Prvostupňový súd zamietol návrh navrhovateľa - otca na zrušenie vyživovacej povinnosti na plnoleté dieťa. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že navrhovateľ na pojednávaní uviedol, že tento návrh podal z finančných dôvodov. Navrhovateľ pracoval v školstve, avšak bol nútený dať výpoveď z dôvodu starostlivosti o matku, ktorá si vyžaduje celodennú opateru.
Odporkyňa, dcéra navrhovateľa, študuje na dennom štúdiu na vysokej škole. Po skončení štúdia na strednej školy pracovala 4 mesiace na trvalý pracovný pomer z dôvodu, že v štúdiu na vysokej škole mohla pokračovať až o rok, nakoľko maturitnú skúšku absolvovala až v náhradnom termíne v septembri a nemala tak možnosť podať prihlášku a absolvovať prijímacie skúšky na vysokú školu. Súd mal za preukázané, že vyživovacia povinnosť navrhovateľa voči odporkyni aj naďalej trvá, keďže odporkyňa sa štúdiom pripravuje na svoje budúce povolanie.
Súd skúmal aj majetkové a príjmové pomery navrhovateľa. Navrhovateľ poberá predčasný starobný dôchodok vo výške 500,- eur mesačne, býva v spoločnej domácnosti s matkou, kde náklady spojené s bývaním hradí matka. Navrhovateľ bol vlastníkom 2-izbového bytu, ktorý sám z vlastného rozhodnutia daroval bratovi. K tejto skutočnosti súd podotkol, že navrhovateľ má vyživovaciu povinnosť voči svojím potomkom a nie k bratovi. Podľa súdu sú majetkové pomery na strane navrhovateľa dostatočné na uhrádzanie výživného pre plnoletú dcéru a návrh zamietol.
Proti rozsudku podal navrhovateľ odvolanie v ktorom uviedol, že podľa jeho názoru vyživovacia povinnosť zanikla momentom, kedy bolo plnoleté dieťa schopné samé sa živiť. Ďalej uviedol, že podľa judikatúry, na ktorú v návrhu na zrušenie vyživovacej povinnosti poukázal a súd prvého stupňa na ňu nereagoval, vyživovacia povinnosť zaniká momentom, kedy je dieťa schopné samo sa živiť a neobnovuje sa. V súdnej praxi je ustálený názor, že ak dieťa po ukončení štúdia na strednej škole vstúpilo do zamestnania, preukázalo schopnosť samé sa živiť. Vyživovacia povinnosť, ktorá skončila z dôvodu ukončenia štúdia, sa neobnovuje ďalším nastúpením na vysokú školu. Súd prvej inštancie sa podľa navrhovateľa nedostatočne zaoberal odôvodnenými životnými nákladmi odporkyne. Podľa slov navrhovateľa súd tiež bez ďalšieho prijal tvrdenie odporkyne o jej údajnej alergii, ktorá jej znemožňuje ubytovať sa na internáte. Odporkyňa pritom navštevuje nočné kluby a bary, ktoré podľa otca určite nemožno pokladať za vhodné prostredie pre alergikov. Životný štýl odporkyne je nepochybne spätý s jej vysokými mesačnými výdavkami. Navrhovateľ nepovažuje za odôvodnené neskromne vysoké sumy, ktoré mesačne odporkyňa vynakladá na život v hlavnom meste. Odporkyňa o navrhovateľa dlhodobo nejaví žiaden záujem, dlhodobo ho nekontaktuje, nestretáva sa s ním.
Odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie. Podľa § 75 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. zákona o rodine
,,pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie."
Zákon o rodine v uvedenom ustanovení vymedzuje kritériá ako určitý návod pre súd, kombináciou ktorých sa má určiť konkrétna výška výživného. Na strane oprávneného sú to relevantné odôvodnené potreby, na strane povinného sú to schopnosti, možnosti a majetkové pomery. Schopnosti predstavujú subjektívne kritérium určovania rozsahu vyživovacej povinnosti a rozumejú sa nimi vlastnosti dané telesnými a duševnými schopnosťami konkrétnej osoby povinného, zdravotným stavom, vlohami, nadaním a získanými skúsenosťami.
Vyživovacia povinnosť rodičov k deťom je daná priamo zo zákona a trvá do doby, kým deti nie sú schopné sa sami živiť. Základným hmotnoprávnym kritériom pre vznik práva na výživné oprávneného je danosť jeho potreby (tzv. stav odkázanosti na výživu), resp. neschopnosť sám sa živiť. Samotné kritérium neschopnosti sám sa živiť je potrebné definovať tak, že oprávnený nedisponuje žiadnym vlastným príjmom alebo disponuje príjmom tak nízkym, že nepostačuje na pokrytie jeho potrieb. Schopnosť samostatne sa živiť znamená, že dieťa je schopné samostatne uspokojovať všetky svoje potreby, a to hmotné, kultúrne a ďalšie vrátane potreby bytovej z trvalého príjmu finančných prostriedkov, z ktorých svoje potreby uhrádza.
Otec v odvolaní namietal správnosť záveru súdu o existencii jeho vyživovacej povinnosti voči plnoletej dcére s poukazom na rôznu rozhodovaciu prax súdov pri posudzovaní tejto otázky. Odvolací súd v inom konaní vedenom medzi tými istými účastníkmi konania uznesením zrušil rozsudok súdu, ktorý zamietol návrh plnoletej dcéry na zvýšenie výživného z dôvodu, že táto po ukončení stredoškolského štúdia kontinuálne nepokračovala v štúdiu. Zároveň však súd vyslovil nasledovný právny názor:
„Je zrejmé, že navrhovateľka je študentkou dennej formy vysokoškolského štúdia a svojim štúdiom si zvyšuje kvalifikáciu a možnosti uplatniť sa v ďalšom živote. Skutočnosť, že v krátkom období bola zamestnaná ako predavačka (pravdepodobne z dôvodu neprijatia na VŠ) nie je dôvodom pre záver o tom, že preukázala schopnosť živiť sa sama.“
Vzhľadom na totožnosť účastníkov konania a skutkových okolností v prejednávanej veci odvolací súd v plnom rozsahu poukázal na odôvodnenie tohto uznesenia a mal za to, že je potrebné doktrínu elasticity výživného aplikovať aj v prejednávanej veci.
Otec v odvolaní namietal nákladný životný štýl svojej dcéry, jej neprimerané výdavky, ako aj rozpor priznania výživného s dobrými mravmi vzhľadom na nezáujem dcéry o neho a jeho rodinu. Odvolací súd v tejto súvislosti poukázal na to, že predmetom tohto konanie je návrh otca na zrušenie vyživovacej povinnosti. Plnenie vyživovacej povinnosti rodičov voči dieťaťu trvá, kým dieťa nie je schopné samo sa živiť. Kedy nastane takýto stav závisí od okolností konkrétneho prípadu, pričom medzi rozhodujúce faktory na strane dieťaťa patrí jeho vek, zdravotný stav, štúdium, schopnosť zamestnať sa, schopnosť vykonávať prácu, odôvodnené záujmy a potreby, majetkové pomery a pod. Len samotná skutočnosť, že dieťa nadobudlo pracovnoprávnu spôsobilosť, nemá vplyv na zánik vyživovacej povinnosti rodičov. Rovnako nestačí preukázanie skutočnosti, že dieťa už je schopné akejkoľvek zárobkovej činnosti. Zákon uprednostňuje záujem oprávneného, preto v prípade, ak sa dieťa rozhodne pokračovať v ďalšom vzdelávaní, hoci už ukončilo prípravu na konkrétne povolanie, povinnosť rodičov vyživovať dieťa nezaniká.
Dôležitým faktorom v tomto prípade je aj skutočnosť, či existuje reálna možnosť dieťaťa zamestnať sa vo vyštudovanom odbore. Nie je vylúčené, aby vyživovacia povinnosť rodičov trvala aj v prípade, keď sa dieťa po skončení strednej odbornej školy rozhodne pokračovať v štúdiu na vysokej škole, hoci aj iného zamerania. Vyživovacia povinnosť končí dosiahnutím prvého najvyššieho stupňa vzdelania v bežnom vzdelávacom procese. Rozhodnutie dieťaťa po skončení jednej vysokej školy pokračovať v štúdiu na druhej vysokej škole už nezakladá povinnosť ďalšieho vyživovania. Dieťa dosiahlo vo zvolenom odbore najvyšší možný stupeň vzdelania a je teda pripravené živiť sa ďalej samo. Rodičia sa môžu dobrovoľne zaviazať prispievať na jeho výživu aj v tomto prípade, avšak nejde o zákonný nárok vyplývajúci z rodinnoprávnych vzťahov, a preto sa ho nemožno s úspechom domáhať na súde žalobou o určenie vyživovacej povinnosti. Rovnako nemá vplyv na zánik vyživovacej povinnosti rodičov skutočnosť, že majetkové pomery dieťaťa sú lepšie, dokonca výrazne lepšie než majetkové pomery jeho rodičov ako osôb povinných výživou.
Predmetom prieskumu pred odvolacím súdom v konaní o zrušenie výživného pre plnoleté dieťa bolo posúdenie podmienok, či v danom prípade došlo k skutočnostiam, ktoré majú vplyv na zánik vyživovacej povinnosti. Vzhľadom na skutočnosť, že plnoletá dcéra sa kontinuálne pripravuje štúdiom na svoje budúce povolanie, odvolací súd dospel k záveru, že vyživovacia povinnosť otca voči nej naďalej trvá.
Odvolací súd nevzhliadol opodstatnenosť podaných odvolacích dôvodov a preto potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny.
Zdroj: rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 24CoP/192/2019 zo dňa 21.07.2020
