Najvyšší súd vydal Zbierku stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky v trestných veciach

V tomto príspevku sa budeme venovať konkrétnemu stanovisku Najvyššieho súdu SR zo 17. júna 2014, ktorého účelom je zjednotnie výkladu a aplikácie § 31 ods. 1 Trestného poriadku o vylúčení sudcu z vykonávania úkonov trestného konania v prípade, ak v inej trestnej veci je medzi zákonným sudcom a obvineným vzťah klient – obhajca.[1]  Predseda trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR na základe podnetu predsedníčky trestnoprávneho kolégia Krajského súdu v Bratislave zistil nejednotný výklad a používanie § 31 ods. 1 Trestného poriadku. Ustanovenie § 31 ods. 1 Trestného poriadku ustanovuje, že z „vykonávania úkonov trestného konania je vylúčený sudca alebo prísediaci ..... u ktorého možno mať pochybnosť o jeho nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v trestnom konaní.“ [2]

Ako sa uvedená vec dostala pred Najvyšší súd SR?

Na základe sťažnosti okresného prokurátora proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava V, sp. zn. 6Nt/10/2013 krajský súd zákonným postupu dospel k záveru, že sťažnosť prokurátora je dôvodná. Napadnuté uznesenie preto dňa 10. septembra 2013 zrušil a vylúčil sudcu z vykonávania úkonov trestného konania. Išlo o vec návrhu na uloženie ochranného liečenia. V odôvodnení uznesenia krajský súd uviedol, že obhajca tohto samosudcu obhajuje v trestnej veci vedenej na inom súde viac ako osem rokov, na základe čoho možno dôvodne predpokladať, že medzi nimi existuje vzťah prevyšujúci „nevyhnutnú dôveru“.

Následne Krajský súd v Bratislave na podklade sťažnosti okresného prokurátora v obdobnej veci, proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava V, sp.zn. 6Nt/3/2013 zistil, že sťažnosť prokurátora dôvodná nie je. Preto ju uznesením zo dňa 28.8.2013 zamietol. Vo svojom odôvodnení uviedol, že na základe objektívnej preukázanej skutočnosti, ktorou bola existencia zastupovania samosudcu advokátom v inom konaní o uložení ochranného psychiatrického liečenia ambulantnou formou, nie je možné automaticky vyvodzovať existenciu zaujatosti tohto sudcu. Uviedol tiež, že prokurátor poukazoval iba na existenciu pomeru medzi uvedenými úradnými osobami a ich vzťah označil za dôverný. Nepovažoval za preukázané, že vzťah samosudcu k pridelenej právnej veci je takej povahy a intenzity, že napriek ústavnej zásade zákonného sudcu  a jeho povinnostiam, tento nebude schopný nezávisle a nestranne rozhodovať. Keďže došlo k rozdielnemu výkladu ustanovenia § 31 ods. 1 trestného poriadku, predseda trestnoprávneho kolégia navrhol trestnoprávnemu kolégiu, aby zaujalo stanovisko na zabezpečenie jednotného výkladu ustanovenia. Za účelom vyriešenia tohto právneho problému predseda trestnoprávneho kolégia požiadal o písomné vyjadrenie k posudzovaným otázkam všetký krajské súdy, Špecializovaný trestný úrad, Ústavný súd SR, Ministerstvo vnútra, Ministerstvo spravodlivosti a ďalšie orgány.

Čo vyplynulo z písomných pripomienok a rozpravy na rokovaní trestnoprávneho kolégia NS SR?

„Cieľom inštitútu vylúčenia sudcu z vykonávania úkonov trestného konania v konkrétnej veci je zabezpečenie realizácie práv účastníkov konania na spravodlivé konanie pred nezávislým a nestranným súdom, tak ako to vyplýva z ustanovenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“[3] Nestrannosť znamená neprítomnosť predsudku alebo zaujatosti. Existenciu tejto skutočnosti možno zisťovať pomocou subjektívneho ako aj objektívneho prístupu, teda v zistení osobného presvedčenia sudcu v uvedenom konaní a tiež zistenia, či je sudca v skutočnosti nestranný a či sa nestranným javí aj navonok. Ak sú tieto skutočnosti prítomné, sudcu je potrebné považovať za vylúčeného. Taktiež je rozdiel v tom, ak vzťah sudcu – obvineného a jeho obhajcu trvá alebo nie. K situácii, kedy ešte obdobný vzťah trvá uviedol, že z hľadiska princípu objektívnej nestrannosti je možno opodstatnene spochybňovať sudcovu nestrannosť. Inou situáciu je, ak je vzťah medzy týmito osobami už vylúčený. Vtedy sa dá predpokladaný vzťah medzi nimi zisťovať len nepriamo. Významnou skutočnosťou je aj to, kedy bol takýto vzťah ukončený, charakter skutku, pre ktorý bol sudca trestne stíhaný, aktivít obhajcu, frekvenciu ich vzájomných kontaktov, dĺžky konania a pod. Je možné dospieť k záveru, že vzťah sudcu a obhajcu je len profesijný, aj keď stále pretrvávajú opodstatnené pochybnosti o nestrannosti sudcu.  Ustanovenie § 2 ods. 7 Trestného poriadku obsahuje zásadu, ktorá stanovuje, že každý má právo na to, aby bola jeho vec spravodlivo a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom v jeho prítomnosti tak, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, ak tento zákon neustanovuje inak.[4] Táto zásada nepriamo poukazuje na skutočnosť, že v obdobných právnych veciach je potrebné mať na zreteli dôveru v nestrannosť justície a to nie iba dotknutých účastníkov, ale aj širšej verejnosti. V tejto súvislosti judikoval aj Európsky súd pre ľudské práva, podľa ktorého je „nezávislým a nestranným súdom nielen taký súd, ktorý nezávislým a nestranným je, ale aj taký súd, ktorý sa v očiach strán a verejnosti javí nezávislým a nestranným.“[5]