Obvodný súd pre Prahu 6 (Obvodný súd) svojím uznesením vyhovel žiadosti sťažovateľa o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody. Obvodný súd mal za to, že sa síce jedná o odsúdeného, ktorý je silno poznamenaný svojou kriminálnou minulosťou a v minulosti nevyužil ani amnestie prezidenta republiky, no jeho súčasné väzenské hodnotenie je vynikajúce.
Mestský súd v Prahe (Mestský súd) však rozhodnutie Obvodného súdu zrušil a o žiadosti sťažovateľa o podmienečné prepustenie rozhodol tak, že žiadosť zamietol. Podľa názoru Mestského súdu je v prospech sťažovateľa to, aký má prístup k výkonu trestu, pracovné uplatnenie na nestráženom pracovisku s voľným pohybom mimo väznicu, prejavená sebareflexia, prístup k finančným záväzkom a snaha eliminovať kriminogénne faktory. Ani napriek všetkým vyššie uvedeným skutočnostiam však Mestský súd nie je presvedčený o tom, že by bol dosiahnutý účel trestu a jeho ďalší výkon by bol nadbytočný. Taktiež nepovažuje za splnenú podmienku prognózy vedenia riadneho života. Podľa Mestského súdu doposiaľ nie je možné dospieť k záveru, že riziko recidívy sťažovateľa je minimalizované v čo najvyššej miere.
Ústavný súd Českej republiky (Ústavný súd) zvážil obsah ústavnej sťažnosti sťažovateľa, napadnutého rozhodnutia Mestského súdu, ako aj priebeh konania, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že ústavná sťažnosť je dôvodná.
Podmienečné prepustenie, ktoré upravuje § 88 ods. 1 písm. a) Trestného zákonníka, stanovuje tri podmienky, ktoré musia byť kumulatívne splnené na to, aby mohol byť odsúdený prepustený na slobodu. Prvou podmienkou je, že odsúdený vykonal aspoň polovicu trestu, ktorý mu bol uložený. Druhá a tretia podmienka sa vzťahujú k osobe odsúdeného. Odsúdený má preukázať polepšenie v dôsledku výkonu trestu odňatia slobody (ide teda o druhú podmienku) a je na mieste očakávať, že odsúdený v budúcnosti povedie riadny život alebo súd príjme záruku za dovŕšenie nápravy odsúdeného (tretia podmienka).
Ústavný súd sa už viac krát vo svojich nálezoch vyjadril k tomu, že podmienečné prepustenie je mimoriadnym zákonným inštitútom. Jeho mimoriadnosť spočíva v tom, že súd má možnosť a nie povinnosť odsúdeného podmienečne prepustiť. Neexistuje teda ústavne zaručené právo na to, aby bolo vyhovené žiadosti odsúdeného o podmienečné prepustenie. To však neznamená, že súdy majú možnosť svojvoľne rozhodnúť. Súdy musia rozhodovať tak, aby ich rozhodnutie bolo predvídateľné a presvedčivé. Samotné posúdenie splnenia zákonných podmienok na vyhovenie žiadosti o podmienečné prepustenie je však vecou sudcovskej úvahy a je na všeobecných súdoch, aby skúmali a posúdili, či podmienky na aplikáciu tohto inštitútu sú dané a aby svoje úvahy v tomto smere primeraným spôsobom odôvodnili.
Ústavný súd pritom pri svojom rozhodovaní vychádza z vnímania trestu ako sankcie, ktorá pokiaľ možno postihuje páchateľa iba v nevyhnutnej miere. Aj keď súd pri ukladaní trestu prihliada k možnosti nápravy páchateľa, nie je možné vždy presne predpovedať, ako sa u jednotlivých páchateľov prejaví jeho účinok. Zo správania odsúdeného a z jeho postoja k plneniu jednotlivých povinností v dobe výkonu trestu odňatia slobody môže byť zrejmá taká zmena, že k tomu, aby viedol riadny život, už nie je potrebný ďalší výkon uloženého trestu a že môže byť prepustený na slobodu.
Možnosť podmienečného prepustenia má preto motivovať odsúdeného k náprave a poskytnúť mu perspektívu v priebehu výkonu trestu. Samotné rozhodnutie o podmienečnom prepustení je pritom vždy nutné odôvodniť vždy ku osobe konkrétneho odsúdeného.
Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľa je jeho nesúhlas s výkladom a aplikáciou tretej podmienky podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody, t. j. podmienky očakávania vedenia riadneho života.
Problém v aplikácii ustanovenia § 88 Trestného zákonníka spočíva v značnej neurčitosti pojmov používaných zákonnou úpravou u jednotlivých podmienok a z toho vyplývajúce nejasnosti konkrétnych podmienok a kritérií na podmienečné prepustenie. Ústavný súd preto v jednom zo svojich nálezov, a to konkrétne v náleze so spisovou značkou II. ÚS 482/18, bližšie rozpracoval kritériá, ktoré by súdy mali skúmať pri posudzovaní plnenia podmienok pre podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody.
Očakávanie vedenia riadneho života, respektíve dovŕšenie nápravy odsúdeného v budúcnosti je už zo svojej podstaty predpokladom, ktorý je pravdepodobný, a preto nie je možné požadovať jednoznačné presvedčenie sudcu o týchto skutočnostiach. Pojem „riadny život“ je potrebné chápať ako minimálny rámec a teda ako predpoklad nepáchania ďalšej trestnej činnosti. Súdy pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení primárne skúmajú, či bude mať odsúdený po jeho prípadnom podmienečnom prepustení zaistené zamestnanie, ubytovanie, či udržoval kontakt s rodinou či inými blízkymi a aká je jeho širšia trestná minulosť.
Ústavný súd nespochybňuje, že faktor trestnej minulosti je relevantným faktorom. Už vo svojom náleze pod spisovou značkou I. ÚS 2201/16 vysvetlil, že trestná minulosť odsúdeného všeobecne predstavuje dôležité hľadisko pri posudzovaní splnenia podmienok podmienečného prepustenia. Podľa ďalšieho zo svojich nálezov pod spisovou značkou II. ÚS 482/18 ani trestnú minulosť odsúdeného nie je možné hodnotiť mechanicky, teda napríklad sledovať len počty minulých odsúdení a nevyužitých šancí podmienečného prepustenia.
Mestský súd pri svojom rozhodovaní síce pozitívne ohodnotil prístup sťažovateľa k výkonu trestu, avšak bez bližšieho odôvodnenia konštatoval, že účel trestu doposiaľ dosiahnutý nebol a jeho ďalší výkon z toho dôvodu nie je možné považovať za nadbytočný. Nesplnenie podmienky prognózy riadneho života Mestský súd odôvodnil iba dlhým časovým obdobím, počas ktorého sťažovateľ páchal trestnú činnosť, jeho recidívou a okolnosťou, že sa nejednalo o ojedinelé vybočenie sťažovateľa z inak riadneho života. Riziko recidívy je podľa jeho názoru natoľko zrejmé, že nie je možné prognózu riadneho života považovať za splnenú.
Mestský súd sa však pri rozhodovaní nezaoberal aktuálnou situáciou sťažovateľa, hodnotením jeho snahy o nápravu ani zmenou pohľadu na život. Mestský súd pritom takto postupoval napriek tomu, že odôvodnenie rozhodnutia Obvodného súdu bolo veľmi podrobné a presvedčivé. Zodpovedný prístup sťažovateľa popísaný v hodnotení väznice je pritom ojedinelý, nadpriemerný a osvedčuje to, že u sťažovateľa dochádza k výrazným zmenám. V tomto kontexte potom nepôsobí presvedčivo, ak Mestský súd hodnotí sťažovateľa diametrálne odlišne, a to bez toho, aby svoje rozhodnutie adekvátne odôvodnil.
Mestský súd nezobral do úvahy ani aktuálne rodinné pomery sťažovateľa, ani nevysvetlil, prečo stanovenie maximálnej dĺžky skúšobnej doby a dohľad probačného úradníka po prepustení nepovažuje za dostačujúce opatrenie.
Požiadavka riadneho odôvodnenia rozhodnutia pritom slúži k obmedzeniu či vylúčeniu svojvôle a k oboznámeniu účastníkov konania s dôvodmi, na ktorých súd založil svoje rozhodnutie. Ústavný súd preto pripomenul, že podstata odôvodnenia súdneho rozhodnutia v prípade zamietnutia žiadosti o podmienečné prepustenie je v tom, že odsúdenému má byť jasne a zrozumiteľne vysvetlené (pričom toto vysvetlenie nemusí byť rozsiahle), akým konkrétnym spôsobom sa má správať, aby preukázal polepšenie a aby od neho bolo možné očakávať, že povedie riadny život tak, aby mal vyššiu šancu pri ďalšom prejednaní svojej žiadosti podmienečné prepustenie. Každé zamietavé uznesenie by malo obsahovať krátky návod pre odsúdeného, obsahujúci uvedenie toho, aké zmeny sa od odsúdeného očakávajú. Až uvedením konkrétnych dôvodov, prečo žiadosti odsúdeného o podmienečné prepustenie nebolo vyhovené, a to dôvodov, ktoré odsúdený mohol a môže v priebehu výkonu trestu odňatia slobody ovplyvniť, ho súdy môžu viesť ku zmene. Je nutné mať na pamäti taktiež to, že zamietnutie žiadosti o podmienečné prepustenie za situácie, keď odsúdený vyvinul značné úsilie, aby bol účel trestu naplnený, môže mať naopak veľmi negatívne dôsledky na jeho resocializačný proces.
V napadnutom uznesení Mestského súdu ani napriek tomu, že išlo už v poradí o druhé rozhodovanie o jeho žiadosti o podmienečné prepustenie, sťažovateľ takýto návod nedostal. Bolo mu iba odporučené, aby zotrval vo svojej snahe a v aktívnom prístupe k výkonu trestu, nakoľko práve to by podľa súdu v budúcnosti mohlo byť dôvodom na zmenu jeho názoru o splnení podmienky prognózy riadneho života.
Argumentácia Mestského súdu o nesplnení podmienky prognózy riadneho života v budúcnosti je teda príliš všeobecná a odôvodnenie nedostačujúce. Mestský súd opomenul zohľadniť judikatúru Ústavného súdu o zmysle a účele inštitútu podmienečného prepustenia a svoj záver o nedostatku prognózy vedenia riadneho života založil na predchádzajúcom konaní sťažovateľa, ktoré už nie je možné zmeniť.
Z dôvodov vyššie uvedených preto Ústavný súd dospel k názoru, že napadnutým uznesením Mestského súdu bolo porušené právo sťažovateľa na súdnu ochranu. Ústavný súd preto uznesenie Mestského súdu zrušil.
zdroj: Nález Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 29. septembra 2021, sp. zn.: III. ÚS 1873/21
