Sťažovateľka Okresnému súdu v Kladne (Okresný súd) podala žalobu o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľným veciam, ktoré spolu s vedľajším účastníkom nadobudli v podiele ½ ako dedičstvo. Okresný súd o žalobe sťažovateľky rozhodol tak, že podielové spoluvlastníctvo sa ruší, nehnuteľnosti budú prikázané do výlučného vlastníctva vedľajšieho účastníka a že vedľajší účastník má povinnosť uhradiť sťažovateľke sumu vo výške 4.877,843 Kč. Okrem toho Okresný súd sťažovateľke aj vedľajšiemu účastníkovi uložil povinnosť nahradiť trovy konania štátu a rozhodol, že žiadny z účastníkov konania nemá nárok na náhradu trov konania.
V rámci konania pred Okresným súdom vyšlo najavo, že sťažovateľka s vedľajším účastníkom majú medzi sebou spory. Sťažovateľka nehnuteľnosti (išlo o rodinný dom a statok) neužívala, nakoľko bývala vo vlastnom byte. Nehnuteľnosti teda užíval len vedľajší účastník. Sťažovaťeľka na rozdiel od vedľajšieho účastníka nemala dostatok finančných prostriedkov na vyplatenie vedľajšieho účastníka. Z toho dôvodu navrhla nehnuteľnosť predať a výťažok z predaja rozdeliť medzi podielových spoluvlastníkov. V tomto smere mal však úspech vedľajší účastník, ktorý navrhol možnosť prikázania nehnuteľnosti do jeho vlastníctva.
Vzhľadom na to, že sťažovateľka s rozhodnutím Okresného súdu nebola stotožnená, podala odvolanie, o ktorom rozhodoval Krajský súd v Prahe (Krajský súd). Žiadala, aby súd rodinný dom prikázal vedľajšiemu účastníkovi a statok jej. Okrem toho žiadala aj priznať nárok na náhradu trov konania.
Krajský súd v tejto súvislosti uviedol, že rodinný dom a statok je možné každý využiť inak, aj ked ide o funkčné celky. Sťažovateľka má záujem len o statok, o užívaní ktorého do budúcna uviedla len hmlisté predstavy (bývanie na starobu) nerealizovateľné bez finančných prostriedkov, ktorými sťažovateľka nedisponuje. Citová väzba sťažovateľky k nehnuteľnostiam je oslabená, nakoľko žije vo vlastnom byte. Vedľajšiemu účastníkovi priznal plný nárok na náhradu trov konania pred Okresným súdom ako aj Krajským súdom, nakoľko mal plný úspech vo veci.
Krajský súd teda rozhodnutie Okresného súdu zmenil tak, že vedľajší účastník je povinný zaplatiť sťažovateľke náhradu vo výške 2.568.000 Kč za rodinný dom a 2.309.842,50 Kč za statok (výrok I), sťažovateľke uložil povinnosť nahradiť vedľajšiemu účastníkovi trovy konania pred Okresným súdom vo výške 277.202 Kč a trovy konania pred Krajským súdom vo výške 70.737 Kč (výrok II) a uložil sťažovateľke povinnosť nahradiť štátu trovy konania vo výške 11.107 Kč (výrok III). V súvislosti s náhradou trov konania Krajský súd vychádzal zo zásady procesného úspechu vo veci a uviedol, že vedľajší účastník, ktorý už od počiatku navrhoval prikázať rodinný dom aj statok do jeho vlastníctva, bol v spore plne úspešný.
V rámci argumentácie sťažovateľky v ústavnej sťažnosti sťažovateľka namietala to, že konanie o vyporiadanie podielového spoluvlastníctva je iudicium duplex, a teda nie je možné určiť víťaza a porazeného. Okrem toho, právo na náhradu nákladov je možné priznať iba vo výnimočných a odôvodnených prípadoch. Okrem toho uviedla, že aj ona mala čiastočný úspech vo veci, keďže prikázanie rodinného domu do vlastníctva vedľajšieho účastníka požadovala aj ona. Jej neúspech v konaní teda spočíval len v tom, že jej do vlastníctva nebol prikázaný statok. Súdy sú taktiež pri zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva viazané zákonom, nie návrhmi účastníkov konania. Z toho dôvodu preto nemôže byť ten účastník, ktorý navrhne spôsob vyporiadania podielového spluvlastníctva, plne úspešný vo veci len preto, že sa súd s jeho návrhom stotožní.
O ústavnej sťažnosti sťažovateľky konal a rozhodoval Ústavný súd Českej republiky (Ústavný súd). K veci uviedol, že pri rozhodovaní o nákladoch konania platia dve základné zásady, a to zásada úspechu vo veci a zásada procesného zavinenia. Vzhľadom na povahu konania (t.j. vzhľadom na to, že išlo o iudicium duplex) teda nejde o klasické sporové konanie, v ktorom jedna zo strán vyhrá a druhá naopak prehrá. Rovnako tak platí, že žiadny zo spoluvlastníkov nemôže byť nútený v spoluvlastníctve zotrvať a preto ani nemôže byť sankcionovaný za návrh na zrušenie spoluvlastníctva.
Účastníci konania môžu súdu uviesť svoj návrh, ako podielové spoluvlastníctvo vyporiadať, avšak konečné rozhodnutie je na konajúcom súde, ktorý rozhoduje na základe vlastnej úvahy.
Judikatúra k náhrade nákladov konania taktiež nebola vždy jednotná, nakoľko spočiatku akceptovala rozhodovanie súdov na základe aplikácie procesného úspechu vo veci. Podľa novšej judikatúry Ústavného súdu však procesný úspech nemožno posudzovať podľa toho, ako v konečnom dôsledku k vyporiadaniu podielového spoluvlastníctva došlo. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania totiž nie je možné vychádzať zo zásady procesného úspechu vo veci, nakoľko účastníci tohto konania nemôžu ovplyniť jeho výsledok. Súd nie je viazaný ich návrhmi, právna norma mu umožňuje rozhodnúť na základe vlastnej úvahy v medziach tejto právnej normy.
Výnimkou sú prípady, v ktorých sa jeden z podielových spoluvlastníkov nezaujíma o vyriešenie veci, robí obštrukcie alebo ide o šikanózny výkon práva.
Ústavný súd následne vyššie uvedené všeobecné východiská vztiahol aj na prejednávaný prípad. Z konaní pred všeobecnými súdmi vyplynulo, že vedľajší účastník žiadal prikázať nehnuteľnosti do svojho výlučného vlastníctva už od začiatku konania. Sťažovateľka počas konania svoj návrh menila, keďže najskôr žiadala prikázanie rodinného domu aj statku do vlastníctva vedľajšieho účastníka a následne navrhla predaj nehnuteľností a rozdelenia výťažku z predaja. Až následne sťažovateľka uviedla, že by statok mohol byť prikázaný do jej výlučného vlastníctva.
Z toho dôvodu je preto nutné najskôr sa zaoberať otázkou, či vyššie popísané konanie sťažovateľky napĺňa znaky šikanózneho výkonu práva alebo obštrukcii. Týmito otázkami sa však Krajský súd pri svojom rozhodovaní nezaoberal. To bude podľa Ústavného súdu úlohou Krajského súdu v ďalšom konaní. Krajský súd bude taktiež povinný uviesť, ktoré konkrétne kroky sťažovateľky napĺňajú definíciu šikanózneho výkonu práva alebo obštrukcii, samozrejme za prepokladu, ak Krajský súd k tomuto záveru dospeje.
V nadväznosti na všetky vyššie uvedené skutočnosti preto Ústavný súd uviedol, že výrokom II a výrokom III rozhodnutia Krajského súdu bolo porušené základné právo sťažovateľky na ochranu vlastníckeho práva. Ústavný súd preto tieto výroky rozhodnutia Krajského súdu zrušil.
zdroj: nález Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 05. apríla 2022, sp. zn.: IV. ÚS 404/22
