Právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy vyplýva v prvom rade zo zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky (Ústava), konkrétne z článku 47 ods. 2. Druhá časť vety odkazuje na podmienky ustanovené zákonom, pričom úpravu vzťahov medzi advokátom a klientom nachádzame primárne v zákone č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (Zákon o advokácií). Ustanovenie § 20 ods. 1 predmetného zákona garantuje každému právo na poskytnutie právnych služieb, pričom o ne môže požiadať ktoréhokoľvek advokáta. V tomto článku sa však pozrieme na situácie, kedy má advokát možnosť aj napriek tomuto ustanoveniu právne zastupovanie odmietnuť, či klienta prestať zastupovať.
Odmietnutie poskytnutia právnych služieb
Pri odmietnutí poskytnutia právnych služieb advokátom rozlišujeme obligatórne a fakultatívne prípady. Fakultatívne odmietnutie znamená, že advokát má na výber, či poskytovanie právnych služieb odmietne, zatiaľ čo pri obligatórnom odmietnutí ich advokát odmietnuť musí. Možnosť rozhodnúť sa odmietnuť poskytovanie právnych služieb má advokát v akomkoľvek prípade, okrem jednej výnimky. Tú tvoria situácie, kedy je na právne zastupovanie advokát ustanovený osobitnými predpismi. Medzi osobitné predpisy zaradzujeme napríklad zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok vymedzujúci situácie, v ktorých musí mať obvinený povinnú obhajobu. To znamená, že obvinený si musí zvoliť obhajcu a pokiaľ tak nespraví, bude mu ustanovený sudcom pre prípravné konanie (v prípravnom konaní), alebo predsedom senátu (v konaní pred súdom). Obhajca sa ustanovuje prostredníctvom programového prostriedku schváleného ministerstvom spravodlivosti. Advokát však musí odmietnuť aj poskytovanie právnej pomoci keď sa stal ustanoveným advokátom, ak by nastala jedna zo situácií povinného odmietnutia poskytnutia právnych služieb. Bližšie vymedzenie nachádzame v ustanovení § 21 zákona o advokácií.
Prvým prípadom povinného odmietnutia poskytnutia právnych služieb je ten, kedy advokát v tej istej veci alebo vo veci s ňou súvisiacou poskytol v minulosti právne služby niekomu, koho záujmy môžu byť v rozpore so záujmami osoby, ktorá o právnu pomoc žiada.
Ďalšia situácia sa týka priamo záujmov advokáta alebo jeho blízkych osôb, ktoré ak sú v rozpore so záujmami žiadateľa, zakladá to povinný dôvod na odmietnutie poskytnutia právnych služieb. Konkrétne vymedzenie blízkych osôb nachádzame v zákone č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, na základe ktorého je blízka osoba definovaná ako príbuzný v priamom rade, súrodenec a manžel; iné osoby v pomere rodinnom alebo obdobnom sa pokladajú za osoby sebe navzájom blízke, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu.
Tretí odsek zahŕňa prípad, kedy by osoba požadovala poskytnutie právnych služieb od advokáta vykonávajúceho advokáciu spoločne s advokátom, ktorý zastupuje protistranu žiadateľa. Spoločný výkon advokácie znamená, že advokát nevykonáva advokáciu samostatne, ale v združení s inými advokátmi, ako spoločník verejnej obchodnej spoločnosti, ako komplementár komanditnej spoločnosti alebo ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným. Pri spoločnom výkone advokácie môžu byť spoločníkmi v takejto spoločnosti len advokáti, pričom nemôže mať iný predmet podnikania ako poskytovanie právnych služieb. Advokát nemôže byť spoločníkom vo viac ako jednej spoločnosti poskytujúcej právne služby, alebo popri tom vykonávať advokáciu aj samostatne. Ústavný súd sa vo jednom zo svojich rozhodnutí venoval aj spoločnému výkonu advokácie, pričom zdôraznil, že advokát pri spoločnom výkone advokácie koná vždy v mene a na účet spoločnosti. Ak by sa jednalo o prípady, kedy by bol ustanovený osobitným predpisom alebo o špecifické situácie, kedy klient nemôže byť zastúpený spoločnosťou, advokát by vykonával advokáciu síce vo svojom mene, ale vždy na účet spoločnosti. Vyššie uvedenými obmedzeniami sa zákon snaží vyhnúť potenciálnemu konfliktu záujmov, či už medzi advokátovým a klientovým, alebo medzi klientami navzájom.
Ďalej je advokát povinný odmietnuť poskytovanie právnych služieb, ak by mohla žiadateľa o právne služby neoprávnene zvýhodniť informácia, ktorú by mal advokát o inom klientovi, či už súčasnom alebo bývalom.
Posledným obmedzením je prípad, kedy advokát nemôže riadne presadzovať práva a záujmy klienta z dôvodu jeho pracovnej zaťaženosti alebo dlhodobej neprítomnosti. Mohlo by to byť napríklad spôsobené advokátovou pracovnou vyťaženosťou bez priestoru pre ďalšieho klienta, či dlhodobejším odcestovaním, do zahraničia.
Odstúpenie od zmluvy o poskytovaní právnych služieb
Vyššie uvedené sa týkalo advokátovho odmietnutia poskytnúť právne služby úplne na začiatku – teda k poskytovaniu právnej pomoci ani nedôjde. Na druhú stranu sú tu aj situácie, kedy advokát už podpíše zmluvu a začne poskytovať právne služby, ale po čase od nej odstúpi. Zákon tu ale možnosti pre odstúpenie od zmluvy zužuje oproti možnostiam pre odmietnutie poskytovania právnych služieb. Ak už totiž advokát začne poskytovať klientovi právnu pomoc a oboznámi sa s prípadom, výmena právneho zástupcu môže situáciu skomplikovať viac, než prípadné odmietnutie služieb úplne na začiatku. Zákon o advokácií nám v § 22 ustanovuje ako obligatórne, tak aj fakultatívne prípady, kedy advokát môže odstúpiť od zmluvy o poskytovaní právnych služieb. Pri povinnom odstúpení od zmluvy nás zákon o advokácií odkazuje na § 21. To znamená, že ak by sa advokát kedykoľvek počas trvania zmluvy o poskytovaní právnych služieb dozvedel o skutočnostiach zakladajúcich povinnosť odmietnuť poskytnutie právnych služieb, musí od tejto zmluvy odstúpiť.
Čo sa týka fakultatívneho oprávnenia odstúpiť od zmluvy, zákon stanovuje tri situácie. Necháva advokátovi možnosť rozhodnúť sa, či od zmluvy odstúpi, alebo bude aj napriek týmto dôvodom klientovi právne služby poskytovať naďalej. Ustanovenie § 22 ods. 1 zákona o advokácií stanovuje prvý prípad, kedy je advokát oprávnený odstúpiť od zmluvy. Môže tak urobiť len zo závažných dôvodov, pričom v ďalšej časti vety zákon demonštratívne uvádza prípady, ktoré by sa dali pod takéto dôvody subsumovať – napríklad narušenie nevyhnutnej dôvery medzi ním a klientom, či situácia, keď by bol pokyn klienta v rozpore s predpismi Slovenskej advokátskej komory. Ďalej má advokát možnosť odstúpiť od zmluvy, ak klient aj napriek poučeniu advokátom trvá na tom, aby postupoval podľa jeho pokynu. Takéto niečo by mohlo nastať, ak by napríklad klient žiadal od advokáta úkon, o ktorom by bol advokát presvedčený, že môže klientovi uškodiť. V neposlednom rade môže advokát od zmluvy odstúpiť, ak klient neposkytne primeraný preddavok, primerané doplnenie poskytnutého preddavku na odmenu alebo odmenu, hoci bol o to písomne požiadaný. Uvedené však neplatí, ak sa jedná o bezplatné právne služby.
V akomkoľvek prípade odstúpenia od zmluvy zo strany advokáta sa zmluva zrušuje okamihom, keď prejav vôle advokáta dôjde klientovi. Advokát má však po odstúpení od zmluvy do 15 dní od jeho doručenia povinnosť vykonať v zastupovanej veci všetky neodkladné úkony, ak klient neurobí iné opatrenia. Od tejto povinnosti je však advokát oslobodený ak mu klient oznámi, že na jej splnení netrvá. Táto povinnosť má zabezpečiť, že aj po odstúpení od zmluvy neostanú v klientovom prípade nevyriešené situácie či plynúce lehoty, ktoré treba bezodkladne dodržať a na ktoré by už mohlo byť neskoro, kým by vec prebral iný advokát.
Vyššie uvedené skutočnosti neobmedzujú všeobecné ústavné právo na právnu pomoc. Právne naopak, upravujú a špecifikujú jeho výkon v praxi, tak ako to predpokladá aj samotná Ústava. Ustanovujú totiž určité hranice, pri ktorých prekročení môže advokát právnu pomoc odmietnuť. Pomáha to napríklad predchádzať konfliktu záujmov či chrániť samotného advokáta, ak by mu klient neposkytol dohodnutú odmenu alebo požadoval úkony, s ktorými by advokát nebol stotožnený. Preto je potrebné v takýchto prípadoch rešpektovať vôľu advokáta, ak sa zo zákonného dôvodu rozhodne odmietnuť poskytnutie právnych služieb, či odstúpiť od zmluvy o ich poskytovaní.
