Súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť vypratať nehnuteľnosti v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku (I. výrok). O náhrade trov konania rozhodol tak, že žalobcovi voči žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (II. výrok). V odôvodnení rozsudku prvoinštančný súd konštatoval, že pokiaľ žalobca uzavrel so žalovanou nájomnú zmluvu ohľadne nájmu predmetných nehnuteľností na dobu určitú a žalovaná nevypratala tieto nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu ani do termínu, kedy došlo k zániku nájomnej zmluvy uplynutím doby, tak bola dôvodnou žaloba žalobcu na vypratanie týchto nehnuteľností. O nároku na náhradu trov konania rozhodol prvoinštančný súd aplikujúc ust. § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (CSP) a konštatujúc plný úspech žalobcu vo veci, ktorému vzhľadom na to priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
Proti rozsudku prvoinštančného súdu podala žalovaná odvolanie, v ktorom uviedla, že v žiadnom prípade nemôže súhlasiť „s výrokom o vine“ a s tým, že súd prvej inštancie uskutočnil pojednávanie v jej neprítomnosti a nevypočul ňou navrhovaných svedkov, pretože súdu zaslala ospravedlnenie a viackrát oznámila, že je pacientkou. Ďalej tvrdila, že do domu žalobcu boli investované značné finančné prostriedky a svedkovia mali byť vypočutí k tomu, že sporný dom bol už raz predaný v 80-tych rokoch minulého storočia otcom žalobcu a žalobca sa k nemu dostal za zvláštnych okolností. Odvolanie zhrnula tak, že trvá na tom, aby bolo pojednávanie v jej prítomnosti a aby boli vypočutí navrhovaní svedkovia.
Súd následne vyzval žalovanú na uvedenie v akom rozsahu napáda rozsudok prvoinštančného súdu a čoho sa domáha svojím odvolaním, na čo žalovaná reagovala podaním, v ktorom výslovne uviedla, že podáva odvolanie proti výroku o náhrade trov konania a žiada rozsudok prvoinštančného súdu v tejto časti zmeniť a žalobcovi náhradu trov konania nepriznať. V závere uviedla, že je práceneschopná, navštevuje rôzne vyšetrenia, objavili sa u nej rôzne zápalové ochorenia, je onkologickou pacientkou a nemá dostatok financií na súdne trovy.
Po oboznámení sa s obsahom spisu a s odvolaním napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie odvolací súd skonštatoval, že rozhodnutie prvoinštančného súdu je vo výroku o trovách konania vecne správne. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil i s odôvodnením rozsudku - jeho časťou vzťahujúcou sa k napadnutému výroku o trovách konania, ktoré v tejto časti dáva jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na otázku, z akého dôvodu súd prvej inštancie priznal žalobcovi proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Tým spĺňa zákonné kritéria odôvodnenia uvedené v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd len poznamenal, že v odvolaní žalovaná najskôr nevymedzila jeho rozsah, tento nedostatok ale následne na výzvu prvoinštančného súdu odstránila a teda v súlade s rozsahom odvolania sa predmetom odvolacieho konania stalo preskúmanie správnosti (len) výroku o trovách konania (II. výrok). Rozsudok, čo sa týka merita veci (I. výrok), nadobudol v dôsledku toho právoplatnosť, keďže voči výroku o uložení povinnosti vypratať predmetné nehnuteľnosti žalovaná odvolanie nepodala.
Pokiaľ sa jedná o samotný obsah odvolania, tak je potrebné zdôrazniť, že žalovaná v podstate nijakým spôsobom nespochybňovala správnosť napadnutého výroku rozsudku o trovách konania z hľadiska aplikácie zásady úspechu obsiahnutej v súdom prvej inštancie použitom ustanovení § 255 ods. 1 CSP. Súd prvej inštancie vzhľadom na plný úspech žalobcu (keďže jeho žalobe bolo v celom rozsahu vyhovené) opodstatnene použil § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania v závislosti od pomeru jej úspechu vo veci a pretože žalobca dosiahol v spore plný úspech, bolo správnym rozhodnutím priznať mu voči neúspešnej žalovanej plnú náhradu trov konania, t. j. v rozsahu 100 %.
Z hľadiska úspechu a neúspechu je úspešnou tá strana, ktorej žalobe bolo vyhovené v danom spore, čo v tomto prípade bol žalobca a teda žalovaná logicky v zmysle uvedeného ustanovenia bola povinná znášať trovy konania ako neúspešná strana. Prvoinštančný súd vyhovel žalobe žalobcu, ktorou sa tento domáhal vypratania predmetných nehnuteľností z dôvodu, že žalovaná si dobrovoľne nesplnila svoju povinnosť a bez právneho dôvodu naďalej tieto užívala a obývala. Žalovaná bola vo veci neúspešná, voči tomuto výroku odvolanie nepodala, rozsudok nadobudol v tomto výroku právoplatnosť a ak namietala procesný postup súdu prvej inštancie, resp. akoby spočiatku odvolaním napádala aj vecnú správnosť výroku ohľadne vypratania, tak tento by bolo možné preskúmať len, ak by odvolanie smerovalo aj voči meritu veci a tomu tak nebolo.
Výhrady žalovanej voči výroku o trovách konania teda spočívali iba v tom, že celý spor bol zbytočným, lebo by sama opustila nehnuteľnosti, čo už vlastne aj medzičasom urobila, že do nehnuteľnosti žalobcu investovala určité finančné prostriedky a že v zásade osobné pomery jej neumožňujú uhradiť trovy konania. Odvolací súd k tomu uvádza, že obsahovo ide o argumentáciu nespadajúcu pod ust. § 255 ods. 1 CSP, pretože tieto skutočnosti nemajú priamy súvis s (ne)úspechom strán v spore, treba ich posúdiť z hľadiska možnosti aplikácie ust. § 257 CSP, ktoré je určitým materiálnym korektívom aplikácie ustanovení § 255 a nasl. CSP upravujúcich postup súdu pri rozhodovaní o náhrade trov konania.
Ustanovenie § 257 CSP určuje, že súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Jeho účelom je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného práva. Ide o výraz skutočnosti, že zákon nemôže byť natoľko kazuistický, aby postihol všetky situácie, ktoré sa v praxi môžu vyskytnúť a preto poskytuje súdu priestor na to, aby urobil zadosť spravodlivosti aj v prípadoch, že zákonné znenie riešenia otázky trov konania smeruje k inému výsledku.
Aplikácia ustanovenia § 257 CSP prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré inak procesne úspešnej strane sporu náhradu trov konania celkom alebo sčasti neprizná. Musí však ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý je potrebné v rozhodnutí náležite odôvodniť. Výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci, ale aj v okolnostiach na strane strán sporu. Aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy v prípadoch charakteristických sociálnym aspektom, ktorý vystupuje do popredia vtedy, keď povinná strana nemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov, ktoré sama nezavinila alebo ich môže nahradiť len s veľkými ťažkosťami. V týchto prípadoch súd zohľadňuje osobné, majetkové, zárobkové či iné pomery oboch strán sporu, prihliada na ich postoj v konaní a prípadne na iné okolnosti a môže dospieť k záveru o úplnom alebo čiastočnom nepriznaní trov konania úspešnej strane a to práve s ohľadom na intenzitu preukázaných dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd nevidí v žalovanou tvrdených skutočnostiach nejaké zásadné a svojou povahou výnimočné okolnosti napĺňajúce ustanovenie § 257 CSP, ktoré by mali odôvodňovať nepriznanie náhrady trov konania inak úspešnému žalobcovi. Z obsahu spisu totiž vyplýva, že iniciovanie tohto sporu žalobcom nebolo zbytočným, pretože žalovaná až po podaní žaloby opustila predmetné nehnuteľnosti žalobcu, čo vyplýva z jej vlastného vyjadrenia v odvolacom konaní. Zbytočné by bolo toto konanie začaté vtedy, ak by svoju povinnosť splnila pred začatím sporu a pretože tak neurobila, žalobca sa dôvodne obrátil na súd s ochranou svojho vlastníckeho práva. Pokiaľ ide o určité investície, ktoré mala vniesť do nehnuteľnosti žalobcu, tak toto zostalo len v rovine tvrdení a do istej miery je to aj v rozpore s tým, že si ich mala podľa vzájomnej dohody „odbývať“, lebo v takom prípade nemala dôvod z nehnuteľností dobrovoľne odchádzať.
Predložené lekárske potvrdenie síce dokazuje, že žalobkyňa trpí vážnym ochorením, čo je nepochybne veľmi závažná skutočnosť, avšak táto sama o sebe nie je okolnosťou, ktorú by v zmysle ust. § 257 CSP bolo možné považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa pre (čiastočné, resp. úplné) nepriznanie náhrady trov konania žalobcovi. Zo spisu nijak nevyplýva, že by finančné a majetkové pomery žalovanej boli tak kritické, že by objektívne nebola schopná uhradiť trovy konania protistrany, resp., že by sa v dôsledku toho mala dostať do neprijateľne nepriaznivej sociálnej situácie. Žalovaná okrem svojho všeobecného tvrdenia o nedostatku financií na úhradu trov konania žalobcovi nijak bližšie nezdôvodnila a ani nepreukázala tvrdenú ťaživú finančnú situáciu. Za tohto stavu preto odvolací súd nezistil relevantné dôvody na to, aby žalobcovi, ktorý dôvodne bránil svoje právo nebola priznaná náhrada trov konania voči žalovanej. Zo spisu nevyplynula žiadna taká závažná skutočnosť, ktorá by v komplexe s ostatnými mala istým spôsobom „zvýhodniť“ na jednej strane žalovanú na úkor žalobcu a súčasne na druhej strane zasa tohto postihnúť nepriznaním náhrady tých nákladov, ktoré musel vynaložiť v súvislosti s týmto sporom.
Zhrnúc uvedené dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie správne rozhodol o trovách konania a preto odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu v napadnutom výroku o trovách konania ako vecne správny potvrdil.
zdroj: uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12Co/31/2019 zo dňa 17.07.2019
