Náhrada škody za úraz na zľadovatenom chodníku
Ústavný súd Českej republiky (Ústavný súd) vyhovel sťažnosti sťažovateľa, ktorý sa ešte v roku 2017 pri prestupe na zastávke verejnej dopravy pošmykol a spadol. Chodník, na ktorom k úrazu došlo, bol zľadovatený a pokrytý snehom. Náhradu a zaplatenie bolestného žiadal sťažoval od Technickej správy komunikácii hlavného mesta Prahy ako správcu komunikácie. Prvostupňový súd – Obvodný súd Praha 1 – žalobe vyhovel, jeho rozhodnutie však zmenil Mestský súd v Prahe (Mestský súd), ktorý žalobu zamietol. Podľa názoru Mestského súdu totiž správca alebo vlastník komunikácie zodpovedá za ujmu na zdraví vtedy, ak k nej dôjde v dôsledku prekážok v schodnosti komunikácie, ktoré sú nepredvídateľné. Ako argument Mestský súd uviedol, že v tomto prípade bolo očividné, že chodník je zľadovatený.
Ústavný súd konštatoval, že v takýchto prípadoch je potrebné skúmať aj správanie chodca, ktorý má konať tak, aby úrazu predišiel – napr. či si zvolil najbezpečnejšiu cestu, či mal správnu obuv a pod. Zároveň je však potrebné vyhodnotiť, či si vlastník alebo správca komunikácie splnil svoju povinnosť a zabezpečil, že stav komunikácie umožní bezpečný pohyb chodcov. V posudzovanom prípade sa sťažovateľ správal tak, aby úrazu predišiel, napriek tomu na neodpratanom chodníku utrpel úraz. Splnením povinnosti správcu alebo vlastníka komunikácie sa však Mestský súd a následne ani Najvyšší súd Českej republiky (Najvyšší súd) nezaoberali.
„Upreli tak sťažovateľovi možnosť domôcť sa náhrady ujmy na zdraví a tým porušili jeho právo na ochranu telesnej integrity vyplývajúceho z práva na nedotknuteľnosť osoby zaručeného v čl. 7 ods. 1 Listiny základných práva slobôd,“
konštatoval Ústavný súd a rozhodnutie Mestského súdu a uznesenie Najvyššieho súdu zrušil.
Z nálezu Ústavného súdu vyplýva, že v prípade, ak chodec utrpí ujmu na zdraví v dôsledku úrazu na zľadovatenom alebo zasneženom chodníku, nemôže byť zodpovednosť vlastníka alebo správcu vylúčená z dôvodu, že stav chodníku bol pre chodca predvídateľný.
zdroj: nález Ústavného súdu ČR II. ÚS 1991/20 zo dňa 1. decembra 2021
Šírenie znevažujúcich výrokov na internete
Žalobkyňou bola v tomto prípade spoločnosť so sídlom v Českej republike (žalobkyňa), ktorá vytýkala žalovanému s bydliskom v Maďarsku, že o nej na internetových stránkach šíril hanlivé výroky. Žalobu proti nemu podala na francúzske súdy. Žiadala o odstránenie výrokov, opravu uvádzaných údajov a náhradu škody spôsobenú zverejnením znevažujúcich výrokov. Francúzske súdy prvého aj druhého stupňa však konštatovali, že o návrhoch žalobkyne nemajú právomoc rozhodovať.
Na Kasačnom súde vo Francúzsku sa žalobkyňa domáhala zrušenia rozhodnutia odvolacieho súdu, nakoľko tento mal porušiť
„pravidlo osobitnej právomoci stanovené v článku 7 bode 2 nariadenia č. 1215/2012[1] v prospech súdov miesta, kde došlo alebo by mohlo dôjsť ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody, keď rozhodol, že na založenie právomoci súdu, na ktorý bola podaná žaloba, nestačí, aby výroky považované za hanlivé boli prístupné na internete v obvode tohto súdu, ale je tiež potrebné, aby v tomto obvode mohli spôsobiť ujmu.“
Podľa Súdneho dvora EÚ sa osoba, ktorá sa domnieva, že došlo k porušeniu jej práv z dôvodu šírenia znevažujúcich výrokov na internete, môže náhrady škody domáhať na súdoch všetkých členských štátov, na území ktorých sú, resp. boli tieto výroky prístupné. Tieto súdy však nemajú právomoc rozhodovať o návrhoch na opravu alebo odstránenie údajov.
zdroj: rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-251/20
Porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote
Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) konštatoval porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote v správnych konaniach, konkrétne reštitučného konania vedenom na úrade v Komárne. To trvá už 17 rokov a stále nie je ukončené. Sťažovateľom v tejto veci ešte v rokoch 2018 a 2020 Ústavný súd SR uznal sťažnosti, avšak ani jeho nálezy nemali vplyv na urýchlenie, resp. skončenie konania.
Vláda SR argumentovala skutočnosťou, že sťažovatelia mali možnosť podať žalobu proti nečinnosti orgánu verejnej správy a žalobu o náhradu škody. Podľa ESĽP však kumulácia prostriedkov nápravy vedie k znásobeniu súdnych konaní, čo vyvoláva pochybnosti o ich účinnosti.
ESĽP zdôraznil, že nemožno od sťažovateľov očakávať, že podajú ďalšiu žalobu a to konkrétne žalobu o náhradu škody podľa zákona o zodpovednosti štátu. Reštitučné konanie trvá príliš dlho a ďalšia žaloba by bola neprimeranou záťažou s ohľadom na dĺžku konania a ďalšie výdavky s týmto konaním spojené. Vzhľadom na 17-ročné trvanie reštitučného konania ESĽP konštatoval porušenie práva na spravodlivé súdne konania podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a priznal každému zo sťažovateľov 7 500 eur za nemajetkovú ujmu a 250 eur za trovy a náklady.
zdroj: tlačová správa MS SR
