Žalobcovia so žalovaným uzatvorili zmluvu o zájazde, podľa ktorej sa mali za cenu 143.017,38 Kč na jednu osobu zúčastniť zájazdu do Juhoafrickej republiky, Lesotha, Svazijska a Madagaskaru. Zo všeobecných obchodných podmienok žalovaného vyplýva, že informácie zdravotného charakteru sa nachádzajú na webových stránkach Ministerstva zahraničných vecí Českej republiky (MZV) a Ministerstva zdravotníctva Českej republiky (MZ). Žalovaný žalobcom elektronicky v septembri 2017 zaslal informáciu o výskyte malárie v krajinách, ktoré boli predmetom zájazdu. Na internetových stránkach MZV však v januári 2017 bola uverejnená informácia, že existuje zvýšené riziko nákazy bubonickým morom na Madagaskare. Toto upozornenie bolo v októbri 2017 doplnené o informáciu, že došlo k rapídnému zvýšeniu počtu infikovaných a výskytu pľúcnej formy moru v septembri a októbri 2017. Rozsah výskytu ochorenia nadobudol charakter epidémie.
Jeden zo žalobcov však tieto skutočnosti zistil dva až tri týždne pred plánovaným vycestovaním do zahraničia. Z toho dôvodu 13. októbra 2017 kontaktoval žalovaného so žiadosťou o riešenie tejto situácie. Žalovaného pritom upozornil aj na to, že žalobcov o výskyte moru neinfomoval. Žalovaný vo svojej odpovedi zo dňa 16. októbra 2017 žalobcov informoval, že mor sa na Madagaskare vyskytuje bežne a pravidelne a pri dodržaní hygienických opatrení nie je nebezpečným pre turistov. Žalovaný zároveň ponúkol žalobcom možnosť úpravy zájazdu tak, že na Madagaskar nepôjdu. Úprava zájazdu však bola možná iba za príplatok vo výške 36.400,00 Kč. Žalobcovia však tento návrh neakceptovali, na zájazd neodcestovali a od zmluvy neodstúpili.
V novembri 2017 však žalobcovia vyzvali žalovaného na náhradu škody vo výške ceny neuskutočneného zájazdu. Následne podali žalobu, o ktorej rozhodoval Obvodný súd pre Prahu 3 (Obvodný súd), ktorý žalobu zamietol.
Vychádzal z toho, že došlo k uzatvoreniu platnej zmluvy o zájazde. Žalovaný podľa jeho názoru neporušil svoje informačné povinnosti, nakoľko zo zákona č. 159/1999 Sb., o niektorých podmienkach podnikania v oblasti cestovného ruchu (Cestovný zákon) nevyplýva povinnosť informovať zákazníkov o zdravotných rizikách príslušnej destinácie. Žalobcovia už pri uzatvorení zmluvy o zájadze vedeli, že zdravotné informácie sa nachádzajú na webových stránkach MZV a MZ. Obvodný súd okrem toho uviedol aj to, že žalobcovia sa o zdravotné riziká hroziace v plánovaných destináciách začali zaujímať len dva či tri týždne pred cestou. Žalovaný im informácie o zvýšenom výskyte moru v čase uzatvorenia zmluvy o zájazde poskytnúť nemohol, nakoľko epidémia sa vyskytla až 3 mesiace po uzatvorení tejto zmluvy. Podľa názoru Obvodného súdu preto žalovaný neporušil žiadnu predzmluvnú povinnosť.
Žalobcovia sa však odvolali. Mestský súd v Prahe (Mestský súd) rozhodnutie Obvodného súdu zmenil a uložil žalovanému povinnosť uhradiť každému žalobcovi sumu vo výške 143.017,38 Kč s úrokom z omeškania. Dospel k záveru, že ak žalovaný žalobcov pred uzatvorením zmluvy o zájazde neinformoval, že sa na Madagaskare bežne vyskytuje bubonický a pľúcny mor, aj keď o tom vedel, porušil svoje povinnosti podľa § 1728 Občianskeho zákonníka. Tejto povinnosti sa žalovaný nemohol zbaviť odkazom na svoje všeobecné obchodné podmienky písané malým písmom, ktoré obsahovali informáciu, aby si žalobcovia informácie o zdravotných rizikách vyhľadali na stránkach MZV a MZ. Z toho dôvodu je preto žalovaný povinný nahradiť žalobcom spôsobenú škodu.
Žalovaný proti rozhodnutiu Mestského súdu podal dovolanie. Prípustnosť dovolania odôvodnil tým, že napadnuté rozhodnutie závisí na vyriešení otázky, ktorá doposiaľ v judikatúre dovolacieho súdu nebola riešená. Touto otázkou je, či cestovná kancelária je pred uzatvorením zmluvy o zájazde povinná informovať záujemcov o zvýšenom výskyte nákazlivého ochorenia v cieľovej destinácii, či cestovná kancelária je povinná tak urobiť aj v prípade, ak výskyt tohto ochorenia je všeobecne známou skutočnosťou a či je možné výskyt moru na Madagaskare za takú všeobecne známu skutočnosť možné považovať. Žalovaný taktiež uvádza, že v prípade, ak žalobcom v súvislosti s ich neúčasťou na zájazde vznikla škoda, nestalo sa tak v príčinnej súvislosti s konaním žalovaného, ale v súvislosti s nepredvídateľnou okolnosťou, ktorou je epidémia moru, ktorá nastala až po uzatvorení zmluvy o zájazde.
Najvyšší súd Českej republiky (Najvyšší súd) dovolanie žalovaného považoval za dôvodné. Občiansky zákonník v § 1728 ods. 2 upravuje tzv. predzmluvnú zodpovednosť oboch zmluvných strán. Zmluvné strany sú povinné pred uzatvorením zmluvy navzájom sa informovať o všetkých skutkových a právnych okolnostiach, o ktorých vedia alebo vedieť musia a ktoré majú význam pre ich rozhodnutie zmluvu uzatvoriť. Okrem toho však v zmysle § 25234 Občianskeho zákonníka platí, že usporiadateľ zájazdu je povinný informovať zákazníka o pasových a vízových požiadavkách a lehotách na ich vybavenie ako aj o tom, aké zdravotné doklady sú pre cestu a pobyt nevyhnutné. Tieto povinnosti upravuje taktiež Cestovný zákon, pričom ich rozsah je uvedený len demonštratívnym spôsobom.
V zmysle existujúcej právnej úpravy platí, že ak zákazník pred uskutočnením zájazdu zistí, že jeho usporiadateľ porušil svoje povinnosti, môže od zmluvy odstúpiť bez povinnosti platiť odstupné. Z logiky veci teda vyplýva, že musí ísť o porušenie povinnosti, ktorú mal usporiadateľ zájazdu splniť pred uskutočnením zájazdu.
Ak zákazník od zmluvy ostúpi, má právo na vrátenie zaplatenej ceny zájazdu. Ak však od zmluvy neodstúpi a zájazdu sa nezúčastní, nemá právo na náhradu škody, pretože príčinou jeho ujmy je jeho vlastné rozhodnutie.
Z toho dôvodu preto dovolacia otázka žalovaného, či porušil svoju predzmluvnú povinnosť, nie je pre rozhodnutie o uplatnenom nároku žalobcov významná. Ak žalovaný povinnosť neporušil, nemôže zodpovedať za škodu. Pokiaľ by žalovaný povinnosť porušil, žalobcovia by sa mohli domáhať vrátenia ceny zájazdu.
Najvyšší súd teda považoval za dôvodnú dovolaciu námietku žalovaného spočívajúcu v nesprávnom posúdení vzťahu príčinnej súvislosti medzi tvrdeným porušením právnej povinnosti žalovaným a vznikom škody. Žalobcovia sa totiž domáhajú náhrady škody – vrátenia ceny zájazdu, ktorého sa nezúčastnili s odôvodnením, že po uzatvorení zmluvy o zájazde zistili podstatné skutočnosti brániace im v tom, aby sa zájazdu zúčastnili.
Je však nutné rozlišovať nárok na náhradu škody a nárok na vrátenie ceny zájazdu titulom odstúpenia od zmluvy. Škodou je ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného. Skutočnou škodou je ujma, ktorá znamenala reálne zmenšenie majetku poškodeného. Podľa názoru žalobcov je škodou nimi zaplatená cena zájadzu, ktorého sa nezúčastnili.
Ak by žalobcom z dôvodu porušenia povinností žalovného vzniklo právo na odstúpenie od zmluvy o zájazde ako aj právo na vrátenie ceny zájazdu, v tom prípade to, že svoje právo nevyužili, bolo ich rozhodnutím. Následný stav, kedy zaplatená cena za zájazd predstavovala zbytočné náklady žalobcov bol však spôsobený ich rozhodnutím zájazd neabsolvovať. Ak by od zmluvy o zájazde odstúpili, nevznikla by im žiadna škoda.
Z vyššie uvedených dôvodov je teda zrejmé, že rozhodnutie Mestského súdu nie je vecne správne. Vzhľadom na to, že doterajšie výsledky konania umožňujú Najvyššiemu súdu vo veci rozhodnúť, zmenil rozhodnutie Mestského súdu tak, že rozsudok Obvodného súdu potvrdil.
zdroj: rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 30. marca 2021, sp. zn.: 25 Cdo 1267/2020
