Idžara je islamským ekvivalentom nájmu (teda dočasným transferom užívacích práv na tretiu osobu za odplatu), ktorú možno využiť na akvizičné financovanie alebo refinancovanie tak hnuteľností, ako aj nehnuteľností. Dlžník teda namiesto úveru a jeho splácania dostáva želaný predmet do nájmu od veriteľa (ktorý ho predtým nadobudol od pôvodného predávajúceho) a platí zaň vopred dohodnuté nájomné. Nájomné môže byť určené pevnou sumou, ale môže byť aj variabilné, pokiaľ je vopred dohodnutý vzorec jeho výpočtu (podobne ako pri murabahe, nájomné môže obsahovať komponent veriteľových nákladov financovania, a to môže byť benchmarkované na príslušnú úrokovú sadzbu, napr. LIBOR).
Idžara môže byť sprevádzaná prevodom vlastníckeho práva k predmetu nájmu na nájomcu na konci doby nájmu (idžara wa iqtina), a tak sa z nej stáva islamský nástroj finančného lízingu. Prevod vlastníctva môže byť formou daru (bezodplatne, v prípade ak prenajímateľ v nájomnom už zohľadnil všetky svoje náklady, ako aj požadovaný zisk) alebo odplatne za predom určenú pevnú cenu alebo trhovú hodnotu. Pre tento účel zmluvné strany medzi sebou uzatvárajú vedľajšiu dohodu, v ktorej sa nájomca zaväzuje predmet nájmu odkúpiť (v dôsledku iných princípov šaríe nemôže nájomná zmluva zároveň obsahovať operatívne ustanovenia prevodu vlastníckeho práva k predmetu nájmu, a je tiež potrebné, aby sa tento prevod udial na základe osobitného inštrumentu).
Zásady nájmu podľa šaríe sa odzrkadlujú v islamskom lízingu nasledovnými limitmi. Prvým limitom je, že predmetom idžary môže byť iba niečo, čo je hmatateľné, identifikovateľné, kvantifikovateľné, cenné a nepodliehajúce rýchlej skaze, a zároveň niečo, čo môže byť užívané bez porušenia svojej podstaty. Istou výnimkou je možnosť dojednať podmienený budúci nájom (idžara mawsufah fi al dhimmah), kedy nájomca začína platiť prenajímateľovi nájomné už počas doby, kedy ešte nájomca nemá predmet nájmu k dispozícii, avšak toto nájomné sa vzťahuje až na reálnu dobu nájmu, t.j., až na dobu, kedy nájomca dostane predmet nájmu k dispozícii, a v prípade, že sa tak nestane, musí prenajímateľ všetko takto zaplatené nájomné vrátiť.
Druhým limitom sú niektoré pravidlá pevne stanovujúce rozdelenie práv a povinností medzi stranami, a ktoré nedovoľujú prenášať na nájomcu niektoré povinnosti prenajímateľa, s ktorými bežne počítajú nájomné zmluvy podľa západných právnych poriadkov. Zodpovednosť za udržiavanie predmetu nájmu v prenajímateľnom stave, zabezpečenie poistenia na predmet nájmu alebo zodpovednosť za dane a poplatky vyrubené na predmet nájmu pripadajú prenajímateľovi a zmluvné dojednania, ktorými by mali byť prenesené na nájomcu, sú neplatné (dôvodom je domnienka, že prenajímateľ by sa tak obohatil neoprávnene, keďže by sa zbavil základných povinností súvisiacich so samotným vlastníctvom predmetu nájmu). Praktickým riešením tejto situácie býva dohoda medzi stranami, podľa ktorej prenajímateľ ustanoví nájomcu za poskytovateľa týchto služieb za nominálnu odplatu, ktorej refundácia prenajímateľovi je už zohľadnená vo výške nájomného.
Ďalším obmedzením je nemožnosť prenajímateľa účtovať nájomné za nevyužitú dobu nájmu v prípade predčasného ukončenia (či už z dôvodu zničenia predmetu nájmu alebo porušenia zmluvy zo strany nájomcu). Čiastočným riešením je zahrnutie týchto udalostí medzi podmienky, za ktorých je nájomca povinný odkúpiť predmet nájmu od prenajímateľa. V takom prípade je ale cena posudzovaná veľmi prísne a mala by reflektovať trhovú hodnotu predmetu nájmu; pevne určená cena, ktorá nedostatočne zohľadňuje trhovú hodnotu, by mohla zneplatniť záväzok odkúpenia ako špekulatívny forward.
Práve monhými takýmito praktickými riešeniami zásad nájmu podľa šaríe možno dosiahnuť vcelku flexibilný lízingový nástroj, ktorý ostáva v súlade s islamskými princípmi, no zároveň dokáže odzrkadlovať princípy lízingu zaužívané na západných trhoch a byť tak konkurencieschopným finančným produktom.
