Pri dopravnej nehode, ktorú zavinil vodič vozidla, ktoré bolo poistené u žalovaného, boli usmrtené dve osoby. Išlo o manželov, ktorí boli rodičmi žalobcov č. 1 a č. 2. Jeden z manželov bol zároveň partnerom žalobcu č. 3. Žalobca č. 4 bol rodinným priateľom usmrtených manželov. Rodina mala veľmi blízke vzťahy, boli si oporou, pomáhali si. Trávili spolu dovolenky aj víkendy. Žalobkyňa č. 4, ktorá bola rodinnou priateľkou, začala u manželov pracovať pred 20 rokmi a vnímala ich ako svoju vlastnú rodinu.
Po dopravnej nehode žalovaný uhradil žalobcovi č. 1 a č. 2 sumu vo výške 1.200.000 Kč, žalobcovi č. 3 sumu vo výške 400.000 Kč a žalobcovi č. 4 sumu vo výške 200.000 Kč. Žalovaný požiadavky žalobcov na ďalšie odškodenenie odmietol s odôvodnením, že vyplatené plnenie zodpovedá konkrétnym okolnostiam v porovnaní s obdobnými prípadmi. Žalobcovia sa z toho dôvodu rozhodli uplatniť si ďalšie odškodenie od žalovaného žalobou.
Obvodný súd pre Prahu 8 (Obvodný súd) zamietol žalobu žalobcov, ktorou sa štyria žalobcovia domáhali zaplatenia sumy peňažnej náhrady za duševné útrapy spojené s úmrtím ich dvoch blízkych osôb. Žalobcovia si uplatnili sumu vo výške 3.800.000 Kč, 3.800.000 Kč, 600.000 Kč a 2.800.000 Kč.
Mestský súd v Prahe (Mestský súd) rozsudok Okresného súdu potvrdil. Vychádzal pritom z príslušných zákonov, a to z Občianskeho zákonníka a Zákona o poistení zodpovednosti pri prevádzke vozidla ako aj s judikatúry Najvyššieho súdu Českej republiky (Najvyšší súd). Mestský súd pri svojom rozhodovaní dospel k záveru, že výška plnenia, ktoré bolo žalovaným poskytnuté, bola primeraná. Pri svojom rozhodovaní zohľadnil aj vzťahy, ktoré existovali medzi usmrtenými manželmi a žalobcami, ako aj k tomu, že vodič, ktorý spôsobil dopravnú nehodu pri nej zomrel. Jeho rodina pritom žalobcov nekontaktovala a ani sa im neospravedlnila.
Keďže žalobcovia sa s rozsudkom Mestského súdu nestotožnili, podali Najvyššiemu súdu dovolanie. Prípustnosť dovolania odvodzovali tým, že Mestský súd ako súd odvolací sa pri svojom rozhodovaní odchýlil od ustálenej rozhodovacej praxe, nakoľko nevzal v úvahu všetky okolnosti hodné osobitného zreteľa. Týmito okolnosťami malo byť to, že došlo k usmrteniu dvoch osôb, čim pozostalým vznikla dvojnásobná strata. Prípustnosť dovolania žalobcovia odôvodňovali aj tým, že Mestský súd nesprávne vyriešil otázku, ktorá doposiaľ nebola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyriešená, a to konkrétne otázku, či je nutné prihliadať k možnej ekonomickej likvidácii vodiča, ktorý dopravnú nehodu spôsobil aj v prípade, ak tento vodič zomrel.
Tretím dôvodom, ktorý mal odôvodniť prípustnosť žalobcami podaného dovolania bolo, že napadnuté rozhodnutie Mestského súdu závisí na vyriešení otázky, ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Touto otázkou bola otázka modifikácie základnej čiastky náhrady ujmy s ohľadom na špecifické okolnosti prípadu. Posledným, štvrtým dôvodom prípustnosti dovolania bolo podľa názoru žalobcov to, že otázka kritéria finančnej závislosti na zosnulom pre určenie nároku nanáhradu ujmy by mala byť dovolacím súdom riešená inak.
Podľa Najvyššieho súdu bolo dovolanie žalobcov prípustné, nakoľko posúdenie významu okolnosti, že žalobcovia súčasne stratili dve blízke osoby a stanovenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy sú otázkami, ktoré v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu zatiaľ neboli výslovne riešené.
Ústavný súd Českej republiky svojím nálezom zo dňa 22. decembra 2015, sp. zn.: I. ÚS 2844/14 a Najvyšší súd v rozsudku zo dňa 19. septembra 2018, sp. zn.: 25 Cdo 894/2018 demonštratívnym spôsobom uviedli kritériá, ku ktorým majú súdy pri rozhodovaní o určení výšky náhrady ujmy prihliadať. Súdy tak učinili za účelom objektivizácie výšky náhrady, ktoré má zamedziť svojvôľu pri rozhodovaní súdov v týchto veciach. Z vyššie označených súdnych rozhodnutí je zrejmé, že súdy pri rozhodovaní musia zohľadniť viaceré okolnosti tak na strane pozostalých, ako aj na strane vinníka.
Na strane pozostalých je dôležité to, akú intenzitu mal ich vzťah s usmrtenými, vek usmrteného a pozostalých, existenčná závislosť pozostalých na usmrtených. Dôležitou skutočnosťou je taktiež satisfakcia (napr. ospravedlnenie vinníka alebo jeho potrestanie). Satisfakcia sama o sebe však nie je dostačujúca.
Je na mieste predpokladať, že rodinné vzťahy, ktoré sú mimoriadne blízke a kvalitné sú dôvodom pre zvýšenie náhrady. Naopak, rodinné vzťahy, ktoré majú slabšie ako obvyklé väzby sú dôvodom pre úvahy o nižšej náhrade. Okrem toho je možné zohľadniť aj skutočnosť, či pozostalý bol svedkom udalosti (v tomto prípade dopravnej nehody) ako aj to, akým spôsobom sa o týchto udalostiach dozvedel.
Na strane vinníka je dôležité to, aký postoj z udalosti zaujal, ako táto udalosť zasiahla do jeho duševnej sféry, aký bola forma a miera jeho zavinenia ako aj aké sú jeho majetkové pomery (tie sa posudzujú iba preto, aby výšky náhrady nebola spôsobilá privodiť ekonomickú likvidáciu vinníka).
Základná suma náhrady, ktorú je možné modifikovať, predstavuje v prípade najbližších osôb, ktorými sú manžel, rodič a dieťa sumu zodpovedajúcu dvadsaťnásobku priemernej hrubej mesačnej nominálnej mzdy na počet zamestnancov v národnom hospodárstve za rok predchádzajúci smrti poškodených osôb. Ak v dôsledku škodovej udalosť bolo usmrtených viac osôb, táto skutočnosť by sa mala prejaviť vo výške náhrady ujmy, a to aj nad rámec súčtu primeraných náhrad za stratu každej z týchto ôsob. O to viac v prípade, ak dôjde k usmrteniu oboch rodičov pozostalých.
Všeobecné súdy sú pri svojom rozhodovaní povinné riadne odôvodniť, akým spôsobom posúdili kritériá na určenie výšky náhrady ujmy a ako sa to ktoré kritérium podieľalo na určení konečnej výšky náhrady. V opačnom prípade môže dôjsť k porušeniu práva na spravodlivý proces ako aj práva na ochranu súkromného a rodinného života.
S ohľadom na všetko vyššie uvedené Najvyšší súd uviedol, že námietku žalobcov, podľa ktorej Mestský súd nezohľadnil skutočnosť, že žalobcovia súčasne stratili dve blízke osoby, pričom v prípade žalobcu č. 1 a č. 2 išlo o ich rodičov, považuje za dôvodnú.
Mestský súd zohľadnil mimoriadne blízke rodinné vzťahy, skutočnosť, že vinník dopravnej nehody zomrel, že sa príbuzní vinníka žalobcom ani len neospravedlnili, dôchodkový vek usmrtených manželov ako aj iné okolnosti. Z napadnutého rozhodnutia Mestského súdu, najmä z jeho odôvodnenia však nie je zrejmé, ako sa odvolací súd vysporiadal s tým, že došlo k smrti dvoch blízkych osôb žalobcov súčasne. Z toho dôvodu preto nie je možné preskúmať, či hodnotenie, ktoré vykonal Mestský súd, bolo v súlade so zásadou proporcionality, nakoľko ho nie je možné preskúmať v porovnaní s tým, ako súdy rozhodovali a akú výšku náhrady priznali v obdobných prípadoch. Najvyšší súd z toho dôvodu rozhodnutie Mestského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.
K ďalším dovolacím dôvodom Najvyšší súd uviedol nasledovné. K otázke žalobcov, či je možné prihliadať na ekonomickú záťaž vinníka uviedol, že v tejto súvislosti je irelevantná. Majetkové pomery vinníka je totiž nutné posudzovať ako výnimočný nástroj, ktorý by eventuálne mohol znížiť prílišnú záťaž, ktorú by suma uloženej náhrady predstavovala.
K námietke žalobcov, podľa ktorých modifikácia základnej čiastky náhrady ujmy, ktorá má byť v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu riešená inak, Najvyšší súd uviedol, že nie je dôvodná. Najvyšší súd rovnako tak nepovažoval za dôvodnú ani námietku žalobcov, podľa ktorej otázka finančnej závislosti na zosnulom pre určenie nároku na náhradu ujmy by mala byť rozhodovaná inak. Podľa žalobcov totiž táto otázka s duševnými útrapami nesúvisí. V tejto súvislosti Najvyšší súd dodal, že náhrada priznanej ujmy by mohla byť zvýšená iba vtedy, ak by bola preukázaná ekomická závislosť pozostalého na zosnulom, a to sa v posudzovanom prípade nestalo.
zdroj: rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 13. mája 2021, sp. zn.: 25 Cdo 1835/2020
