V roku 2008 požiadala vtedajšia estónska štátna príslušníčka JY s trvalým pobytom v Rakúsku o udelenie rakúskeho štátneho občianstva. Udelenie rakúskeho štátneho občianstva jej bolo prisľúbené rozhodnutím z 11. marca 2014, pričom ako podmienku udelenia tohto občianstva jej príslušný rakúsky správny orgán uložil, aby v lehote do dvoch rokov preukázala, že bola prepustená zo štátneho zväzku s Estónskom. JY v stanovenej lehote podmienku splnila a bola prepustená zo štátneho zväzku s Estónskom 27. augusta 2015, čo znamenalo, že od toho dňa sa stala osobou bez štátnej príslušnosti.
Dňa 6. júla 2017 príslušný rakúsky správny orgán svojím rozhodnutím zrušil pôvodný prísľub udelenia štátneho občianstva z 11. marca 2014 v súlade s vnútroštátnym právom a žiadosť o udelenie občianstva JY zamietol. Svoje rozhodnutie tento orgán odôvodnil tým, že JY už nespĺňa podmienky na udelenie štátneho občianstva, ktoré stanovuje rakúske vnútroštátne právo a to najmä z toho dôvodu, že JY sa dopustila dvoch závažných správnych deliktov. Tie spočívali v neumiestnení označenia technickej kontroly na vozidlo a vo vedení motorového vozidla pod vplyvom alkoholu.
JY proti rozhodnutiu podala žalobu, ktorá však bola zamietnutá, a tak podala opravný prostriedok „Revision“ na Najvyšší správny súd v Rakúsku. Tento súd potvrdil rozhodnutie správneho orgánu, vzhľadom na to, že boli splnené podmienky na odvolanie prísľubu udelenia rakúskeho štátneho občianstva, avšak vystala mu otázka, či sa na danú situáciu vzťahuje právo Únie a teda, či sa aj vzhľadom na dôsledok tohto rozhodnutia na situáciu JY uplatňuje v súvislosti s týmto právom zásada proporcionality. V súvislosti s uvedeným sa tento súd rozhodol položiť Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku.
Súdny dvor vo svojom rozhodnutí jednoznačne poznamenal, že
„situácia osoby, ktorá sa vzhľadom na to, že má štátne občianstvo len jedného členského štátu, vzdá tohto štátneho občianstva a z toho dôvodu stratí občianstvo Únie, s cieľom nadobudnúť štátne občianstvo iného členského štátu v nadväznosti na prisľúb udelenia tohto štátneho občianstva orgánmi tohto posledného uvedeného členského štátu, patrí svojou povahou a dôsledkami do práva Únie, ak je tento prisľúb odvolaný s tým dôsledkom, že tejto osobe sa znemožní opätovné nadobudnutie občianstva Únie.“
JY sa po odvolaní prísľubu zo strany Rakúska stala osobou bez štátnej príslušnosti, čo ju postavilo do situácie, že sa už nemôže ďalej domáhať svojich práv vyplývajúcich z jej postavenia občana Únie.
„Takéto konanie ako celok ovplyvňuje postavenie priznané štátnym príslušníkom členských štátov článkom 20 Zmluvy o fungovaní EÚ (ZFEÚ).“
Súdny dvor tiež uviedol, že okrem iného využívala JY ako estónska štátna príslušníčka svoju slobodu pohybu a pobytu tým, že sa usadila v Rakúsku, čím sa situácia znovu dotýka príslušných článkov ZFEÚ.
Pri výklade článku 20 Súdny dvor dospel k záveru, že
„príslušné vnútroštátne orgány a súdy hostiteľského členského štátu (Rakúsko) sú povinné overiť, či rozhodnutie odvolať prísľub, ktoré pre dotknutú osobu znamená trvalú stratu občianstva Únie, je zlučiteľné so zásadou proporcionality, vzhľadom na dôsledky, ktorí má na situáciu tejto osoby.“
V uvedenom prípade požiadavka zlučiteľnosti so zásadou proporcionality nebola splnená, keďže rozhodnutie o odvolaní prísľubu bolo odôvodnené spáchaním správnych deliktov v rozpore so zákonom o cestnej premávke, za ktoré sa podľa vnútroštátneho práva ukladá len peňažná pokuta.
„V prípade, ak štátny príslušník členského štátu podá žiadosť o zrušenie svojho štátneho občianstva, aby mohol nadobudnúť štátne občianstvo iného členského štátu, a teda je zrejmý jeho záujem naďalej požívať postavenie občana Únie, členský štát pôvodu by nemal na základe prísľubu udelenia štátneho občianstva od tohto druhého členského štátu prijať konečné rozhodnutie o odňatí štátneho občianstva bez toho, aby sa uistil, že uvedená osoba skutočne nadobudla nové štátne občianstvo.“[1]
V závere Súdny dvor ešte dodal, že porušenia, ktorých sa JY dopustila po udelení prísľubu, nepredstavovali vzhľadom na ich povahu a závažnosť skutočnú, existujúcu a dostatočne vážnu hrozbu ovplyvňujúcu jeden zo základných záujmov spoločnosti alebo zásah do rakúskej verejnej bezpečnosti, ktoré by mohli odôvodniť jej trvalú stratu občianstva Únie.
zdroj: TS CURIA, Rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-118/20
