Tento článok sa zaoberá novým trestným činom s názvom Ohýbanie práva, ktorý bol zavedený do Trestného zákona (TZ) zákonom č. 312/2020 Z. z. o výkone rozhodnutia o zaistení majetku a správe zaisteného majetku zo dňa 21. 10. 2020 s účinnosťou od 1.1.2021. Z hľadiska systematiky je zaradený medzi trestné činy verejných činiteľov, ktoré tvoria II. diel ôsmej hlavy Trestného zákona s názvom trestné činy proti poriadku vo verejných veciach.
Skutková podstata
Trestný čin ohýbania práva je upravený v ustanovení § 326a TZ v nasledujúcom znení:
„Kto ako sudca, prísediaci sudca alebo rozhodca rozhodcovského súdu pri rozhodovaní svojvoľne uplatní právo a iného tým poškodí alebo zvýhodní, potrestá sa odňatím slobody na jeden rok až päť rokov.“
V prípade, ak by bol tento čin spáchaný na chránenej osobe alebo z osobitného motívu sa táto sadzba zvyšuje na tri až osem rokov. Úmysel zaradiť tento trestný čin do TZ mala súčasná vláda už vo svojom programovom vyhlásení, pričom ako vzor jej mala slúžiť právna úprava Spolkovej republiky Nemecka, a to konkrétne ustanovenie § 339 nemeckého trestného kódexu Rechtsbeugung.
Táto nová právna úprava si v zmysle dôvodovej správy kladie za cieľ ochranu v prvom rade ústavného práva adresátov práva na také rozhodnutie o ich právach a povinnostiach, ktoré bude spravodlivé a nebude výsledkom svojvoľného aplikovania a výkladu právnych noriem subjektom, ktorý o ich právach a povinnostiach je zákonom povolaný rozhodnúť ako nestranný arbiter. Tým je jasne definovaný objekt tohto trestného činu.
Subjekt je naproti nemeckej úprave definovaný omnoho užšie. Môže ním byť iba sudca, prísediaci sudca a rozhodca rozhodujúci v rozhodcovskom konaní podľa zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov.
Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ by zákonom vymedzený subjekt svojvoľne, t. j. v zjavnom rozpore so zákonom, resp. bez opory v zákone, rozhodol, a to ako v prospech tak aj v neprospech účastníka konania na súde, naplnil by tak skutkovú podstatu trestného činu ohýbania práva. Dôraz je kladený predovšetkým na to, že k takémuto rozhodnutiu dôjde pri výlučne svojvoľnom rozhodnutí, ktoré nemá oporu v zákone. Tento trestný čin nemá postihovať také rozhodnutie alebo konanie subjektu, ktoré je založené na jeho právnom názore, ktorý má oporu v zákone, a to aj za predpokladu, že bol nadriadeným, odvolacím, opravným alebo obdobným súdom vyššej inštancie rozhodujúcim vo veci vyhodnotený ako nesprávny, nedostatočne odôvodnený či arbitrárny.
Svojvoľné uplatnenie práva by teda znamenalo prípady, kedy nemožno za použitia štandardných techník výkladu a aplikácie právnych noriem dospieť pri jasnom a, s ohľadom na obsah i účel právnej normy, jasne interpretovateľnom a bezrozpornom znení právnej normy k takým záverom, k akým dospel sudca, prísediaci sudca alebo rozhodca rozhodcovského súdu v dotknutom rozhodnutí. Vzhľadom na všetky právne a skutkové okolnosti konkrétnej veci musí ísť o zjavne nelogickú a textu a účelu právnej normy odporujúcu (ne)aplikáciu alebo interpretáciu právnej normy. To znamená, že nepôjde o prípady, kedy sa konajúci súd legitímne pokúsi o analógiu iuris alebo analógiu legis, resp. o sudcovské dotváranie práva z dôvodu medzier v zákone.
Pre vyvodenie trestnej zodpovednosti musí byť znak svojvôle v rozhodovaní v zásade konštatovaný súdnym orgánom rozhodujúcim vo veci (odvolací súd, dovolací súd, iný opravný súd, Ústavný súd SR, Európsky súd pre ľudské práva, Súdny dvor Európskej únie a pod.), pričom výnimkou sú tie rozhodnutia, ktoré nie je možné napadnúť opravným prostriedkom, a súčasne vykazujú opísaný znak svojvôle pri rozhodovaní.
Z hľadiska subjektívnej stránky sa pri trestnom čine ohýbania práva vyžaduje úmyselné zavinenie. Trestnoprávne postihnuteľným podľa tohto trestného činu tak nie je samotné porušenie zákona bez ďalšieho. Ďalšou podmienkou pre naplnenie skutkovej podstaty trestného činu zneužitia práva vždy bude to, aby uvedeným konaním sudcu, prísediaceho sudcu či rozhodcu došlo k určitému zvýhodneniu, alebo naopak poškodeniu adresáta rozhodnutia. Bez tohto následku by neboli znaky skutkovej podstaty tohto trestného činu naplnené.
O tomto trestnom čine prináleží konať a rozhodovať Špecializovanému trestnému súdu. S pôsobnosťou Špecializovaného trestného súdu ide ruka v ruke pôsobnosť Úradu Špeciálnej prokuratúry, ako aj Národnej kriminálnej agentúry, ktoré budú trestné činy ohýbania práva vyšetrovať. Zároveň je však dôležité uviesť, že v zmysle ustanovenia § 207a Trestného poriadku, ak je obvineným sudca, vydať uznesenie o vznesení obvinenia môže iba prokurátor generálnej prokuratúry.
Ohýbanie práva v praxi
Hoci ide o pomerne mladú právnu úpravu, v Slovenskej republike už zarezonovalo viacero prípadov, kedy bolo ustanovenie tohto paragrafu voči sudcom využité, a to za pomerne veľkej mediálnej pozornosti. Ako príklad možno uviesť trestné oznámenie podané doc. Robertom Ficom na sudkyňu Špecializovaného trestného súdu, Mgr. Pamelu Záleskú, a to z dôvodu odmietnutia vykonania dôkazov v prospech v súčasnosti neprávoplatne odsúdeného bývalého špeciálneho prokurátora.
Ďalším príkladom je trestné konanie vedené voči sudcovi JUDr. Jurajovi Kapinajovi, ktorý mal podľa polície nedodržať päťdňovú lehotu na prípravu obvineného na verejné zasadnutie. Rovnaký sudca je trestne stíhaný aj v pomerne široko medializovanej kauze skupiny tzv. „Čurillovcov“, kde vyšetrovateľ NAKA vedie trestné konanie vo veci zločinu ohýbania práva podľa § 326a ods. 1, ods. 2 písm. a) TZ s poukazom na § 139 ods.1 písm. h) TZ. Práve tento prípad ukazuje, aké úskalia plynú z aplikácie nového trestného činu ohýbania práva na rozhodnutia súdov.
Vyšetrovateľ požiadal predsedu príslušného súdu o zbavenie mlčanlivosti JUDr. Kapinaja z dôvodu jeho vypočutia v procesnom postavení podozrivej osoby ku konaniu a rozhodnutiu o väzobnom stíhaní obvinených (a v tomto prípade aj oznamovateľov trestného činu) v zložení Mgr. J.Č., Mgr. P. Ď., Ing. P.S., a JUDr. Š. M. Vypočutý mal byť ohľadne spôsobu a priebehu konania, ako aj ohľadne dôvodov rozhodnutia o vzatí do väzby v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III. Vyšetrovateľa k tomuto postupu viedlo najmä rozhodnutie odvolacieho súdu v tomto prípade, ktorý nevzal obvinených do väzby s konštatovaním, že samotné trestné stíhanie je nedôvodné. Nakoľko oproti stanovisku JUDr. Kapinaja išlo o stanovisko diametrálne odlišné, vyšetrovateľ NAKA začal trestné stíhanie.
Pri postupe vyšetrovateľa NAKA je však možné pochybovať, či práve takýmto spôsobom a v takomto prípade správne aplikoval ustanovenie § 326a TZ. Odhliadnuc od skutočností, že vyšetrovateľ najprv žiadal o zbavenie mlčanlivosti predsedu Krajského súdu v Bratislave namiesto predsedu Okresného súdu, pod ktorý JUDr. Kapinaj spadá, že žiadal o zbavenie povinnosti mlčanlivosti o veciach, ktoré sa sudca dozvedel pri plnení úloh sudcu občianskoprávneho konania (pričom o väzbe sa rozhoduje v trestnom konaní), o jeho rozhodnutí vziať obvinených do väzby existuje spisový materiál, v ktorom sudca odôvodňuje samotnú väzbu (ako aj rozhodnutia, ktoré tomu predchádzali, a to v podobe uznesenia o vzatí obvinených do väzby). Vyšetrovateľ sa preto môže oboznámiť s dôvodmi rozhodnutia sudcu priamo zo spisového materiálu. Vzhľadom na to, že tento trestný čin sa nevzťahuje na rozhodnutie alebo konanie sudcu, ktoré je založené na jeho právnom názore, ktorý má oporu v zákone, bude veľmi problematické preukázať naplnenie skutkovej podstaty v zmysle ustanovenia § 326a TZ. Náročné bude tiež dokázať otázku absencie svojvôle. Sudca svoje rozhodnutie totiž náležite odôvodnil, a to aj s odkazmi na konkrétne ustanovenia zákonov, hoci to mohol vyšetrovateľ vyhodnotiť ako nedostatočné či nepresvedčivé. Navyše, ako už bolo spomenuté, znak svojvôle musí vysloviť súdny orgán, aby vôbec mohla byť naplnená skutková podstata trestného činu ohýbania práva, čo v tomto prípade absentuje.
Bude musieť každý sudca vysvetľovať svoje rozhodnutie?
Natíska sa preto otázka, či bude musieť každý sudca vysvetľovať svoje rozhodnutie pred vyšetrovateľom v prípadoch, ktoré budú medializované, či ktoré budú podliehať verejným alebo politickým tlakom a takéto rozhodnutie nebude prijaté kladne.
V súčasnosti existuje nespočetné množstvo súdnych rozhodnutí aj mimo trestných konaní, ktoré boli zmenené súdmi vyššej inštancie. Berúc do úvahy postup vyšetrovateľa NAKA v prípade JUDr. Kapinaja ako správny, otvára sa priestor na zahltenie polície a súdov podobnými prípadmi. Bude teda polícia akýmsi strážcom súdnych rozhodnutí a v prípade jej nesúhlasu s nimi, budú sudcovia vystavení trestnému stíhaniu?
Odborná obec sa pritom už od začiatku stavala kriticky k zavedeniu tohto trestného činu do TZ, a to nie len kvôli jeho prílišnej všeobecnosti a vágnej formulácii, ale tiež kvôli duplicite s ustanovením § 326 TZ zneužívania právomoci verejného činiteľa (ktorý nemecký trestný zákon nepozná). Najväčšie výhrady pritom smerovali práve k možnosti účelovej šikany či zastrašovaní súdov.
Ukazuje sa teda, že kritika, ktorá predchádzala zavedeniu tohto trestného činu bola opodstatnená a bude zaujímavé sledovať, ako sa s používaním daného ustanovenia vysporiada súdna prax do budúcnosti.
