V tejto právnej veci sa žalobkyňa domáhala v rámci správneho súdnictva o preskúmanie rozhodnutia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny. Krajský súd jej návrh zamietol, nakoľko rozhodnutie a postup žalovaného preskúmal v rozsahu a z dôvodov vyplývajúcich zo žaloby a dospel k záveru, že postup správneho orgánu je v súlade so zákonom. Krajský súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol aj to, že v súlade s ust. § 250f ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) rozhodol bez nariadenia pojednávania, keď sa žalobkyňa nevyjadrila v 15-dňovej lehote. Deň verejného vyhlásenia rozhodnutia zverejnil minimálne 5 dní vopred a to na internetovej stránke a úradnej tabuli súdu.
Odvolanie žalobkyne
Proti rozsudku krajského súdu podala žalobkyňa odvolanie, v ktorom namietala neúplné zistenie skutkového a právneho stavu veci, nesprávne vyhodnotenie dôkazov, nesprávne právne posúdenia veci, prečo súd nerozhodol správne. Ďalej upozornila na skutočnosť, že jej bola odňatá možnosť konať pred súdom. Toto tvrdenie zdôvodnila tým, že krajský súd rozhodol bez nariadenia pojednávania a to napriek tomu, že mu v zákonnej lehote doručila svoje podanie, kde uviedla že s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania nesúhlasí a ani sa tohto svojho práva nevzdáva. Krajský súd jej podanie nerešpektoval a rozhodol bez nariadenia pojednávania. Preto navrhovala, aby odvolací rozsudok Najvyšší súd SR zmenil tak, že jej návrhu buď vyhovie v plnom rozsahu alebo rozhodnutie zruší a vec vráti súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Najvyšší súd SR
Po preskúmaní predmetného rozhodnutia spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a jeho prejednaní dospel Najvyšší súd SR jednomyseľne k záveru, že rozsudok je potrebné zrušiť a vec vrátiť súdu na ďalšie konanie. Mal za preukázané, že krajský súd dňa 22.03.2013 vyzval žalobkyňu aby sa v 15-dňovej lehote vyjadrila, či súhlasí s rozhodnutím bez nariadenia pojednávania. Poučil ju, že ak sa nevyjadrí, bude sa predpokladať, že k takémuto postupu nemá námietky. Žalobkyni bola výzva doručená 29.07.2013. Posledným dňom lehoty na vyjadrenie bol deň 13.08.2013. V tento deň podala žalobkyňa osobne oznámenie, z ktorého bolo zrejmé, že nesúhlasí s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania, ako už bolo skôr spomenuté.
Najvyšší súd SR konštatoval, že žalobkyňa sa k výzve súdu vyjadrila v zákonom stanovenej lehote, pričom krajský súd aj napriek tomu rozhodol bez toho, aby pojednávanie nariadil, pričom poukázal na ustanovenie § 250f ods. 2 OSP, práve ktoré porušil. Odvolací súd mal zo spisového materiálu za preukázané, že žalobkyňa si svoju povinnosť splnila a preto neboli splnené všetky podmienky pre rozhodnutie bez nariadenia pojednávania. Konštatoval, že krajský súd tu pochybil, pojednávanie nariadiť mal a keďže tak neučinil, svojím postupom odňal žalobkyni možnosť konať pred súdom. Pritom pod odňatím možnosti konať pred súdom považoval taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožnila realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn.: 1Sžso/64/2016, z 8. februára 2016). Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti Najvyšší súd SR rozhodol tak, ako už bolo konkretizované.
