V prejednávanom prípade išlo o skutok, pri ktorom si obžalovaný bez povolenia na výrub a ťažbu dreva prisvojil 23 kusov konárov druhu Smrek obyčajný o rôznej dĺžke (do 200 cm) a rôznom priemere (do 3 cm), ktoré zbieral zo zeme v lese (lesnom poraste zvanom „Lazy“), patriacom do lesného pôdneho fondu, ktorého vlastníkom je spoločnosť S. F. C., k.s a ktorej obžalovaný spôsobil škodu vo výške 0,59 eur.
Uvedeného skutku sa dopustil napriek tomu, že bol v predchádzajúcich 24 mesiacoch za taký čin odsúdený trestným rozkazom, ktorým bol uznaný vinným z prečinu krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. d) Trestného zákona (v súčasnosti § 212 ods. 1 písm. e) Trestného zákona), za čo mu bol uložený trest odňatia slobody na 5 mesiacov, ktorého výkon mu bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu 20 mesiacov.
Podľa § 212 ods. 1 písm. e) Trestného zákona je skutková podstata trestného činu definovaná nasledovne: Kto si prisvojí cudziu vec tým, že sa jej zmocní a takou vecou je vec z úrody z pozemku, ktorý patrí do poľnohospodárskeho pôdneho fondu, alebo drevo nachádzajúce sa na lesnom pozemku, alebo ryba z rybníka s intenzívnym chovom.
Súd prvého stupňa vyslovil názor, že v tomto prípade nejde o trestný čin, pretože ustanovenie § 212 ods. 1 písm. e) Trestného zákona (v dobe rozhodovania súdu ešte v znení ustanovenia § 212 ods. 2 písm. d) Trestného zákona) smeruje k zabráneniu ničenia stromov a zberu suchých vetví napadaných v lese sa netýka. Súd preto predmetnú trestnú vec postúpil okresnému úradu, aby sa prejednala ako priestupok.
Proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa podal prokurátor sťažnosť s tým, že vyššie uvedená skutková podstata zahŕňa aj zber suchých konárov. Argumentoval skutočnosťou, že na ochranu stromov cieli skutková podstata trestného činu porušovania ochrany stromov a krov podľa ustanovenia § 306 Trestného zákona.
Obhajca obžalovaného k dôvodom sťažnosti prokurátora uviedol, že obžalovaný nešiel do lesného porastu so sekerou a nemal v úmysle odcudziť drevnú hmotu (strom). Pozbieral po zemi len suché konáre, ktoré by v budúcnosti len zhnili. Pokiaľ by mal zákonodarca v úmysle postihovať ako prečin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. d) Trestného zákona zmocnenie sa akéhokoľvek kúsku drevnej hmoty (t.j. suchej haluzoviny, konárov), v takom prípade, by bola postihovanou podľa ustanovenia Trestného zákona každá trestnoprávne zodpovedná osoba, ktorá by použila na rozloženie ohňa v lese konáre pozbierané zo zeme nachádzajúce sa v lesnom poraste. Navrhol preto podanú sťažnosť ako nedôvodnú zamietnuť.
Krajský súd posúdil predmetnú vec nasledovne. Na podklade dôkaznej situácie uvedenej v odôvodnení napadnutého uznesenia prvostupňový súd okrem iného ustálil, že obžalovaný v danom prípade neťažil v lese, teda nevyrúbal žiaden strom. Je zrejmé, že pozbieral suché haluze zo zeme. Aj keď je pravdou, že aj haluz zo stromu sa podľa všeobecnej definície pojmu „drevo“ môže považovať za drevo, je zrejmé, že ani zákonodarca nemienil každé prisvojenie si „dreva“ považovať za trestný čin. V tejto súvislosti súd prvého stupňa poukázal na zásadu chápania trestnej represie ako „ultima ratio“ orgánmi aplikácie práva, t.j. orgány činné v trestnom konaní a súdy by mali dať prednosť uplatňovaniu mimo trestnej zodpovednosti pred postihom podľa predpisov trestného práva. Princíp ultima ratio má funkciu subsidiárnu, ktorá spočíva v tom, že právne predpisy z oblasti trestného práva majú byť používané len vtedy, pokiaľ použitie iných prostriedkov právneho poriadku neprichádza do úvahy alebo ich použitie je zjavne neúčelné. Pri výklade pojmu „drevo“ pre účely § 212 ods. 2 písm. d) Trestného zákona účinného do 31.07.2019 (aktuálne § 212 ods. 1 písm. e) Trestného zákona) sa okresný súd priklonil k tomu, že drevom pre účely Trestného zákona sa rozumie drevná hmota stromu. Súd prvého stupňa pritom vychádzal aj z účelu, ktorý sa mal týmto ustanovením dosiahnuť, a to chrániť stromy v lesoch pred ich predčasným a nekontrolovaným výrubom. Zber suchých haluzí zo zeme, aj keď z lesného pozemku, nenapĺňa podľa názoru prvostupňového súdu, vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, všetky znaky prečinu krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. d) Trestného zákona účinného do 31.07.2019 (aktuálne § 212 ods. 1 písm. e) Trestného zákona), keďže tu absentuje objekt trestného činu.
Krajský súd sa po preskúmaní spisového materiálu stotožnil so záverom okresného súdu, avšak iba ohľadne použitia zásady „ultima ratio“. I keď formálne znaky prečinu krádeže podľa § 212 ods. 2 Trestného zákona boli v posudzovanom prípade naplnené, odvolací súd po preštudovaní predloženého spisového materiálu dospel k záveru, že po vyhodnotení všetkých uvedených kritérií možno konštatovať, že vzhľadom na spôsob vykonania činu, následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľov je jeho závažnosť nepatrná, nejde teda o prečin – čin súdne trestný. Okresný súd teda správne aplikoval materiálny korektív v zmysle § 10 ods. 2 Trestného zákona. Základným predpokladom trestnej zodpovednosti za prečin je bezpečné zistenie, či konanie nesie nielen všetky formálne znaky prečinu, ale i toho, či ide o prečin aj v intenciách ods. 2 § 10 Trestného zákona. To znamená, že vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa, je jeho závažnosť nie nepatrná (materiálny korektív).
Zo strany obžalovaného nešlo o vopred premyslenú trestnú činnosť. Do lesného porastu zvanom „Lazy“ sa vybral s jediným motívom – nazbierať si drevo na kúrenie zo spadnutých konárov, pričom tieto ani sám nepílil, len ich zbieral zo zeme. Jednalo sa o skoro bezcennú drevnú hmotu (v obžalobe vyčíslená škoda vo výške 1,19 eur, v napadnutom uznesení suma 0,59,- eur), ktorá bola ponechaná, resp. spadla na zem a tam by zhnila. Jednalo sa však o lokalitu, ktorá patrí do lesného pôdneho fondu, o čom mal obžalovaný vedomosť a to aj z dôvodu jeho predchádzajúceho trestného stíhania, za privlastnenie si dreva z tejto lokality, a preto konanie obžalovaného nemožno celkom ponechať bez povšimnutia, pretože v rámci ďalšieho zákonného postupu môže dôjsť k jeho potrestaniu v priestupkovom konaní.
Krajský súd Prešov sa síce priklonil k názoru prokurátora a potvrdil, že aj odnesenie popadaného dreva z lesa, ktoré by bolo za normálnych okolností zhnilo, je krádežou, no v predmetnej veci však nakoniec sťažnosť prokurátora zamietol s odkazom na princíp ultima ratio.
Zdroj: Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 6To/10/2020 zo dňa 17.03.2020
