Dovolateľka bola na základe rozsudku Okresného súdu Frýdek – Místek (Okresný súd) uznaná vinnou z prečinu neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo nebytovému priestoru. Skutku sa mala dopustiť tým, že ako vlastník pozemkov nerešpektovala vecné bremeno prechodu a prejazdu v prospech vlastníkov susedných pozemkov a neumožnila vlastníkom nehnuteľností používať pozemok v jej vlastníctve za účelom prístupu k stavbám a pozemkom vo vlastníctve oprávnených z vecného bremena.
Dovolateľka súčasne zmenila prístupový kód k elektrickej bráne, čím oprávneným z vecného bremena znemožnila prístup k pozemku z cesty. Okrem toho dala postaviť aj drôtené a betónové oplotenie. Spor dospel až do štádia exekučného konania, v rámci ktorého bol zbúraný plot s elektrickou bránou. Dovolateľka však následne zablokovala prístup z cesty na sporný pozemok, a to odstavením svojho osobného motorového vozidla na mieste vjazdu na pozemok.
Dovolateľka sa taktiež žalobou domáhala zrušenia vecného bremena prechodu a prejazdu k pozemku v prospech oprávnených z vecného bremena. Táto žaloba však bola Okresným súdom zamietnutá. Okresný súd taktiež rozhodol o prebežnom opatrení, a to tak, že uložil dovolateľke povinnosť zdržať sa všetkých konaní brániacich oprávneným z vecného bremena prístupu k pozemkom v jej vlastníctve.
Za vyššie uvedené skutky spolu s prečinom ohovárania bol dovolateľke uložený súhrnný peňažný trest vo výške 210.000,00 Kč. Ak by dovolateľka peňažný trest nesplnila, Okresný súd jej uložil náhradný trest odňatia slobody v trvaní 10 mesiacov. Dovolateľka sa však odvolala a Krajský súd v Ostrave (Krajský súd) napadnutý rozsuzdok zrušil vo výroku o treste a znovu sám rozhodol. Krajský súd dovolateľke za prečin neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo nebytovému priestoru a prečin ohovárania uložil súhrnný peňažný trest vo výške 70.000,00 Kč. Krajský súd pre prípad, že by dovolateľka peňažný trest nesplnila, uložil náhradný trest odňatia slobody v trvaní 5 mesiacov.
Dovolateľka sa následne obrátila na Najvyšší súd Českej republiky (Najvyšší súd) s dovolaním. Dovolateľka dovolanie podala proti výroku o vine a treste. Odôvodňovala ho tým, že existuje rozpor informácii katastrálneho úradu pre Moravskoslezký kraj so skutkom, za ktorý bola právoplatne odsúdená. Jej konanie z toho dôvodu nemohlo byť trestným činom. Namietala, že vecné bremeno neexistuje a zároveň, že vecné bremeno nezaťažovalo pozemky v jej výlučnom vlastníctve. Uviedla tiež, že sa nedopustila žiadneho ohovárania, nakoľko sama bola obeťou kybernetickej trestnej činnosti. Žiadala, aby Najvyšší súd rozhodnutie Krajského súdu a Okresného súdu zrušil.
Dovolací dôvod uplatnený dovolateľkou je daný v prípade, ak napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení skutku alebo na inom nesprávnom hmotnoprávnom posúdení veci. Východiskom pre existenciu tohto dovolacieho dôvodu v právoplatne skončených veciach sú stabilizované skutkové zistenia vyjadrené predovšetkým v popise skutku vo výroku rozhodnutia vo veci samej, prípadne aj ďalšie súdom zistené okolnosti, ktoré sú relevantné z hľadiska noriem hmotného práva.
Najvyšší súd len pre úplnosť uviedol, že dovolateľka v rámci dovolacieho konania uplatnila prakticky rovnaké námietky ako v rámci konaní pred Okresným súdom a Krajským súdom. Tieto súdy sa pritom jej námietkami zaoberali a reagovali na ne. V tejto súvislosti Najvyšší súd uviedol, že z judikatúry vyplýva, že v týchto prípadoch ide o spravidla neopodstatné dovolanie.
Je možné konštatovať, že dovolateľka svoje dovolacie námietky formálne opiera o dovolací dôvod podľa § 265b ods. 1 písm. g) Trestného poriadku. Pod tento dovolací dôvod však jej námiekty subsumovať nemožno. Námietky dovolateľky taktiež nemožno podradiť ani pod žiadny iný dovolací dôvod. Námietka dovolateľky, ktorú vytýkala aj všeobecným súdom, spočíva v tom, že trestný čin neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo nebytového priestoru nespáchala, nakoľko vecné bremeno v prospech oprávnených neexistovalo. Táto námietka dovolateľky však vyjadruje výlučne jej nesúhlas so skutkovými zisteniami všeobecných súdov a preto nemôže zakladať prieskumnú povinnosť Najvyššieho súdu.
Najvyšší súd v tejto súvislosti uviedol, že skutkové a právne závery tak Okresný súd ako aj Krajský súd vo svojich rozhodnutiach náležite odôvodnili. Okresný súd v tejto veci vykonal mimoriadne obsiahle dokazovanie a na základe toho rozhodol. S jeho závermi sa následne Krajský súd stotožnil. Hodnotenie dôkazov všeobecných súdov podľa názoru Najvyššieho súdu nevykazuje ani najmenší znak svojvôle. Nebol zistený ani dovolateľkou namietaný extrémny nesúlad medzi skutkovými zisteniami a právnym posúdením veci.
Najvyšší súd považoval za vhodné uviesť aj to, že dovolateľka po oprávnených z vecného bremena fakticky požadovala, aby sa dobrovoľne vzdali existujúceho vecného bremena a aby žiadali zriadenie vecného bremena umožňujúceho im prístup k nehnuteľnostiam od niekoho iného, a to bez toho, aby mali zaručené, že im iní vlastníci prístup umožnia bez toho, aby bolo potrebné iniciovať civilný spor. Tento postup by pre oprávnených z vecného bremena predstavoval riskantný krok, ktorý by potenciálne mohol viesť k tomu, že títo prístup k svojej nehnuteľnosti budú mať vylúčený, resp. obmedzený.
Preto pre posúdenie viny a naplnene skutkovej podstaty prečinu neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo nebytovému priestoru nie je rozhodné, či existuje iný, aj obmedzený prístup na pozemky poškodených oprávnených z vecného bremena, ale stav zapísaný v katastri nehnuteľností v čase spáchania trestného činu. Ak vecné bremeno v čase spáchania trestného činu bolo zapísané v katastri nehnuteľností, každý, vrátane dovolateľky musel tento zápis rešpektovať.
Najvyšší súd si je vedomý toho, že zápisy v katastri nehnuteľností majú povahu vyvrátiteľnej domnienky. To však dovolateľku neoprávňuje k tomu, aby vecné bremeno ignorovala a oprávneným z vecného bremena bránila v užívaní týchto nehnuteľností. Je nutné rešpektovať aj zásadu materiálnej publicity, ktorej podstatou je zákonná ochrana dôvery v údaje zapísané v katastri nehnuteľností. Pokiaľ dovolateľka s údajmi zapísanými v katastri nehnuteľností nesúhlasila, mala možnosť brániť sa voči tomu inými prostriedkami, a nie trestnou činnosťou.
Najvyšší súd v tejto súvislosti uvádza, že v katastri nehnuteľností bolo v čase spáchania trestnej činnosti zapísané právo vecného bremena prechodu a prejazdu k sporným pozemkom. Je pravda, že dovolateľka iniciovala súdne konanie, v rámci ktorého sa svojou žalobou domáhala zrušenia vecného bremena. Jej žaloba však bola zamietnutá. K tomu Najvyšší súd uviedol, že v tejto veci konajúce súdy svoje závery o existencii vecného bremena založili na základe vykonania rozsiahleho dokazovania. Neuspokojili sa iba s odkazom na rozhodnutie o zamietnutí žaloby o zrušenie vecného bremena dovolateľky.
Po vykonaní dokazovania súdy dospeli k záveru, že dovolateľka úmyselne nerešpektovala vecné bremeno prechodu a prejazdu, a to ani na základe právoplatného rozhodnutí civilných súdov ani predbežného opatrenia, ktorým jej bola uložená povinnosť zdržať sa konania, ktorým by bránila oprávneným z vecného bremena prístup k pozemkom v ich vlastníctve. Dovolateľka ako vlastník pozemkov nesmela narušovať výkon vlastníckeho práva oprávnených z vecného bremena, ktorým svojím konaním, ku ktorému sa priznala, obmedzovala výkon vlastníckych práv.
Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti je preto zrejmé, že dovolateľka argumentáciou obsiahnutou v dovolaní, ktoré podala Najvyššiemu súdu, vzniesla také námietky, ktoré nie je možné podradiť pod ňou uvedený dovolací dôvod a zároveň ani pod žiadny iný dovolací dôvod. Najvyšší súd dovolanie dovolateľky preto odmietol.
zdroj: uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 28. júla 2021, sp. zn.: 4 Tdo 609/2021
