Vedľajší účastník ako žalobca podal v roku 2012 proti sťažovateľovi žalobu, ktorou sa domáhal zaplatenia sumy 25.000 Kč spolu s úrokom z omeškania vo výške 1 % denne od 02.05.2009 až do zaplatenia. Sťažovateľ mal s vedľajším účastníkom uzatvoriť zmluvu o pôžičke, v ktorej sa zmluvné strany dohodli aj na výške úroku z omeškania. Sťažovateľ však pôžičku vedľajšiemu účastníkovi nevrátil späť v dojednanej dobe. Žalobe vedľajšieho účastníka v plnom rozsahu vyhovel Obvodný súd pre Prahu 4 (Obvodný súd), a to rozsudkom pre zmeškanie. Tento rozsudok je exekučným titulom, na základe ktorého je voči sťažovateľovi začaté exekučné konanie.
Sťažovateľ navrhol zastavenie exekúcie z dôvodu jej neprípustnosti podľa § 268 ods. 1 písm. h) Občianskeho súdneho poriadku. Tvrdil, že úrok z omeškania vo výške 1 % denne, čo predstavuje 365 % ročne je úžernícky, v rozpore s dobrými mravmi ako aj ústavou. Okrem toho tvrdil, že nie je možné vymáhať pohľadávku z úžerníckej zmluvy, nakoľko taká zmluva je absolútne neplatnou. Obvodný súd návrh sťažovateľa zamietol a uviedol, že nie je možné preskúmavať správnosť exekučného titulu, ale len výkon práv a povinností účastníkov občianskoprávneho vzťahu, nie teda správnosť rozhodnutia súdu. Mestský súd v Prahe (Mestský súd) rozhodnutie Obvodného súdu potvrdil. Mestský súd uviedol, že námietky, ktoré sťažovateľ uviedol, mal uplatniť v súdnom konaní, ktorého výsledkom bol sporný exekučný titul.
Sťažovateľ však tvrdil, že Obvodný súd ako aj Mestský súd porušili jeho právo na spravodlivý proces a právo na ochranu vlastníctva. Tvrdil tiež, že kvôli výške dohodnutého úroku z omeškania, ktorý považuje za úžernícky, má zaplatiť viac ako 900.000 Kč (z pôvodnej istiny vo výške 25.000 Kč). Základom právnej argumentácie sťažovateľa je teda otázka, či je možné v rámci exekučného konania hodnotiť primeranosť úroku z omeškania.
Ústavný súd Českej republiky (Ústavný súd) svoj nález rozdelil na tri hlavné časti. V prvej časti sa venoval tomu, či a v akých prípadoch je možné skúmať vecnú správnosť exekučného titulu. Následne sa sústredil na to, či neprimeraná výška úroku môže byť dôvodom na tento prieskum a prípadné zastavenie exekúcie. Na záver sa zaoberal otázkou, či je na mieste zastaviť výkon rozhodnutia z dôvodu námietky sťažovateľa, že exekučný titul priznáva plnenie z absolútne neplatnej zmluvy.
Ústavný súd uvádza, že v rámci svojej judikatúry vychádza zo zásady, že námietky voči vadám konania alebo rozhodnutia (exekučného titulu) zásadne nie je možné preniesť do exekučného konania. Platí, že exekučné konanie je určené výlučne na faktický výkon rozhodnutia. Aj z tejto zásady však podľa Ústavného súdu existujú výnimky, na základe ktorých je v exekučnom konaní možné hodnotiť aj vady exekučného titulu.
Práve vyššie spomenutými výnimkami sa Ústavný súd po prvý krát zaoberal v kontexte exekúcii vedených na základe rozhodcovských nálezov. Podľa názoru Ústavného súdu všeobecné súdy môžu v exekučnom konaní skúmať, či došlo k uzatvoreniu riadnej rozhodcovskej zmluvy a teda či vôbec bola daná právomoc rozhodcu rozhodcovský nález vydať. Postupy, kedy je klientom vnucované uzatvorenie zmluvy zabezpečenej blankozmenkou, zmluvnou pokutou vo výške 30 % alebo 45 % dlžnej čiastky za omeškanie s úhradou splátok alebo zmluvnou pokutou vo výške päťnásobku dlžnej čiastky za hrubé porušenie zmluvy je nutné považovať za neprijateľné a tieto ustanovenia označiť za neplatné pre jednoznačný rozpor s dobrými mravmi. Ochrane takýchto veriteľov by však nemala byť poskytovaná súdna ochrana, a to ani v exekučnom konaní, nakoľko ochrana takto nadobudnutých práv stojí mimo účel civilného procesu, resp. mimo základný hodnotový rámec práva. Tento právny názor samozrejme platí pre exekučné konanie všeobecne, a to bez ohľadu na to, či je exekučným titulom rozhodcovský roszudok alebo súdne rozhodnutie.
Pri úvahách o prieskume exekučného titulu, ktorým je súdne rozhodnutie, sa Ústavný súd zaoberal aj ustanovením § 268 Občianskeho súdneho poriadku. Uviedol, že zatiaľ čo § 268 ods. 1 písm. a) až g) Občianskeho súdneho poriadku predstavujú konkrétne dôvody na zastavenie exekúcie, § 268 ods. 1 písm. h) (tento dôvod zastavenia exekúcie navrhoval sťažovateľ) je formulovaný všeobecne a jeho účelom je umožniť, aby výkon rozhodnutia bol zastavený aj v iných závažných prípadoch, ktoré pre ich rozmanitosť nie je možné predpokladať. Ústavný súd preto akceptoval názory všeobecných súdov, a to, že dôvod na zastavenie exekúcie podla § 268 ods. 1 písm. h) sú okolnosti, pre ktoré je ďalší výkon rozhodnutia spôsobilý zapríčiniť kolíziu s procesnými zásadami, na ktorých je výkon rozhodnutia budovaný alebo je protichodné sledovanému účelu zaistiť efektívne splnenie povinnosti vyplývajúcej z vykonávaného exekučného titulu. V ďalšom zo svojich nálezov Ústavný súd uviedol, že § 268 ods. 1 písm. h) je možné použiť aj na odstránenie zjavnej nespravodlivosti aj vtedy, ak by výkon rozhodnutia bol v rozpore s princípmi právneho štátu. V tomto náleze sa Ústavný súd zaoberal prípadom, kedy proti povinnému, ktorý bol osobou ŤZP, bolo vedené exekučné konanie na zaplatenie ceny lístka a zmluvnej pokuty za cestovanie verejnou dopravou. V tomto prípade si aj súdy museli byť vedomé toho, že povinný žiadnu povinnosť neporušil, keďže osoby ŤZP cestujú v mestskej hromadnej doprave zadarmo. Ústavný súd vtedy uviedol, že aj vo vykonávacom konaní môže byť výnimočne skúmaná opodstatnenosť hmotnoprávneho nároku.
Ústavný súd ďalej pokračoval v odkazoch na ďalšie nálezy. Spomenul pritom nález, v ktorom sa uvádza, že existujú všeobecne prijímané výnimky v exekučnom konaní, na základe ktorých je možné uplatniť námietky voči súdnemu konaniu a jeho výsledku. Protiústavnosť exekučného titulu môže preto za týchto podmienok hodnotiť aj exekučný súd a vyvodiť z toho dôsledky.
V nadväznosti na vyššie uvedené preto z ustálenej judikatúry vyplýva, že v exekučnom konaní sa všeobecné súdy majú zaoberať zásadnými vadami exekučného titulu a sú povinné výkon rozhondnutia zastaviť podľa § 268 ods. 1 písm. h) Občianskeho súdneho poriadku aj v prípadoch, kedy by výkon rozhodnutia viedol ku zjavnej nespravodlivosti alebo by bol v rozpore s princípmi právneho štátu. Nezohľadnenie týchto kritérii pri rozhodovaní o zastavení výkonu rozhodnutia predstavuje porušenie základného práva na súdnu ochranu.
V súvislosti s výškou úrokov z omeškania je nutné zaoberať sa tým, či neprimeraná výška úrokov môže byť zásadnou vadou exekučného titulu. Ústavný súd uvádza, že pri dojednaní úrokov z omeškania platí zásada zmluvnej voľnosti, ktorá je však modifikovaná účelom a zmyslom sankčného a motivačného mechanizmu inštitútu úroku z omeškania. Využitie úrokov z omeškania je totiž možné, avšak ich výška nesmie byť bezbrehá. Vo viacerých nálezoch Ústavného súdu bolo konštatované, že úrok z omeškania vo výške 0,5 % denne nie je adekvátny. Z toho je možné usúdiť, že existuje maximálne ústavne prípustná výška úrokov z omeškania. Ústavný súd ju však explicitne neurčil, naopak, uviedol len, že úroky z omeškania v tejto výške považuje už za prípustnou hranicou možnej dohodnutej výšky úroku z omeškania.
Ústavný súd následne posudzoval to, či rozhodnutie, ktorým došlo k priznaniu nároku na úhradu úrokov z omeškania v neústavnej výške spôsobuje zásadnú vadu exekúčného titulu a či by jeho výkonom došlo ku zjavnej nespravodlivosti. Vyššie uvedená maximálna výška úrokov z omeškania má základ v hmotnom práve. Avšak v prípade, ak nie je možné, aby si zmluvné strany dohodli úrok z omeškania presahujúci maximálnu možnú výšku, ani súdy nemôžu rozhodnutím priznať nárok na plnenie takto dohodnutého úroku z omeškania. Súdne rozhodnutie, ktoré by žalobcovi priznávalo nárok na zaplatenie úroku z omeškania v protiústavnej výške by priznávalo plnenie z hľadiska ústavného práva zakázané. Preto ide o zásadnú vadu exekučného titulu, ktorého výkonom by došlo k zjavnej nespravodlivosti. Okrem toho, aj samotné uplatnenie práva na úroky z omeškania v neústavnej výške v exekučnom konaní je možné považovať za zneužitie práva. Išlo by teda o ďalší dôvod, pre ktorý by výkon takéhoto súdneho rozhodnutia viedol k zjavnej nespravodlivosti. Z toho dôvodu Ústavný súd uvádza, že v prípade, ak súdy priznajú právo na plnenie úrokov z omeškania v neústavnej výške, zlyhali pri poskytovaní práva na súdnu ochranu. To samozrejme platí aj v prípade rozsudku pre zmeškania tak, ako v prípade sťažovateľa. Pri rozsudku pre zmeškanie síce súdy vychádzajú z toho, že skutkové tvrdenia medzi stranami nie sú sporné, no aj napriek tomu nie je možné pripustiť, že súdy rezignujú na svoju viazanosť zákonmi a priznajú nezákonné alebo neústavné plnenie.
Ústavný súd zrhnul, že zásadnou vadou exekučného titulu je také priznanie úrokov z omeškania v neprimeranej výške, ktorá nie je v súlade s ústavným poriadkom. Vtedy je nutné, aby všeobecné súdy poskytli povinnému ako aj jeho majetku ochranu tak, že výkon rozhodnutia v časti týkajúcej sa neprimeranej výške úrokov z omeškania zastavia podľa § 268 ods. 1 písm. h) v spojení s § 268 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku, aby bola zaistená spravodlivá rovnováha pri ochranej majetkovej sféry dlžníka a veriteľa.
V tejto súvislosti Ústavný súd taktiež upozornil na to, že v prejednávanej veci pripadalo v úvahu určiť úroky z omeškania aj vo výške stanovenej právnymi predpismi a dohodu o ich výške vyhlásiť za neplatnú pre rozpor so zákonom. Zmluva o pôžičke medzi sťažovateľom a vedľajším účastníkom bola uzatvorená podľa Občianskeho zákonníka z roku 1964. Podľa judikatúry Najvyššieho súdu Českej republiky bola úprava úrokov z omeškania podľa Občianskeho zákonníka kogentná a teda nebolo možné dohodnúť si inú výšku úrokov z omeškania ako výšku stanovenú osobitným predpisom, a to nariadením vlády.
Sťažovateľ sa v konaní pred Obvodným súdom, ktoré skončilo vydaním rozsudku pre zmeškanie, mohol dovolávať tejto judikatúry, ak by bol aktívny. To, že tak neurobil a súd pred vydaním rozsudku pre zmeškanie danú judikatúru nezohľadnil, nepredstavuje zásadnú vadu exekučného titulu a nie je dôvodom pre prieskum exekučného titulu v exekučnom konaní.
Obvodný súd a Mestský súd však dospeli k záveru, že exekúciu na základe návrhu sťažovateľa na jej zastavenie podľa § 268 ods. 1 písm. h) Občianskeho súdneho poriadku nezastavia. Odôvodnili to tým, že v exekučnom konaní za žiadnych okolností nie je možné skúmať vecnú správnosť exekučného titulu. Ústavný súd sa s ich právnym názorom nestotožnil a tak ako vyššie uviedol, aj v exekučnom konaní je možné vo výnimočných prípadoch skúmať zásadné vady exekučného titulu. Priznanie úroku z omeškania v neústavnej výške je zásadnou vadou exekučného titulu, nakoľko ide o priznanie plnenia, ktoré je v rozpore s právnym poriadkom. Uplatnenia práva na úroky z omeškania v takejto výške zároveň predstavuje zneužitie práva. Všeobecné súdy exekučný titul nepreskúmali z hľadiska jeho zásadných vád a tým porušili základné právo sťažovateľa na ochranu majetku. Ďalšie námietky sťažovateľa Ústavný súd nepovažoval za dôvodné.
Záverom Ústavný súd dodáva, že napadnutými rozhodnutiami Obvodného súdu a Mestského súdu bolo porušené právo sťažovateľa na súdnu ochranu ako aj právo na ochranu majetku. Ústavný súd preto napadnuté rozhodnutia zrušil.
zdroj: nález Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 1. apríla 2019, sp. zn.: II. ÚS 3194/18
