Ústavný sudca P. Brňák, známy z riešenia zaujatosti v veci rozhodovania o tzv. Mečiarových amnestiách a jeho kolega M.Ľalík podali v zmysle § 32 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky odlišné stanovisko smerujúce proti výroku i odôvodneniu nálezu Ústavného súdu v známej veci Mečiarových amnestií. Len pre ozrejmenie uvádzame, že tento inštitút sa využíva vtedy, keď dôjde k väčšinovému schváleniu súdneho rozhodnutia, avšak sudcovia, ktorí sa k rozhodnutiu nepridali, môžu vyjadriť odlišnú právnu argumentáciu práve prostredníctvom tzv. Odlišného stanoviska.
Prvým použitým argumentom svedčiacim proti zrušeniu amnestií bolo tvrdenie, že ústavný súd nevydal uznesenie, ktorým sa bez návrhu začína konanie podľa čl. 129a ústavy, čo spôsobilo, že vykonaniu tohto konania bránil nedostatok jednej zo základných procesných podmienok, medzi ktoré patrí i existencia návrhu na začatie konania, prípadne uznesenie o tom, že sa toto konanie začína bez návrhu.
Na druhej strane, meritórnej analýze prípadu je venovaných len 32 strán, čo je zhruba 1/5 celého rozhodnutia, ktoré má hrozivých 156 strán a patrí medzi najdlhšie aj zhľadiska komparatívneho ústavného práva (pre porovnanie rozhodnutie Spolkového ústavného súdu vo veci Lissabon Urteil má v rovnakom formátovaní cca 150 strán).
Rovnako nie je z obsahu nálezu zrejmé, aké úvahy viedli väčšinu ústavného súdu pri formulovaní samotného výroku, podľa ktorého posudzované uznesenie národnej rady je v súlade s (celou) Ústavou Slovenskej republiky, pričom samotné uznesenie národnej rady o zrušení amnestií a milosti i meritórny ústavný prieskum sú ex constitutione limitované princípmi demokratického a právneho štátu (čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky).
V prípade podaní troch ‒amnestiami priamo dotknutých ‒fyzických osôb sa tieto domáhali, aby im bolo priznané postavenie vedľajšieho účastníka, aby mohli nahliadnuť do spisu, aby bolo konanie prerušené, aby bolo vo veci verejné pojednávanie, alternatívne verejné vyhlásenie rozhodnutia, a v neposlednom rade boli vznesené námietky zaujatosti voči dvom sudcom [tieto dôvody plénum ústavného súdu neposudzovalo v rámci prijatých uznesení o nevylúčení sudcov L. Orosza (sudca spravodajca) a P. Brňáka, pozn.]. O všetkých uvedených podaniach a návrhoch z nich vyplývajúcich sa väčšina vysporiadala formálne tak, že uvedené osoby podľa zákona nie sú vedľajšími účastníkmi tohto konania. Podobný osud nezáujmu postihol aj všetky nimi predložené návrhy (s. 81 – 83), v dôsledku čoho ústavný súd viedol monológ iba sám so sebou.
Z formálneho hľadiska sú tiež neakceptovateľné poznámky pod čiarou č. 1 ‒4 na s. 87 ‒88. Väčšina by mala poznať aspoň základnú citačnú normu, a nie odkazovať na google books.
NR SR ako nadústavný orgán
Druhou, azda kardinálnejšou chybou nálezu je bezbrehá akceptácia nadústavného postavenia NR SR a schvaľovanie mechanizmu, ktorým si NR SR môže ústavným zákonom (novelizačným alebo iným) zriadiť akúkoľvek kompetenciu či právomoc smerom do budúcnosti. Uvedené má viacero rovín. Prvou rovinou je otázka posilnenia alebo oslabenia princípu deľby moci ústavodarnou aktivitou NR SR. Z hľadiska novozavedeného mechanizmu ústavným zákonom č. 71/2017 Z. z. by sa na prvý pohľad mohlo zdať, že ústavná zmena podporuje princíp deľby moci, pretože v mechanizme podľa čl. 86 písm. i) v spojení s čl. 129a ústavy sú zakomponované skoro všetky ústavné orgány vrátane ústavného súdu. Zdanie, ako to často býva, klame. Ústavodarná kompetencia, ktorú si NR SR nárokuje, vo svojej podstate vlastne znamená, že parlament môže ústavným zákonom zriadiť akúkoľvek kompetenciu, ktorú v súčasnosti nemá. Azda netreba zdôrazňovať, že to následne vedie k vymykaniu NR SR z úlohy ustanoveného orgánu verejnej moci, ktorý bol len zriadený ústavou, a jej premeny k nadústavnému postaveniu, v rámci ktorého môže na seba atrahovať kompetenciu iného orgánu verejnej moci, resp. vytvoriť kompetenciu novú a dnes nepoznanú. Väčšina ústavného súdu si tento prerod nevšimla alebo všimnúť nechcela. Dokonca väčšina ústavného súdu zachádza tak ďaleko, že konštatuje, že v dôsledku novej ústavnej úpravy de facto strácajú právnu relevanciu právne názory (sú prekonané) vyslovené v doterajšej judikatúre ústavného súdu (s. 100), resp. že „ústavodarcom vykonaná novelizácia základného zákona... sa vymyká jeho ústavnému prieskumu“ (s. 106). Vo svojich dôsledkoch to znamená akceptáciu stavu, že ak národná rada kedykoľvek v budúcnosti nebude spokojná s rozhodnutím ústavného súdu, príjme ústavný zákon, ktorým toto rozhodnutie prekoná explicitne alebo implicitne. Nejde o novú prax, veď národná rada sa tak zachovala v prípade nálezu sp. zn. PL. ÚS 4/06 prijatím ústavného zákona č. 254/2006 Z. z. Tento prístup je však pomerne často kritizovaný v slovenskej konštitucionalistike.5
Ako je tento názor nesprávny a nebezpečný, hovorí porovnávacie ústavné právo. Nedá sa nespomenúť situáciu v susednom Maďarsku, kde nová ústava z roku 2011 nielenže obmedzila právomoci ústavného súdu, ale neskorším štvrtým dodatkom z roku 2013 zrušila aj dovtedy existujúcu rozhodovaciu činnosť tohto súdu (čl. 19 ods. 2 dodatku). Uvedený štvrtý dodatok k maďarskej ústave bol prijatý ako reakcia na rozhodnutia maďarského ústavného súdu, ktoré sa nestretli s pochopením vládnej väčšiny. Benátska komisia uvedené ustanovenia, ktoré rušia existujúcu rozhodovaciu činnosť ústavného súdu, ako aj prekonávanie rozhodnutí ústavného súdu prostredníctvom novelizácie ústavy, tvrdo kritizovala.6 Väčšina ústavného súdu sa k takému kroku NR SR priklonila a dobrovoľne ho prijala.
Ústavný súd ako trestný súd?
Absolútne neprípustne pôsobí argumentácia na s. 144 a 145, kde väčšina ústavného súdu polemizuje, akých trestných činov vrátane konkrétnych skutkových podstát sa mohli predstavitelia SIS pri zavlečení M. Kováča ml. dopustiť. Podobne v prípade referenda na s. 127 väčšina ústavného súdu konštatuje úmyselné konanie ministra vnútra, „ktoré zjavne presahovalo rámec jeho pôsobnosti a bolo zjavne v rozpore so zákonom“. Ústavný súd nielenže nerešpektuje a zasahuje do prezumpcie neviny týchto osôb (čl. 50 ods. 2 ústavy), vyslovuje vlastné dohady a preberá „všeobecne dostupné informácie“ (bez možnosti ich verifikácie, pozn.), ale aj sám zasahuje do princípu deľby moci a koná ultra vires, pretože len miestne a vecne príslušnému trestnému súdu patrí kompetencia kvalifikácie skutkovej podstaty možných trestných činov (čl. 50 ods. 1 v spojení s čl. 142 ods. 1 ústavy).
Dôsledky rozhodnutia ústavného súdu vo veci zrušenia amnestií
Čo mal ústavný súd v celej veci aj zohľadniť, bola skutočnosť následkov zrušenia amnestií a udelenej milosti. Konkrétne, ako budú aktéri udalostí spred viac ako 20 rokov potrestaní, ak vôbec k tomu príde. Uvedené nie je zložité predpokladať (pozri body 31 ‒33). Jednak všetci aktéri týchto udalostí, ak by sa aj preukázalo, že naozaj išlo o príslušníkov SIS pri zavlečení M. Kováča ml., resp. konanie bývalého ministra vnútra G. Krajčiho pri zmarení referenda, by mohli byť odsúdení zrejme len na symbolické tresty. Spoločné majú to, že všetci konali na príkaz – v jednom prípade priamo nadriadený pracovník SIS, v druhom prípade išlo o uznesenie vlády ako kolektívneho orgánu. Nemôže preto obstáť ani argument väčšiny, že minister vnútra postupoval svojvoľne (s. 129), pretože je viazaný rozhodnutiami vlády, podobne ako je poslanec viazaný rozhodnutiami národnej rady. Okrem toho, pri trestnej zodpovednosti je konanie na príkaz vždy poľahčujúcou okolnosťou [por. § 33 písm. c) Trestného zákona č. 140/1961 Zb. účinného v čase spáchania skutkov]. Konajúce trestné súdy budú musieť zohľadniť v prospech týchto osôb aj skutočnosť zrušenia už raz udelených amnestií, ako aj uplynutie času od udalostí, čím sa závažnosť spáchaných trestných činov podstatným spôsobom znižuje. Osobitný je prípad bývalého riaditeľa SIS I. Lexu, voči ktorému trestné konanie ani nemôže byť vedené, pretože v jeho prípade došlo už raz k právoplatnému zastaveniu trestného stíhania. Ak by došlo k opätovnému vedeniu trestného stíhania voči nemu, išlo by o porušenie pravidla ne bis in idem, t. j. práva nebyť stíhaný dvakrát (čl. 50 ods. 5 ústavy, resp. čl. 4 Protokolu č. 7 k dohovoru), pretože uznesenie o zastavení trestného stíhania je bez pochybností res iudicata, teda rozhodnutím konečným. Pre otázku rešpektovania čl. 4 Protokolu č. 7 k dohovoru je v zásade nerozhodné, akým spôsobom bude skončené druhé konanie (porovnaj Sergey Zolotukhin c. Rusko, rozsudok Veľkého senátu ESĽP z 10. 2. 2009, č. 14939/03).
Prostredníctvom tohto rozhodnutia sa otvorila Pandorina skrinka spätného pôsobenia práva, narušenia princípu deľby moci a ešte väčšej frustrácii nespokojnej verejnosti. Paradoxne najviac získal sledom týchto udalostí parlament, ktorý sa už etabloval do pozície omnipotentného orgánu verejnej moci. V rovine individuálnej ochrany ľudských práv sme sa opäť raz dozvedeli, že existujú osoby, ktorým je možné odňať, resp. poprieť ich práva a slobody len preto, že súčasná parlamentná väčšina (podporená verejnou mienkou) si to tak želá. Koniec-koncov v záverečnej časti nálezu to väčšina aj priznáva, že v rozhodnutí išlo najmä o hodnotové závery, ktoré sú náchylnejšie na subjektívne faktory (s. 156). Ústavný súd sa tak vzoprel svojej antidemokratickej povahe a nastúpil na vlak lacného populizmu, či dokonca poprel našu ústavnú identitu vyplývajúcu z čl. 1 ústavy.
Nebezpečenstvo uvedeného demokratického „laufu“ väčšiny ústavného súdu vhodne ilustruje nasledovný príklad z anglickej histórie a konkrétne z hry Roberta Bolta A Man for All Seasons. Táto hra je o Tomášovi Morusovi, ako sa vzoprel kráľovi Henrymu VIII., ktorý sa chcel dať rozviesť s manželkou a následne znovu oženiť s inou ženou. Kráľ žiadal podporu od Tomáša, ktorý bol právnik a zároveň Lord Chancelor, ale kvôli svojmu náboženskému presvedčeniu mu Tomáš súhlas na taký čin nedal. Za svoj čin zaplatil smrťou a neskôr bol vyhlásený za mučeníka a svätca v katolíckej cirkvi. Namiesto do iných vecí vložil Tomáš svoju dôveru do práva, pretože si myslel, že ho ochráni.
V jednej scénke rodina Tomáša nabáda, aby dal Richarda Richa, pätolízača a špióna ambiciózneho Cromwella, zatknúť. Tomáš znovu odmietal a jeho žena mu podráždená hovorí: „Pokiaľ hovoríš, on už ušiel!“ Tomáš odpovedá: „To je dobre, že odišiel, aj keď by bol sám diablom, pokiaľ neporuší zákon.“ William Roper, priateľ Morusovej sestry, na to vraví: „Takže by si dal aj diablovi možnosť využiť právo vo svoj prospech,“ na čo Tomáš odpovedá: „Áno. A čo by si robil ty? Vykopal veľkú cestu cez právo, aby si dostal diabla?“ Roper odpovedá: „Zničil by som každý zákon v Anglicku, len aby som ho dostal.“ Nahnevaný a skeptický Tomáš hovorí: „Aha? ... A keď by bol posledný zákon zničený a diabol by sa obrátil proti tebe – kde by si sa schoval..., všetky zákony neúčinné? ... Táto krajina je hrubo pokrytá zákonmi od jedného pobrežia k druhému... a keď ich všetky zničíš... naozaj si myslíš, že by si potom mohol stáť rovno proti vetrom ktoré vejú? ... Áno, dal by som možnosť aj diablovi využiť právo v jeho prospech kvôli svojej vlastnej bezpečnosti.“16
Áno, tak sa má zachovať dobrý právnik.
