Výklad pojmu „vymáhateľná pohľadávka“ slovenskými súdmi
Pre interpretáciu pojmu „vymáhateľná pohľadávka“ je významné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 23. decembra 1999, sp. zn. 3 Cdo 102/99, v ktorom bolo uvedené nasledovné: „Citovaný text zákona a v ňom uvedené prídavné meno „vymáhateľný“ nie je možné interpretovať tak, že právo veriteľa uplatniť odporovaciu žalobu sa spája len s pohľadávkou priznanou vykonateľným rozhodnutím (exekučným titulom), ale tak, že ide o vymáhateľnú pohľadávku, teda takú, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní. Na prijatie tohto stanoviska vedie systémový prístup pri interpretácii použitého slova „vymáhateľný“, jednak z hľadiska sémantického a historického rozboru, ale aj z hľadiska účelového významu textu tejto právnej normy. Zákonné pojmy „vymáhateľná“ a „vykonateľná“ pohľadávka nie sú v žiadnom prípade synonymické. Hovoria pre to – okrem zjavnej rôznosti slovných označení vlastností týchto pohľadávok, ako aj ustálené pravidlá výkladu zákonných ustanovení, tak rôzny zmysel prídavných mien „vymáhateľný“ a „vykonateľný“, ako nakoniec, či predovšetkým i celkový kontext zákonnej úpravy. Vymáhateľnú pohľadávku môžeme charakterizovať ako pohľadávku žalovateľnú, ktorej sa možno domáhať na súde ... Na rozdiel od toho vykonateľnou pohľadávkou je taká pohľadávka, ktorú možno exekvovať, ktorej majiteľovi (alebo jeho právnemu predchodcovi), teda svedčí vykonateľné rozhodnutie súdu alebo iný exekučný titul.“
„Vymáhateľná pohľadávka“ v judikatúre českých súdov
V porovnaní s vyššie uvedeným právnym názorom Najvyššieho súdu SR interpretujú „vymáhateľnú pohľadávku“ české súdy rozdielne. V prvom rade je potrebné uviesť, že český Občiansky zákonník platný do konca roka 2013 obsahoval (čo sa týka odporovateľnosti) obdobnú právnu úpravu.[1] K tomu rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR: „,Vymáhateľnou pohľadávkou sa rozumie taká pohľadávka, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého je možné nariadiť výkon rozhodnutia (exekúciu). Ak v dobe rozhodovania súdu o odporovacej žalobe nie je pohľadávka žalobcu voči dlžníkovi ešte vymáhateľná a ak sa žalobca domáha tejto pohľadávky v inom konaní, ktoré doteraz nebolo právoplatne skončené (napríklad na súde), je spravidla daný dôvod k prerušeniu konania o odporovacej žalobe.“[2] České a slovenské súdy teda vykladajú identické ustanovenie rozdielne. České súdy v tomto kontexte zaraďujú pod vymáhateľnú pohľadávku len pohľadávku vykonateľnú, slovenské chápu vymáhateľnosť ako možnosť uplatniť svoju pohľadávku na súde.
Úprava v novom českom Občianskom zákonníku
V novom českom Občianskom zákonníku (ďalej len „NOZ“[3]) sa pojem odporovateľnosť právnych úkonov“ nahradil „relatívnou neúčinnosťou právnych úkonov“. V zmysle ust. § 589 NOZ: „Zkracuje-li právní jednání dlužníka uspokojení vykonatelné pohledávky věřitele, má věřitel právo domáhat se, aby soud určil, že právní jednání dlužníka není vůči věřiteli právně účinné. Toto právo má věřitel i tehdy, je-li právo třetí osoby již vykonatelné, anebo bylo-li již uspokojeno.“
1) § 42a zákona č. 40/1964 Sb. (Občanský zákonník) platný do 31.12.2013: „Věřitel se může domáhat, aby soud určil, že dlužníkovy právní úkony, pokud zkracují uspokojení jeho vymahatelné pohledávky, jsou vůči němu právně neúčinné. Toto právo má věřitel i tehdy, je-li nárok proti dlužníkovi z jeho odporovatelného úkonu již vymahatelný anebo byl-li již uspokojen.“
2) Rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 22. júna 2001, sp. zn. 21 Cdo 2285/2000.
3) Zákon č. 89/2012 Sb.