Neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách

Kedy sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu?

V zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka je spotrebiteľskou zmluvou každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Naopak, dodávateľ je osoba, ktorá v rámci takejto činnosti koná.  

Pri posudzovaní či sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu, je teda dôležité postavenie zmluvných strán. Je irelevantné či bežný občan s podnikateľom uzatvára zmluvu o dielo, zmluvu o pôžičke, zmluvu o úvere alebo akúkoľvek inú zmluvu. Takisto nezohráva rolu akým právnym predpisom sa bude riadiť zmluvný vzťah (Občianskym alebo Obchodným zákonníkom).

Právna úprava vychádza z toho, že v spotrebiteľských zmluvách fakticky nie je naplnená zásada rovnosti typická pre súkromné právo. Je to z dôvodu nedostatočnej znalosti spotrebiteľa o svojich právach na jednej strane a skúsenosťami, resp. znalosťami podnikateľa v rámci oboru svojej činnosti na strane druhej.  Preto účelom právnych predpisov v tejto oblasti je postavenie zmluvných strán vyvažovať.

Kritéria posúdenia neprijateľnej podmienky

Jedným zo spôsobov ako tak robiť, je stanovenie neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Ich výpočet obsahuje Občiansky zákonník, pričom tento výpočet nie je definitívny. Kritériom kedy ide o neprijateľnú podmienku, je určenie či spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Z tohto pravidla existujú dve výnimky, a to (neprijateľnými podmienky teda nie sú):

• zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak boli vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne
• ak boli dané ustanovenia zmluvy dojednané individuálne, t. j. ak mal spotrebiteľ reálnu možnosť ovplyvniť obsah zmluvy (pričom ak dodávateľ nepreukáže opak, ustanovenia zmluvy sa nepovažujú za individuálne dojednané)

Už sme spomínali, že výpočet neprijateľných podmienok obsahuje Občiansky zákonník. Takými neprijateľnými podmienkami sú napr. ustanovenia, ktoré:

• umožňujú dodávateľovi (podnikateľovi) jednostranne zmeniť zmluvné podmienky bez dôvodu dohodnutého v zmluve;
• požadujú od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby za to zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu;
• prikazujú spotrebiteľovi plniť všetky záväzky zo zmluvy, hoci dodávateľ nesplnil záväzky, ktoré vznikli; vyžadujú od spotrebiteľa, aby spory zo zmluvy riešil výlučne v rozhodcovskom konaní (tzv. rozhodcovská doložka); a iné.

Neplatnosť neprijateľných podmienok

Neprijateľné podmienky sú absolútne neplatné, súd na takúto neplatnosť musí prihliadať z úradnej povinnosti. Je však potrebné si uvedomiť, že vymenované neprijateľné podmienky nie sú neplatné automaticky (v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ). Ako príklad môžeme uviesť situáciu, kedy v rámci spotrebiteľskej zmluvy bude dojednaná rozhodcovská doložka a bude platná. Platná bude vtedy, ak bola dojednaná individuálne. Napríklad pri uzatváraní zmluvy spotrebiteľ sám v zmluve vyplní meno rozhodcu či rozhodcovského súdu, ktorý bude riešiť prípadné spory medzi zmluvnými stranami. To potvrdí svojím podpisom. Vtedy sa bude rozhodcovská doložka považovať za individuálne dojednanú, a preto nebude neplatná. Takisto je prijateľná tzv. alternatívna doložka, čo znamená, že účastníci zmluvy sa dohodnú, že spory vyplývajúce zo zmluvy budú riešiť v rozhodcovskom konaní alebo pred všeobecným súdom.

Už sme spomínali, že súd musí na neprijateľné podmienky prihliadať z úradnej povinnosti. Môže však nastať aj situácia, že spotrebiteľ vyhlási, že nejde o neprijateľnú podmienku. V tom prípade súd nemôže vyhlásiť dané ustanovenie za neplatné.[1]

Ak dôjde k vyhláseniu neplatnosti ustanovenia zmluvy, ktoré je neprijateľné, neznamená to, že zmluva ako celok sa stane neplatnou. Ak je možné dané ustanovenie „oddeliť“ od zvyšku zmluvy, neplatným sa stane len dotknuté ustanovenie, pričom ostatné články zmluvy ostanú platnými.[2]