Média ako „watch dog“ a ich sloboda prinášať informácie

Žaloba na ochranu osobnosti z dôvodu mediálneho záujmu o dopravnú nehodu syna prokurátora okresnej prokuratúry

Jeden slovenský denník uverejnil informáciu o dopravnej nehode vo Svidníku. Po zrážke auta s chodcom, chodec podľahol zraneniam a šofér bol zatknutý a vzatý do väzby. Otec chodca bol okresným prokurátorom vo Svidníku. V predmetnom článku bolo uverejnené tvrdenie, že súdy a prokuratúra porušujú ľudské práva šoféra, ktorý je stíhaný za zrazenie syna okresného prokurátora. O dva roky nato, otec zrazeného chodca – okresný prokurátor podal voči vydavateľovi denníka žalobu na ochranu osobnosti. Okresný súd žalobe vyhovel, denníku nariadil uverejniť ospravedlnenie a zaplatiť približne 2 600 EUR z titulu náhrady škody. Okresný súd konštatoval, že otec chodca bol verejným činiteľom, a preto musel strpieť vyššiu mieru zásahov do svojho súkromia, avšak nehoda nebola spojená s jeho verejnou funkciou a bola preto vyňatá z tohto pravidla. Krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu vo výroku týkajúcom sa ospravedlnenia, ale zrušil ho vo výroku týkajúcom sa náhrady škody. Rozhodol, že ospravedlnenie predstavuje dostatočnú satisfakciu. Najvyšší súd následne zrušil rozhodnutie krajského súdu týkajúce sa náhrady škody a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Napokon krajský súd znova rozhodol o nároku na náhradu škody tak, že potvrdil pôvodný rozsudok okresného súdu aj v tejto časti. Ústavná sťažnosť podaná sťažujúcou spoločnosťou (vydavateľom denníka) bola odmietnutá ako zjavne neopodstatnená. Ústavný súd nezistil žiadnu ústavne relevantnú svojvôľu v odôvodnení rozhodnutí všeobecných súdov a riadil sa svojim názorom, že všeobecný súd môže byť nositeľom „sekundárnej zodpovednosti“ za porušenie základných práv a slobôd hmotného charakteru, len ak boli porušené ústavno-procesné pravidlá. Keďže v tomto prípade žiadne porušenie ústavno-procesných pravidiel nebolo namietané, nemôže byť porušené ani žiadne hmotné právo. Následne sa sťažujúca sa spoločnosť obrátila na Európsky súd pre ľudské práva (ďalej ako „ESĽP“).

Konanie pred ESĽP: Ringier Axel Springer Slovakia, a.s. proti Slovenskej republike

ESĽP vnútroštátnym súdom vytkol, že nevzali do úvahy celý obsah a celkový kontext uverejneného článku, ktorý sa týkal aj priebehu vyšetrovania. Ďalej nevenovali žiadnu pozornosť tomu, či predchodca sťažujúcej sa spoločnosti uverejnil článok v dobrej viere, aký cieľ uverejnením sledoval a či verejný záujem prevažoval nad potrebou utajenia identity osôb. ESĽP uviedol, že vnútroštátne súdy neposúdili okolnosti prípadu z hľadiska toho, či vydavateľ dodržal svoje „povinnosti a zodpovednosť“, teda v súlade so štandardami článku 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Preto došlo k porušeniu práva sťažujúcej sa spoločnosti na slobodu prejavu.

ESĽP priznal sťažujúcej sa spoločnosti:

• 6 191,76 EUR z titulu majetkovej škody (suma rovnajúca sa náhrade škody a trovám, na zaplatenie ktorých sťažujúcu sa spoločnosť zaviazali vnútroštátne súdy)
• 5 850 EUR z titulu nemajetkovej ujmy a
• 2 000 EUR z titulu nákladov a výdavkov.[1]

Záver

Súdy musia v každom prípade individuálne skúmať zásah do súkromia a do osobnosti osôb prostredníctvom činnosti médií. Sloboda prinášania informácií prirodzene so sebou prináša aj zodpovednosť. Treba však skúmať:

• úmysel vydavateľa (či konal v dobromyseľne);
• cieľ, ku ktorému malo smerovať uverejnenie určitej informácie;
• či prevažuje verejný záujem na uverejnení informácie alebo právo na ochranu osobnosti dotknutej osoby.

Bez posúdenia týchto kritérií nie je možné konštatovať porušenie práva na ochranu osobnosti osobám dotknutým činnosťou médií. K jednotlivým prípadom treba pristupovať citlivo tak, aby médiá nepociťovali strach z prinášania nových informácií, pretože tak by ich činnosť bola viac či menej paralyzovaná.