Okresný súd Plzeň – sever (Okresný súd) svojím rozsudkom uznal sťažovateľa vinným zo spáchania zločinu krádeže. Uvedeného zločinu sa sťažovateľ mal dopustiť tak, že z obchodu ukradol tovar v hodnote 2 198 Kč (približne 89 eur). Išlo však o recidívu, nakoľko sťažovateľ bol už v minulosti pre prečin krádeže nepodmienečne odsúdený. Sťažovateľ sa navyše zločinu krádeže dopustil v čase núdzového stavu, ktorý bol v Českej republike vyhlásený v súvislosti s pandémiou koronavírusu. Okresný súd preto sťažovateľa odsúdil na trest odňatia slobody v trvaní 28 mesiacov.
Sťažovateľ sa proti odsudzujúcemu rozsudku Okresného súdu odvolal, avšak Krajský súd v Plzni (Krajský súd) jeho odvolanie zamietol. Z toho dôvodu sa sťažovateľ obrátil na Najvyšší súd Českej republiky (Najvyšší súd) so svojím dovolaním.
V rámci svojho rozhodovania sa Najvyšší súd zaoberal tým, či došlo k naplneniu znaku, že sťažovateľ spáchal trestný čin počas „inej udalosti vážne ohrozujúcej život alebo zdravie ľudí“ v zmysle § 205 ods. 4 písm. b Trestného zákonníka. Najvyšší súd síce uviedol, že niet pochýb o tom, že sťažovateľ spáchal trestný čin krádeže počas núdzového stavu. To však automaticky neznamená, že došlo k naplneniu znaku v zmysle § 205 ods. 4 písm. b Trestného zákonníka. V posudzovanom prípade však súčasne s ohľadom na závažnosť a rozsah pandémie koronavírusu nie je možné o existencii „inej udalosti vážne ohrozujúcej život alebo zdravie ľudí“ pochybovať. Najvyšší súd zároveň konštatoval, že aj napriek tomu, že sa sťažovateľ nedopustil takej trestnej činnosti, ktorá by bezprostredne súvisela s vyhlásením núdzového stavu (t.j. nedopustil sa krádeže rúšok alebo iných ochranných pomôcok), nejde o skutočnosť podstatnú pre posúdenie prejednávanej veci.
V rámci svojej argumentácie sa sťažovateľ vo svojej sťažnosti opieral najmä o rozsudok veľkého senátu Najvyššieho súdu zo dňa 16. marca 2021, sp. zn.: 15 Tdo 110/2021 (Rozsudok). Podľa názoru veľkého senátu uvedeného v Rozsudku sa na použitie § 205 ods. 4 písm. b Trestného zákonníka musí byť preukázaná vecná súvislosť krádeže, ktorá bola spáchaná s udalosťou, ktorá je § 205 ods. 4 písm. b Trestného zákonníku predvídaná[1]. Za takú udalosť je samozrejme možné považovať aj pandémiu ochorenia COVID-19.
Ústavný súd Českej republiky (Ústavný súd) dospel k názoru, že ústavná sťažnosť sťažovateľa je dôvodná. Uviedol, že v predmetnom prípade došlo k tomu, že trestný čin krádeže bol kvalifikovaný ako zločin, ktorý bolo možné subsumovať pod § 205 ods. 4 písm. b Trestného zákonníka na základe právneho názoru, ktorý bol neskôr Rozsudkom prekonaný. Rozsudok bol síce vydaný vo veci iného obvineného, avšak bol vydaný pred podaním ústavnej sťažnosti sťažovateľa.
Pre sťažovateľa je však podstatné posúdenie otázky, či a za akých podmienok môže byť rozhodnutie vydané v trestnej veci urobené na základe neskôr prekonaného právneho názoru dôvodom ku kasačnému zásahu Ústavného súdu.
K zmene judikatúry Ústavný súd dodáva, že ide o jav, ktorý je nežiadúci, avšak prirodzený a svojím spôsobom nevyhnutný. Okolnosti, za ktorých ku zmene judikatúry dôjde však môžu byť rôzne. Stále však pritom platí, že zmenu judikatúry nie je možné stotožňovať s tvorbou práva, ktorú vykonáva zákonodarca a v rámci ktorej dochádza ku stanoveniu všeobecne platných a do budúcnosti pôsobiacich pravidiel. Tieto pravidlá sú pritom oficiálne zverejnené a majú jednoznačne určenú platnosť a účinnosť. Súd právo netvorí, no poskytuje jeho výklad.
V čase rozhodovania o ústavnej sťažnosti sťažovateľa Ústavný súd poznal znenie Rozsudku, no aj napriek tomu upozornil na postavenie Ústavného súdu v rámci ústavného poriadku a na jeho úlohu. V tejto súvislosti Ústavný súd uviedol, že nesmie posudzovať rozsudky všeobecných súdov s ohľadom na ich vecnú správnosť v rovine podústavného práva. Sám Ústavný súd sa taktiež vo svojej rozhodovacej praxi opiera o judikatúru alebo doktrinálne názory s účelom podporenia záveru, že nesprávnosť názoru všeobecných súdov bola kvalifikovaná a teda vadná v takej miere a s takým dopadom, že došlo k porušeniu ústavne zaručených práv.
To však neznamená, že by judikatúry všeobecných súdov nemohla v konaniach pred Ústavným súdom zohrať žiadnu úlohu. Na túto judikatúru je možné poukázať napr. s tým, že súd na dané súdne rozhodnutie neprihliadol alebo ho opomenul zohľadniť či dokonca s tým, že sa súd od tejto judikatúry odchýlil a tým dostal sťažovateľa do situácie, v ktorej bol sťažovateľ odsúdený za spáchanie trestného činu na základe takého výkladu zákona, ktorý sťažovateľ nemohol očakávať.
V posudzovanej veci však nedošlo k tomu, že by Najvyšší súd opomenul prihliadnuť na už ustálenú judikatúru. Niet pochýb, že Rozsudok veľkého senátu Najvyššieho súdu bol vydaný až neskôr. Práve preto Ústavný súd nevidí žiadne pochybenie v tom, že sťažovateľ bol odsúdený za trestný čin krádeže spáchaný v súlade s § 205 ods. 4 písm. b Trestného zákonníku na základe právneho názoru, ktorý bol neskôr prekonaný názorom veľkého senátu Najvyššieho súdu v Rozsudku. To však neznamená, že ústavnou sťažnosťou sťažovateľa napadnuté rozhodnutie nie je bez chýb alebo neporušuje žiadne ústavne zaručené práva sťažovateľa z akéhokoľvek iného dôvodu.
V tejto veci Ústavný súd poukazuje taktiež na nerešpektovanie zásady subsidiarity trestnej represie. V prípade aplikácie výkladu uvedeného v napadnutom rozhodnutí by došlo k tomu, že aj bagateľné krádeže by spadali pod vyššiu trestnú sadzbu. Tento výklad by taktiež znamenal, že na celom území Českej republiky by viac ako rok (čas trvania vyhláseného núdzového stavu) každá spáchaná krádež bola zločinom s trestnou sadzbou od dva do osem rokov. Tento výklad je neudržateľný, a to aj v súvislosti s názorom veľkého senátu Najvyššieho súdu vyjadreného v Rozsudku. Veľký senát v Rozsudku upozornil totiž aj na okolnosti prijatia tejto právnej úpravy, ktorej cieľom bolo reagovať na situácie, v ktorých páchatelia zneužívali mimoriadnych okolností na to, aby trestnú činnosť páchali.
Práve preto došlo k porušeniu práv sťažovateľa, a to konkrétne k porušeniu práva na súdnu ochranu ako aj porušenia článku č. 39 Listiny, pretože sťažovateľ bol za spáchanie trestného činu odsúdený aj napriek tomu, že by doposiaľ bolo preukázané naplnenie všetkých znakov tohto trestného činu.
Z dôvodov vyššie uvedených preto Ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým uznesením Najvyššieho súdu došlo k porušeniu ústavných práv sťažovateľa a toto napadnuté uznesenie zrušil.
zdroj: Nález Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 20. júla 2021, sp. zn.: IV. ÚS 767/21
