Sťažnosť podala dvojica sťažovateľov rómskeho pôvodu, žijúca v segregovanej komunite v Plaveckom Štvrtku, ktorej bolo nariadené odstrániť ich dom, nelegálne postavený na pozemku vo vlastníctve štátu. Príkaz na odstránenie stavby nasledoval po konaní o dodatočnom povolení stavby, v ktorom boli sťažovatelia pasívni, t. j. nepredložili žiadosť o legalizáciu stavby, nereagovali na výzvu orgánov na predloženie dokladov, ani nepožiadali orgány o akúkoľvek pomoc. Sťažovatelia tvrdili, že rozhodnutia vnútroštátnych orgánov porušili ich právo na obydlie, pretože nariadili odstránenie stavby, a že v prípade vykonania rozhodnutí by bolo odstránenie stavby nezákonné, nesledovalo by legitímny cieľ a bolo by neprimerané. Argumentovali, že ich dom stál na danom mieste pätnásť rokov a miestne orgány ho tolerovali, a že súdy sa nijako nesnažili o dosiahnutie rovnováhy medzi rôznymi dotknutými záujmami, v rámci čoho by boli vzali do úvahy ich zraniteľnosť a dopad zásahu. Ich sťažnosť sa opierala o článok 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) rozhodol v prospech Slovenskej republiky a uznal argumentáciu vlády, ktorá poukazovala na to, že dom sťažovateľov bol postavený vedome bez stavebného povolenia, nerešpektujúc vlastnícke práva vlastníka predmetného pozemku, a bol obývaný bez kolaudačného rozhodnutia. Napriek poskytnutej príležitosti napraviť situáciu v rámci konania o dodatočnom povolení stavby a po informovaní o dôsledkoch nedodržania ustanovení vzťahujúcich sa na toto konanie zostali sťažovatelia úplne pasívni a nedali úradom inú možnosť, ako nariadiť odstránenie stavby. Vláda uviedla, že úplné nerešpektovanie stavebných zákonov sťažovateľmi nemožno tolerovať len z dôvodu ich osobných pomerov. Akákoľvek šanca na napravenie situácie bola zmarená ich nečinnosťou. Vláda ďalej poukázala na to, že rozsah konania, ktorého výsledkom bol príkaz na odstránenie stavby, vzhľadom na nečinnosť sťažovateľov nemohol a ani nezahŕňal komplexné posúdenie ich individuálnych pomerov. Konanie bolo zamerané na technické a procesné otázky a tvrdenia sťažovateľov v tomto ohľade boli riadne preskúmané na niekoľkých administratívnych a súdnych úrovniach a zamietnuté ako účelové a neopodstatnené.
ESĽP v rozhodnutí poukázal na to, že sťažovatelia nevyužili procesný mechanizmus, ktorý im umožňoval dosiahnuť nápravu ich situácie, pričom tvrdili, že je pre nich príliš komplikovaný a je nemožné ho dodržať bez právnej pomoci. ESĽP ale poznamenal, že stavebný úrad vysvetlil sťažovateľom príslušné požiadavky na dodatočnú legalizáciu stavby a mohol im poskytnúť ďalšiu pomoc a sťažovatelia boli v konaní o odstránení stavby zastupovaní advokátom. Využitie dostupných možností na vnútroštátnej úrovni by pre sťažovateľov znamenalo súbor správnych a súdnych opravných prostriedkov so skutočným alebo potenciálnym odkladným účinkom vo vzťahu k príkazu na odstránenie stavby a v konečnom dôsledku aj preskúmanie pred ústavným súdom. ESĽP nemal pochybnosti o zákonnosti príkazu na odstránenie stavby, ktorý predstavoval zásah do práva sťažovateľov na obydlie, alebo o legitimite cieľa, ktorý bol týmto rozhodnutím sledovaný.
Pri posudzovaní primeranosti tohto opatrenia ESĽP poukázal na to, že štát dal sťažovateľom k dispozícii konania, v rámci ktorých bolo možné posúdenie ich vecných argumentov. Sťažovatelia ale nepodnikli žiadne kroky smerujúce k riešeniu ich bytovej situácie. Podľa ESĽP za týchto okolností neexistuje žiadny náznak toho, že by si žalovaný štát nesplnil svoje negatívne alebo pozitívne povinnosti podľa článku 8 Dohovoru. Vzhľadom na uvedené ESĽP sťažnosť vyhlásil za neprijateľnú.
zdroj: https://www.justice.gov.sk/Stranky/aktualitadetail.aspx?announcementID=3511
