Vedľajším účastníkom konania pred Ústavným súdom Českej republiky (Ústavný súd) je bývalý zamestnávateľ sťažovateľa. Sťažovateľ u vedlajšieho účastníka pracoval od roku 1997 do roku 2007 ako hasič a následne od roku 2007 do roku 2016 ako hasič – strojník. Na výkon práce sťažovateľa sa však vzťahoval aj predpis Ministerstva dopravy Českej republiky, Úradu pre civilné letectvo, ktorý záväzne určoval limit akcesieschopnosti a povinnosti zásahu najneskôr do 3 minút na najvzdialenejšom mieste letiska. V rámci pracovnej činnosti sťažovateľ musel byť neustálne pripravený na prípadný zásah, a to vrátane prestávky na jedlo a odpočinok.
V roku 2016 dal sťažovateľ výpoveď a jeho pracovný pomer sa skončil. Po skončení pracovného pomeru sťažovateľ vedľajšieho účastníka vyzval na preplatenie nečerpaných prestávok v práci za obdobie od 1. 2. 2014 do 31. 12. 2016. Vedlajší účastník odmietol sťažovateľovi preplatiť tieto údajne nečerpané prestávky. Podstata sporu medzi sťažovateľom a vedľajším účastníkom spočíva v právnej povahe prestávok na jedlo a odpočinok, a to konkrétne v otázke, či sa táto doba započítava alebo nezapočítava do pracovnej doby a teda či staťovateľ má za dobu prestávok nárok na odmenu alebo nie.
Okresný súd v Novém Jičíne (Okresný súd) žalobu sťažovateľa zamietol. O odvolaní rozhodoval Krajský súd v Ostrave (Krajský súd) rozsudok Okresného súdu zrušil a uviedol, že pokiaľ musia zamestnanci jesť bez toho, aby mohli prácu prerušiť a nerušene čerpať prestávku v práci, ide u nich v tejto dobe o výkon práce a celá smena sa im započíta ako odpracovaná doba, za ktorú majú nárok na mzdu alebo plat.
V čase po vydaní rozsudku Krajského súdu v obdobnej veci rozhodoval aj Najvyšší súd Českej republiky (Najvyšší súd), ktorý v prípade nároku hasiča v skutkovo rovnakej veci dospel k záveru, že charakter tejto práce umožňuje, aby zamestnávateľ stanovil presný čas, počas ktorého majú zamestnanci čerpať svoje prestávky na jedlo a oddych bez toho, aby tým bol dotknutý výkon ich služby. Hasičovi nárok nebol priznaný.
Okresný súd sa oboznámil s vyššie parafrázovaným rozhodnutím Najvyššieho súdu a reagoval naň tak, že vydal medzitýmny rozsudok, ktorým čo do právneho základu nárok sťažovateľa považoval za opodstatnený. Vedlajší účastník podal odvolanie, o ktorom opäť rozhodoval Najvyšší súd. Najvyšší súd dovolanie považoval za dôvodné, nakoľko otázka, za akých podmienok sa zamestnancom poskytuje prestávka v práci na jedlo a oddych a primeraná doba na jedlo a oddych nebola doposiaľ v jeho rozhodovacej praxi vyriešená. Uviedol tiež, že tieto dva pojmy, t.j. prestávka v práci na jedlo a oddych a primeraná doba na jedlo a oddych nie je možné stotožňovať a ide o dva rôzne pojmy. Pri prestávke v práci dochádza k prerušeniu výkonu práce za účelom odpočinku, zatiaľ čo počas primeranej doby na oddych a jedlo sa výkon práce neprerušuje a ide o pracovnú dobu, za ktorú má zamestnanec nárok na mzdu.
Ústavný súd považoval úsťavnú sťažnosť za dôvodnú. Z vyjadrení vedlajšieho účastníka vyplýva, že sťažovateľ mal počas každej zmeny dve tridsaťminútové prestávky na jedno a odpočinok, ktoré neboli súčasťou pracovnej doby a preto sťažovateľovi nevyplácal zamestnávateľ žiadnu odmenu. Naopak, sťažovateľ tieto prestávky považoval za súčasť pracovnej doby, nakoľko podľa jeho názoru malo ísť o primeranú dobu na oddych a jedlo, pretože počas tejto doby musel zostať na pracovisku a byť pripravený na eventuálny zásah najneskôr do 3 minút na najvzdialenejšej časti letiska. Po preštudovaní spisu teda Ústavný súd uviedol, že predmetom sporu nie je spor o výške odmeny, ale určenie toho, či za daných okolností išlo o výkon práce, za ktorý by stažovateľovi patril nárok na odmenu.
Ustanovenie § 88 ods. 1 Zákonníka práce ustanovuje, že zamestnávateľ je povinný poskytnúť zamestnancovi najviac po 6 hodinách nepretržitej práce prestávku v práci na jedlo a oddych v trvaní najmenej 30 minút. Pokiaľ však ide o práce, ktoré nemôžu byť prerušené, musí byť zamestnancovi aj bez prerušenia prevádzky alebo práce primeraná doba na oddych a jedlo – táto doba sa ale na rozdiel od prestávky v práci započítava do pracovnej doby. Spomenuté ustanovenie Zákonníka práce implementuje do českého právneho poriadku Smernicu 2003/88/ES. Práve táto smernica určuje, že je nutné v každom prípade vymedziť, či je určitý čas pracovnou dobou alebo dobou odpočinku. Pracovnou dobou sa pritom rozumie akákoľvek doba, počas ktorej zamestnanec pracuje, je zamestnávateľovi k dispozícii a vykonáva svoju činnosť. Doba odpočinku je definovaná ako každá doba, ktorá nie je pracovnou dobou.
Zákonník práce však na rozdiel od smernice obsahuje aj definíciu pojmu pracovná pohotovosť, ktorou je doba, počas ktorej je zamestnanec pripravený k prípadnému výkonu práce podľa pracovnej zmluvy, ktorá musí byť v prípade naliehavej potreby vykonávaná nad rámec rozvrhu pracovných zmien. Pracovná pohotovosť však musí byť na inom mieste dohodnutom so zamestnancom, pritom toto miesto musí byť odlišné od pracoviska.
Dôležité je však to, či prestávky, ktoré sťažovateľ čerpal, boli neplatenými prestávkami podľa prvej vety § 88 ods. 1 alebo platenou primeranou dobou na oddych a jedlo podľa druhej vety § 88 ods. 1 Zákonníka práce. Odpoveď na nastolenú otázku závisí od vyriešenia inej otázky, a to, či sťažovateľ vo svojom zamestnaní vykonával práce, ktoré nemôžu byť prerušené.
Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že pokiaľ sťažovateľ mal povinnosť byť pripravený zasiahnuť najneskôr do 3 minút, a to aj počas prestávky a jedlo a oddych, vykonával prácu, ktorá nemohla byť prerušená. Naopak, pokiaľ by prestávka na jedlo a oddych bola skutočne dobou odpočinku, za ktorú stažovateľ nemá nárok na odmenu, pokojne by si počas tejto doby mohol odpočinúť aj od povinnosti byť zamestnávateľovi k dispozícii. Zároveň, pre posúdenie sťažovateľovho nároku je irelevantné, či bol niekedy počas tejto prestávky skutočne odvolaný na zásah. Z toho dôvodu nie je možné dať za pravdu argumentom vedľajšieho účastníka, s ktorým sa všeobecné súdy pri svojom rozhodovaní stotožnili, a to že pokiaľ sťažovateľ počas týchto prestávok nikdy nezasahoval, nie je dôvod na poskytnutie odmeny. V tomto smere dal Ústavný súd za pravdu sťažovateľovi v tom, že s neplatenými prestávkami v práci si zamestnanec môže naložiť podľa vlastnej vôle, tzn. môže meditovať, telefonovať či spať.
Z práva na spravodlivú odmenu za prácu plynie aj právo zamestnanca na to, aby bol primerane odmenený za dobu, počas ktorej vykonáva pre zamestnávateľa prácu alebo je zamestnávateľovi k dispozícii, pripravený okamžite zasiahnuť na mieste určenom zamestávateľom. Neplatenou dobou odpočinku preto môže byť iba taká doba, s ktorou môže zamestnanec voľne nakladať a venovať sa oddychu a nebyť zamestnávateľovi k dispozícii.
Úlohou všeobecných súdov preto bude posúdiť, či sťažovateľ bol zamestnávateľovi skutočne nepretržite k dispozícii tak, ako tvrdí sťažovateľ alebo naopak, že sťažovateľ mal možnosť vystriedať sa s iným kolegom, tak ako tvrdí vedľajší účastník. Pokiaľ bol sťažovateľ počas prestávok zamestnávateľovi k dispozícii a pripravený zasiahnuť najneskôr do 3 minút, ide o súčasť pracovnej doby a zamestnancovi prináleží odmena. Pokiaľ sa sťažovateľ mohol vystriedať s iným kolegom a teda nebol zamestnávateľovi k dispozícii, ide o prestávky na odpočinok bez nároku na odmenu.
Sťažovateľ zároveň v rámci svojej argumentácie opakovane upozorňoval na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-518/15 Matzak. Podľa tohto rozsudku sa pojmy pracovná doba a doba odpočinku navzájom vylučujú. V prípade hasiča Rudyho Matzaka Súdny dvor Európskej únie uviedol, že doba pracovnej pohotovosti, ktorú zamestnanec trávi doma s povinnosťou reagovať na povolanie od zamestnávateľa do 8 minút, musí byť považovaná za pracovnú dobu.
Súdny dvor Európskej únie, konkrétne jeho veľký senát, okrem toho vydal aj dva rozsudku týkajúce sa výkladu pojmov pracovná doba a doba odpočinku. Uzavrel, že do pracovnej doby spadajú všetky doby pracovnej pohotovosti, vrátane pracovnej pohotovosti v režime “na zavolanie”, počas ktorých sú zamestnancovi uložené obmedzenia takej povahy, že objektívne a významne ovplyvňujú jeho možnosť voľne nakladať so svojim časom a venovať sa svojim záujmom. Pokiaľ však tieto obmedzenia nedosahujú takej intenzity a umožňujú zamestnancovi nakladať so svojim časom a venovať sa svojim záujmom bez značných obmedzení, predstavuje pracovnú dobu výlučne doba súvisiaca s výkonom práce, ktorá je prípadne aj skutočne vykonávaná.
Ústavný súd v ďalšej časti svojho nálezu upozornil aj na ďalšie rozsudky Súdneho dvora Európskej únie. Všetky tieto rozsudky pritom vznikali postupne počas existencie sporu medzi sťažovateľom a vedľajším účastníkom. Sťažovateľ dokonca na rozsudok vo veci hasiča Rudyho Matzaka v konaniach pred všeobecnými súdmi upozornil. Súdy však uviedli, že závery vyjadrené v tomto rozsudku Súdneho dvora Európskej únie nie je možné použiť na posudzovaný prípad, nakoľko sa Súdny dvor Európskej únie zaoberal otázkou doby pracovnej pohotovosti mimo pracoviska. S týmto argumentom Ústavný súd nesúhlasil.
Záverom Ústavný súd dodáva, že pokiaľ všeobecné súdy vyložili § 88 Zákonníka práce tak, že prestávky boli dobou odpočinku, za ktorú zamestnancovi nepatrí odmena, ale zároveň tak, že zamestnanec je počas tejto doby povinný byť zamestnávateľovi k dispozícii a zasiahnuť do 3 minút, ich výklad je v rozpore jednak so zmyslom a účelom právnej úpravy prestávok v práci, ako aj s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie.
Ku koncu nálezu sa Ústavný súd zaoberal ešte posúdením toho, či sa Najvyšší súd dopustil porušenia práv sťažovateľa tým, že neposúdil, či je nutné vzniesť predbežnú otázku Súdnemu dvoru Európskej únie bez riadneho odôvodnenia. Ústavný súd uvádza, že porušením práv sťažovateľa nie je samotné nepoloženie predbežnej otázky Najvyšším súdom, ale práve svojvoľný postup Najvyššieho súdu v rozpore s ustáleným výkladom tejto otázky, ktorý poskytol Súdny dvor Európskej únie bez toho, aby Najvyšší súd začal konanie o predbežnej otázke. Z toho dôvodu nie je možné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia Najvyššieho súdu označiť za udržateľné.
Ústavný súd preto sťažovateľom napadnuté rozhodnutia Krajského súdu a Najvyššieho súdu zrušil z dôvodu, že nimi došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na spravodlivú odmenu na prácu v spojení s právom na súdnu ochranu.
zdroj: nález Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 18. októbra 2021, sp zn.: II. ÚS 1854/20
