Ústavný súd sa zaoberal sťažnosťou sťažovateľa – odsúdeného väzňa, ktorý namietal spôsob, akým boli realizované návštevy jeho blízkych v ústave na výkon trestu odňatia slobody. Sťažovateľ poukazoval na to, že návštevy prebiehajú v návštevných boxoch, ktoré sťažovateľ popísal ako „okienka na pošte“, ktoré sa pri návštevách s priamym kontaktom vytiahnu. Namietal, že napriek tomu, že právna úprava umožňuje, aby sa odsúdený s navštevujúcimi osobami privítal a rozlúčil podaním ruky, objatím a krátkym pobozkaním, taký kontakt je prakticky veľmi ťažko realizovateľný, v prípade návštev detí nebezpečný a v prípade osôb s vyššou hmotnosťou prakticky nemožný.
Napriek vykonanej previerke podmienok výkonu trestu odňatia slobody v posudzovanom ústave dospela Generálna prokuratúra Slovenskej republiky k záveru, že návštevy prebiehajú v súlade so zákonom a Európskymi väzenskými pravidlami. Hlavná argumentácia spočívala v tom, že priamy kontakt medzi odsúdenými a návštevami bol umožnený už vytiahnutím plexiskla, ktoré podľa názoru generálnej prokuratúry tvorí hlavnú prekážku v kontakte s návštevami.
Ústavný súd konštatoval, že vytvorenie otvoru v návštevných boxoch odstránením plexiskla úplne neodstránilo fyzickú prekážku medzi odsúdeným a jeho návštevou. Fyzickou prekážkou je aj samotná deliaca priečka, a to bez ohľadu na to, že je možné nakloniť sa cez vytvorený otvor. Návštevy by mali umožňovať čo najbližší akceptovateľný kontakt odsúdeného s návštevou. Priamym kontaktom možno nazývať len kontakt bez akejkoľvek fyzickej prekážky, a preto realizácia návštev, ktorá takýto kontakt neumožňuje, je v rozpore so zákonom o výkone trestu odňatia slobody a porušuje právo odsúdeného na súkromie, ako aj právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života. Rovnaký názor vo svojom vyjadrení uviedol aj verejný ochranca práv.
Ústavný súd zároveň konštatoval, že v tomto prípade nie sú splnené ani materiálne podmienky garantované Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). Pravidlom by mal byť úplný a nerušený kontakt odsúdeného s návštevou a akékoľvek obmedzenie tohto kontaktu musí byť nevyhnutným obmedzením v demokratickej spoločnosti pre účely jednej z taxatívne určených hodnôt. Nejde teda o to, čo sa „musí umožniť“, ale o to, čo sa „môže obmedziť“ – a obmedziť sa môže len to, čo spĺňa podmienky uvedené v čl. 8 ods. 2 dohovoru.
Generálna prokuratúra neposkytla žiadnu argumentáciu ani dôvody, prečo nemožno návštevy vykonávať pri stoloch so stoličkami. V iných ústavoch sú pritom návštevy realizované práve týmto spôsobom. Podľa ústavného súdu je zrejmé, že na existenciu deliacich priečok pri kontaktných návštevách nie sú dané žiadne legitímne dôvody.
Ústavný súd zrušil namietaný prípis Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v časti týkajúcej sa posudzovanej námietky sťažovateľa a vrátil jej vec na ďalšie konanie.
Úplné znenie nálezu ústavného súdu č. k. III. ÚS 242/2023 z 31. októbra 2023 je zverejnené na webovom sídle ústavného súdu.
