Odškodné za nepozvanie na posedenie s kolegami
Kolegyňu nepozvali na drink po práci, súd jej za to priznal odškodné. Aj takýto netradičný prípad riešil súd vo Veľkej Británii. Zamestnankyňa kasína Rita Leher pred súdom tvrdila, že sa jej kolegovia vyhýbali a ako jedinú z kolegov ju nepozvali do baru na spoločné posedenie. Dôvodom podľa nej mal byť jej vek a farba pleti. Súd uznal, že kolegovia jej týmto konaním spôsobili ujmu, pretože prišla o možnosť vytvoriť si s kolegami puto a spoločné stretnutie pred ňou „necitlivo“ spomínali.
Senát sa jednoznačne zhodol, že vylúčenie zo spoločenských udalostí v zamestnaní, na ktoré by obyčajne bola pozvaná, spôsobilo zamestnankyni ujmu. Toto stretnutie súd považoval za dostatočne prepojené a súvisiace s prácou, nakoľko sa o ňom v práci medzi zamestnanci rozprávalo a malo zabezpečiť tímové spojenie kolegov.
Okrem toho mal súd za preukázané, že pani Leher bola nadriadenými diskriminovaná kvôli veku z dôvodu, že jej niekoľkokrát zamietli žiadosti o školenia, na ktoré nadriadení následne poslali mladších zamestnancov. Obdobne dopadli aj žiadosti o povýšenie, ktoré boli nadriadenými odmietnuté napriek tomu, že pani Leher pracovala na svojej pozícii najdlhšie spomedzi kolegov.
Pani Leher súd priznal za viktimizáciu, nespravodlivé prepustenie a rasovú a vekovú diskrimináciu odškodné vo výške 74 tisíc libier.
Môže zamestnávateľ nútiť zamestnanca podpísať dohodu o skončení pracovného pomeru?
Ústavný súd ČR sa zaoberal posudzovaním platnosti dohody o skončení pracovného pomeru, pričom ku podpisu tejto dohody malo dôjsť pod nátlakom. Sťažovateľ (zamestnanec mesta) bol zadržaný z dôvodu podozrenia z manipulácie verejných zákaziek a umiestnený do cely predbežného zadržania.
V cele predbežného zadržania ho navštívil tajomník mesta (žalovaného) spolu s personalistkou, ktorí mu oznámili, že chcú, aby okamžite skončil pracovný pomer u žalovaného. Tajomník s personalistkou zároveň sťažovateľovi oznámili, že pokiaľ dohodu o skončení pracovného pomeru nepodpíše, preradia ho na „horšiu“ pracovnú pozíciu alebo dostane okamžitú výpoveď z dôvodu, že počas pracovnej doby sledoval pornografické webové stránky. Medzi sťažovateľom a žalovaným následne došlo k uzatvoreniu dohody o skončení pracovného pomeru.
Sťažovateľ bol nasledujúci deň z cely predbežného zadržania prepustený. Obrátil sa na Okresný súd so žalobou o určenie, že dohoda o skončení pracovného pomeru je neplatná. Okresný súd jeho žalobe vyhovel. O odvolaní žalovaného následne rozhodoval Krajský súd, ktorý žalobu sťažovateľa zamietol. Konanie na základe dovolania sťažovateľa pokračovala pred Najvyšším súdom ČR, ktorý však dovolanie sťažovateľa odmietol.
Sťažovateľ sa následne obrátil na Ústavný súd ČR, ktorému doručil svoju ústavnú sťažnosť. Ústavný súd ČR sťažnosti vyhovel. Vzhľadom na to, že rozhodnutiami Krajského súdu a Najvyššieho súdu bolo porušené právo sťažovateľa na spravodlivý proces, Ústavný súd ČR tieto rozhodnutia zrušil.
Ústavný súd upozornil na judikatúru Najvyššieho súdu ČR, ktorá vyžaduje, aby ten, kto sa domáha neplatnosti skončenia pracovného pomeru, podal žalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a zároveň, aby sa dovolal relatívnej neplatnosti právneho úkonu. V zmysle argumentácie žalovaného sa však sťažovateľ nedovolal relatívnej neplatnosti právneho úkonu v premlčacej lehote a ani v rámci žaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Sťažovateľ mal podľa Ústavného súdu ČR uviesť len to, že s ohľadom na jeho umiestenie v cele predbežného zadržania bol v takom psychickom stave, ktorý znemožňoval jeho slobodné rozhodovanie sa.
Žalovaný konanie tajomníka označil dokonca za návrh gentlemanskej dohody. Takúto argumentáciu označil Ústavný súd ČR za účelovú a podľa jeho názoru sa sťažovateľ nachádzal pod hrubým nátlakom spôsobeným bezprávnou vyhrážkou. Tajomník sa sťažovateľovi vyhrážal niečím, čo nebol oprávnený uskutočniť, a to neprípustným zásahom do osobnosti sťažovateľa, konkrétne zásahom do jeho práva na ochranu dôstojnosti, vážnosti, cti a súkromia.
zdroj: nález Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 19. apríla 2022, sp. zn.: II. ÚS 2883/21
Tento nález Ústavného súdu ČR si čoskoro podrobne rozoberieme v samostatnom článku.
Verejný záujem nemožno uprednostniť pred požiadavkou zákonnosti rozhodovania
Najvyšší správny súd rozsudkom zamietol kasačnú sťažnosť, ktorú podalo Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky (MZ SR).
V uvedenej veci išlo o žalobu zdravotnej poisťovne proti druhostupňovému rozhodnutiu ministerky zdravotníctva vo veci určenia maximálnej výšky úhrady zdravotnej poisťovne za štandardnú dávku liečiva pre príslušné referenčné skupiny v zozname kategorizovaných liekov.
Ministerka zdravotníctva rozhodla o námietkach zdravotnej poisťovne podaných proti prvostupňovému rozhodnutiu MZ SR tak, že ich zamietla a nimi napadnuté rozhodnutie potvrdila. Zdravotná poisťovňa však v žalobe argumentovala, že rozhodnutie ministerky o jej námietkach nebolo náležite odôvodnené.
Najvyšší správny súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že ministerka zdravotníctva žalované rozhodnutie neodôvodnila v súlade so zákonom. Povahu riadneho odôvodnenia rozhodnutia nemôže mať len odkaz na príslušné zákonné ustanovenie a nerozhodné hlasovanie poradného orgánu—Kategorizačnej rady. Rovnako nepostačuje iba odkázať na odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia.
V danom prípade nebolo možné uprednostniť ministerkou namietaný verejný záujem pred požiadavkou zákonnosti rozhodovania, pretože oba tieto atribúty sú v správnom súdnictve neoddeliteľne spojené a nemožno ich vykladať jeden na úkor druhého. Verejný záujem nemožno priorizovať nad zákonom ustanovenú povinnosť náležitého odôvodnenia rozhodnutia orgánu verejnej správy.
zdroj: rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu ČR sp. zn. 6 Sžk 36/2020
