkým dôsledkom neefektívnej a nesústredenej činnosti okresného súdu, resp. súdneho komisára.
Za najvýraznejší prejav neefektívnej činnosti okresného súdu možno jednoznačne považovať zrušenie jeho meritórnych rozhodnutí krajským súdom a vrátenie veci okresnému súdu na ďalšie konanie. S poukazom na už uvedený nesústredený a neefektívny postup okresného súdu v napadnutom konaní v období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. II. ÚS 3/09-27 zo 17. marca 2009, ako aj na skutočnosť, že napadnuté konanie, ktoré sa začalo ešte v roku 1995, dosiaľ nie je právoplatne skončené, a to ani napriek tomu, že ústavný súd už predchádzajúcimi nálezmi v minulosti vyslovil porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov, ústavnému súdu neostávalo nič iné ako konštatovať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní v období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. II. ÚS 3/09-27 zo 17. marca 2009. Sťažovateľovi zároveň priznal finančné zadosťučinenie v sume 2 000 eur a náhradu trov konania
Právna veta
„Úkony notára ako súdneho komisára v konaní o dedičstve sú úkonmi súdu, a preto aj nimi možno spôsobiť zbytočné prieťahy, za ktoré nesie zodpovednosť všeobecný súd. Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou pripomína, že nielen nečinnosť, ale aj nesprávna a neefektívna (nesústredená) činnosť všeobecného súdu môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.“ (III. ÚS 25/2017)
(zdroj: ÚS SR, III. ÚS 25/2017)
