Odškodnenie obetí trestných činov: automatické vylúčenie niektorých príbuzných nie je spravodlivé

Podľa Súdneho dvora Európskej únie automatické vylúčenie niektorých rodinných príslušníkov obete zabitia nezaručuje „spravodlivé a primerané“ odškodnenie.

Redakcia 15. 11. 2024 2 min.
    Odškodnenie obetí trestných činov: automatické vylúčenie niektorých príbuzných nie je spravodlivé Odškodnenie obetí trestných činov: automatické vylúčenie niektorých príbuzných nie je spravodlivé

    Treba zohľadniť aj iné okolnosti než len samotné rodinné vzťahy, ako je napríklad rozsah ujmy spôsobenej pozostalým rodinným príslušníkom.

    V roku 2018 taliansky súd uložil mužovi, ktorý zabil svoju bývalú partnerku, povinnosť vyplatiť odškodnenie rodinným príslušníkom obete. Keďže páchateľ zabitia bol platobne neschopný, Talianska republika vyplatila odškodnenie, ktoré bolo znížené v porovnaní s tým, ktoré bolo stanovené pôvodne, iba deťom obete a jej manželovi, od ktorého bola niekoľko rokov odlúčená.


    Rodičia, súrodenci a deti obete sa obrátili na Súd v Benátkach (Taliansko) so žiadosťou o „spravodlivé a primerané“ odškodnenie zohľadňujúce ujmu, ktorá im bola spôsobená týmto zabitím. V tejto súvislosti sa taliansky súd pýta Súdneho dvora, či je vnútroštátna právna úprava, ktorá automaticky vylučuje vyplatenie odškodnenia niektorým rodinným príslušníkom obete úmyselného násilného trestného činu v prípade jej úmrtia v dôsledku zabitia, zlučiteľná so smernicou Únie o odškodňovaní obetí trestných činov.

    Súdny dvor najskôr spresňuje, že táto smernica ukladá členským štátom povinnosť zaviesť systém odškodňovania, ktorý musí byť spôsobilý vzťahovať sa nielen na osoby, ktoré boli samy osebe vystavené úmyselnej násilnej trestnej činnosti ako priame obete, ale aj na ich blízkych rodinných príslušníkov, ak nepriamo znášajú dôsledky tejto trestnej činnosti ako nepriame obete.

    Okrem toho Súdny dvor pripomína, že dotknutá smernica ukladá členským štátom povinnosť zaviesť systém odškodňovania obetí úmyselných násilných trestných činov, ktorý zaručuje spravodlivé a primerané odškodnenie. Hoci si členské štáty v tejto súvislosti ponechávajú voľnú úvahu, nemôžu sa obmedziť na odškodnenie, ktoré je vzhľadom na závažnosť následkov spáchaného trestného činu pre tieto obete čisto symbolické
    alebo zjavne nedostatočné.

    Príspevok musí primerane kompenzovať utrpenie, ktorému boli vystavené obete, s cieľom prispieť k náhrade spôsobenej majetkovej a nemajetkovej ujmy. Okrem toho, ak dotknutý vnútroštátny systém stanovuje paušálne odškodnenie, sadzobník náhrad musí byť dostatočne podrobný, aby sa zabránilo tomu, že odškodnenie stanovené pre určitý druh násilia sa ukáže ako zjavne nedostatočné.

    Súdny dvor preto rozhodol, že vnútroštátny systém, ktorý automaticky vylučuje niektorých rodinných príslušníkov z nároku na akékoľvek odškodnenie len z dôvodu prítomnosti iných rodinných príslušníkov, bez toho, aby sa zohľadnili iné okolnosti (akými sú najmä materiálne následky vyplývajúce pre týchto rodinných príslušníkov zo smrti dotknutej osoby zabitím alebo zo skutočnosti, že zosnulá osoba mala voči nim vyživovaciu povinnosť alebo
    že s ňou žili v spoločnej domácnosti), nemôže viesť k „spravodlivému a primeranému odškodneniu“.

    Rozsudok Súdneho dvora vo veci C-126/23 | [Burdene]

    zdroj: tlačové komuniké SD EÚ