"In dubio pro reo"
Je rímskoprávna zásada vyjadrená v slovenskom znení "V neznalosti v prospech obvineného". Ide o právny prinicíp, ktorý chráni osobu voči ktorej smerujú obvinenia, obžaloba resp. akékoľvek podozrenia zo spáchania protiprávnej činnosti. Jej podstatou je ochrana tejto osoby až do okamihu kým sa jej vina resp. zodpovednosť za účasť alebo vykonanie protiprávnej činnosti nepreukáže príslušnými dôkazmi, spravidla priamymi. Táto zásada úzko súvisí s princípom prezumpcie neviny a prihliadaním na osobu ako na nevinnú do okamihu spoľahlivého zistenia skutkového stavu a preukázania viny. Podstata zásady "In dubio pro reo" však spočíva v "technickom" vysporiadaní dôkazov a prísnej formalite právnych postupov. Inak povedané, všetky okolnosti vnímané bežným človekom alebo "kuloárne reči", môžu nasvedčovať tomu, že k skutku došlo a spáchala ho daná osoba, avšak ak tieto skutočnosti nebude možné relevantne preukázať, bude sa to považovať za neznalosť, ktorá spôsobí neistotu v preukázaní viny danej osoby a tak preváži misky váh v prospeh obvineného.
"Praesumptio boni viri"
Zásada známa aj pod pojmom "prezumpcia neviny". V doslovnom preklade znamená "predpokladanie dobrého človeka". Podstata tejto zásady spočíva v prihliadaní na osobu podozrivú zo spáchania protiprávneho konania ako na nevinnú až do okamihu spoľahlivého preukázania viny. Táto zásada sa uplatňuje v celom priebehu trestného konania a to až do okamihu konečného vynesenia rozsudku. To znamená, že sa uplatňuje aj počas priebehu väzby alebo po uznesení o začatí trestného stíhania, obvinenia alebo podaní obžaloby prokurátorom. Hoci napríklad na podanie obžaloby musí prokurátor preukázať existenciu skutkových okolností nasvedčujúcich spáchanie trestného činu (predložiť dôkazy), stále sa na osobu hľadí ako na nevinnú a to aj napriek tomu, že urobil procesný úkon, ktorý už mal istý základ v objektívnych skutočnostiach (alebo by aspoň mal mať...). Túto zásadu môže však prelomiť až rozsudok súdu. Pripomíname však, že ide o právoplatný rozsudok, čiže konečné rozhodnutie súdu, ktoré už nie je možné napadnúť riadnym opravným prostriedkom (odvolaním). Po tomto okamihu môžeme už s určitosťou označiť danú osobu za páchateľa protiprávneho konania, resp. trestného činu. Teda s konečným účinkom môžeme osobu nazývať slovami "páchateľ", "odsúdený" a podobne.
"Inter vivos"
Ide o latinský výraz znamenajúci "medzi živými", teda "od jednej žijúcej osoby k druhej". Je to právny termín, ktorý sa používa najmä v súkromnom kontraktuálnom práve, nakoľko sa ním označujú právne úkony uskutočnené medzi "žijúcimi osobami", teda spravidla svojprávnymi osobami, medzi ktorými dochádza k scudzeniu resp. prevodu určitých práv a povinností. Zaraďujeme sem najmä dvojstranné a jednostranné právne úkony. Hovorí sa napríklad o "dare inter vivos".
"In mortis causa"
Toto označenie je opozitom výrazu "Inter vivos". Už z povahy tohto výrazu vyplýva, že ide o právne úkony, pri ktorých sa zúčastňuje prvok smrti. Konkrétne týmto výrazom sú označované právne úkony súvisiace najmä s dedním a prechodom práv a povinností z poručiteľa na dedičov. Ako ste si mohli všimnúť, v tomto prípade používame pojem "prechod" práv a povinností nie "prevod" tak ako to bolo v prípade výrazu "Inter vivos". Rozlišovanie týchto pojmov spočíva v tom, že v prípade prevodu dochádza k odovzdaniu práv a povinností na základe vôle ich nositeľa a to prostredníctvom jeho právneho úkonu. V prípade prechodu práv a povinností hovoríme o prenose práv a povinností na inú osobu a to na základe určitej objektívnej právnej skutočnosti napr. na základe smrti a následného dedičského konania. Do právnych úkonov "In mortis causa" patrí napríklad spísanie testamentu.
"Ne bis in idem re"
"Nie dvakrát v tej istej veci" je právnou zásadou vyjadrujúcou snahu o zabránenie opakovanému a častokrát zmätočnému zaoberaniu sa tou istou vecou. Jej podstatou je to, že musí ísť o vec, ktorá je totožná z hľadiska skutkového (priebeh okolností), vecného (tie isté skutočnosti) a spravidla aj personálneho (tie isté zúčastnené osoby resp. subjekty). V praxi sa táto zásada prejavuje najmä v súdnych konaniach. Napríklad ak prehráte súdny spor o pozemok a vec je právoplatne rozhodnutá, bude akékoľvek ďalšie podanie v tejto veci zamietnuté a to práve z dôvodu prekážky "už rozhodnutej veci". To isté platí aj v trestnoprávnych konaniach o vine a treste obžalovaného. Avšak určitým prelomom do tejto zásady sú práve mimoriadne opravné prostriedky. Napríklad obnova konania. Tento prostriedok sa používa v prípade, že sa v už rozhodnutej veci dodatočne vyskytnú nové dôkazy. Podmienkou však je to, že tieto dôkazy museli existovať už v čase, kedy sa vec prejednávala pred kompetentným orgánom. Účelom tohto prostriedku je ochrana spravodlivosti a objektívneho posúdenia danej veci.
Takže ak napríklad vaše deti budú opätovne nástojiť na tom aby ste im kúpili sladkosti, skúste ich poučiť o význame tejto rímskoprávnej zásady. Rimania to tak určite robili :)
V nasledujúcom diely nášho seriálu o latinslých právnych výrazoch sa pozrieme na ďalšie latinské frázy a princípy, ktoré sprevádzajú naše právo dodnes.
