Odluka cirkví od štátu IV: spôsoby financovania cirkví

Tri základné spôsoby financovania

Vo všeobecnosti môžeme spôsoby financovania rozdeliť na tri základne skupiny. Prvou formou je viac či menej úplné financovanie cirkví štátom, čo je prípad Belgicka, Luxemburska ako aj Slovenskej republiky. Druhým spôsobom je prevažujúce financovanie cirkví členmi. Môže to byť:

• systémom darov a zbierok (napr. USA, Francúzsko, Portugalsko, Írsko, Holandsko). Vo Francúzsku bola zavedená už v roku 1905 úplná odluka cirkví od štátu. Ide o výsledok Francúzskej revolúcie, kde do popredia vystupoval názor na cirkev, ktorá začala byť vnímaná ako prekážkou pokroku. Odluka vo Francúzsku spôsobila napríklad to, že rímskokatolícka cirkev sa z nej dodnes z hospodárskej stránky nespamätala. Paradoxom z hľadiska historického kontextu je situácia kedy na štátnych univerzitách nemôžu existovať teologické fakulty (už od stredoveku musela mať škola, ktorá chcela mať status univerzity štyri fakulty a to: teologickú, lekársku, slobodných umení a právnickú).[1]
• systém cirkevných príspevkov (napr. Rakúsko). V Rakúsku existuje systém obligatórneho cirkevného príspevku na základe štátneho zákona o cirkevnom príspevku z roku 1939, ktorý zaviedol smutne známy A. Hitler za cieľom donútiť veriacich k výstupu z cirkvi. Tento plán mu v konečnom dôsledku nevyšiel. Rakúsko bolo vtedy súčasťou Ríšskej ríše.[2]
• systém cirkevnej dane (napr. Nemecko, Švajčiarsko, Škandinávia). V Nemecku prebieha financovanie cirkevnou daňou. Cirkev vyberá cirkevné dane od členov svojej farnosti a zborov na základe štátnych zoznamov platcov daní. Cirkevná daň je špecifická daňová prirážka vypočítaná na základe odvedených daní zamestnancov, pričom každý člen cirkví má možnosť kedykoľvek ukončiť svoje členstvo a tým ukončiť povinnosť platiť cirkevnú daň. Nemecký systém je veľmi efektívnym a vyhovujúcim zdrojom pre tuzemské náboženské spoločnosti.[3]
• prípadne iné daňové riešenia – systém daňovej asignácie (napr. Taliansko a Španielsko). „V Španielsku aj v Taliansku bol v relatívne nedávnej dobe zavedený systém financovania cirkví asignáciou z daní. V Taliansku môže od 1. 1.1990 každý platiteľ dane z príjmu, ktorý je talianskym občanom, pripísať určité percento z daní z príjmu niektorej cirkvi alebo náboženskej spoločnosti. V súčasnosti je to 0,8% z daní. Ak sa občan rozhodne neprispieť žiadnej cirkvi, štát danú čiastku použije na sociálne alebo humanitárne účely. Podobný systém je od roku 1988 aj v Španielsku, výška je však stanovená v súčasnosti na 0,7% a platiteľ dane z príjmu môže poukázať svoju čiastku alternatívne na podporu kultúry. Dane sa stávajú adresnejšími a autonómia cirkví je väčšia.“[4]

Treťou formou je prioritné financovanie majetkovými výnosmi, ktoré je vo Veľkej Británii a tiež vo Vatikáne. Vo Veľkej Británii je štátna „Church of England“, na ktorej čele stojí hlavný predstaviteľ anglického kráľovského dvoru - kráľovná. Aj keď ide o štátnu cirkev nie je financovaná štátom. Financuje sa sama z výnosov svojho pomerne obrovského majetku. Popri tom sú ďalšími zdrojmi poplatky, dary či dobrovoľné príspevky.[5]

Čo si Slováci myslia o asignačnej dani?          

Vzhľadom na slovenské pomery a takisto aj na podpísanie zmluvy so Svätou stolicou je asi reálnejším, kompromisnejším a priaznivejším spôsobom riešenia otázky financovania cirkví na území Slovenskej republiky asignácia z daní jednotlivcov (do úvahy by okrem fyzických osôb mohli prichádzať i právnické osoby) napríklad vo výške 1,5 % z daní týchto osôb. Každý jeden takýto subjekt by sa mohol slobodne rozhodnúť komu daruje 1,5 % z dane (cirkvi, náboženskému spoločenstvu alebo iným organizáciám). Mohol by tak urobiť na niekoľko rokov dopredu alebo do odvolania, čo by uľahčilo administratívu takejto správy.          

Na území Slovenskej republiky prebehol aj výskum verejnej mienky, ktorý bol primárne zameraný na systém financovania cirkví a náboženských spoločností formou asignácie daní. Pričom vôľa pre asignáciu bola u:

• katolíkov: 37,5%,
• evanjelikov: 28,3 %,
• ostatných cirkví a náboženských spoločností: 17,2 %,
• neveriacich vyjadrili súhlas: 3%,
• podnikateľov až: 30 %.[6]

Výsledky prieskumu 2014 Slovenskej akadémie vied

Sociologický ústav Slovenskej akadémie vied, konkrétne Mgr. PhD. Miroslav Tížik a Mgr. Milan Zeman, zverejnili výsledky prieskumu „Demokratickosť a občania na Slovensku 2014“. Podľa tohto prieskumu je na Slovensku:

• bez vyznania 21,88 % občanov (podľa sčítania obyvateľov z roku 2011 to bolo 13,4 %);
• do kostola pravidelne – teda aspoň raz mesačne a častejšie – chodí 40,5 %,
• ako ukazujú výsledky, kým viac ako 31,4 % obyvateľov je za úplnú odluku cirkví od štátu, viac ako štvrtina opýtaných - 26,24 % si myslí, že štát by mal podporovať cirkvi, ale iba v niektorých oblastiach verejného záujmu.[7]