Islamské financie a bankovníctvo I.: základy

Toto odvetvie v sebe skrýva osobitné formy bankovníctva, dlhového financovania, investičných fondov, poisťovníctva a iných finančných produktov. Poznanie zásad a pravidiel tohto odvetvia môže napomôcť odstráneniu bariér vstupu na trhy s islamskými finančnými produktmi a využitiu potenciálu ďalšieho rastu tohto odvetvia, ktoré ostáva v celosvetovom meradle na vysokej úrovni.

O islamskom práve (šaría) sa v našich končinách zvykne informovať predovšetkým v súvislosti s náboženskými zvykmi a niektorými kontroverznými inštitútmi rodinného alebo trestného práva. Môžeme spomenúť občasnú zmienku o začiatku pôstneho mesiaca Ramadán, stavbu mešít, prípadne modlitební, povinnosť žien zahaľovať si vlasy,  informácie o ženách, ktoré si zahaľujú celú tvár burkami alebo nosia celotelové plavky, tzv. „burkini“, respektíve o tom, ako sa ten ktorý štát rozhodol takéto praktiky zakázať alebo obmedziť na verejnosti. V právnej rovine sú to informácie najmä o nerovnoprávnom postavení žien, telesných trestoch ako odseknutie ruky, či trest smrti sťatím.

Tieto informácie sú väčšinou vmiešavané do negatívne ladenej medializácie utečeneckej krízy, keď do Európy prúdia milióny prevažne moslimských utečencov z krajín blízkeho východu a severnej Afriky. Konfliktu názorov medzi podporovateľmi multikulturalizmu a jeho odporcami sa však venovať nebudeme. O čom sa v súvislosti s islamom hovorí iba v minimálnej miere je existencia obchodných príležitostí pre európsky kapitál v celosvetovom finančnom odvetví založenom na dodržiavaní princípov a pravidiel šaríe, tzv. islamskom finančníctve alebo islamskom financovaní a bankovníctve (s výnimkou Londýna, ktorý je centrom globálneho trhu islamského finančníctva). Ide pritom o odvetvie, ktorého veľkosť meraná v hodnote aktív v roku 2014 dosahovala celosvetovo asi 1,7 bilióna amerických dolárov [1] a v roku 2016 prekročila magickú hranicu 2 biliónov amerických dolárov[2], a ktoré pokrýva rozsiahlu oblasť zahŕňajúcu bankovníctvo, dlhové financovanie, investičné fondy a deriváty, poisťovníctvo a iné finančné produkty. Na tomto mieste je vhodné si uvedomiť základné územné pokrytie islamského finančníctva a relatívnu ekonomickú silu jeho hráčov: štáty severnej Afriky, štáty Perzského Zálivu (mnohé z nich dôležití členovia OPEC), ale aj južná Ázia (Afganistan, Pakistan), Malajzia, Indonézia...

Tam však územný dosah nekončí: spoločnosti zo spomínaných štátov mnohokrát vyžadujú súlad s princípmi islamského financovania aj vo vzťahu k svojim dcérskym entitám pôsobiacim po celom svete, a samotní obyvatelia islamského náboženstva hociktorého štátu sveta vo svojich finančných transakciách chcú rešpektovať zásady šaríe. Potenciál ďalšieho rastu tak spočíva v nedostatočnej ponuke islamských finančných produktov - ani v moslimských krajinách nie je zatiaľ pokrytie finančného sektora produktmi, ktoré spĺňajú kritéria šaríe, na 100%. Práve naopak, islamské finančné produkty na týchto trhoch postupne nahrádzajú tzv. konvenčné finančníctvo (teda také, aké používame aj na Slovensku) a v prípadoch, keď domáci finančný sektor nedokáže pokrývať potreby účastníkov trhu, ktorí trvajú na dodržiavaní šaríe pri svojich finančných operáciách (a to či už na strane veriteľa alebo dlžníka), sa títo hráči obracajú na celosvetové kapitálové trhy, aby získali potrebný kapitál.
Na akých princípoch, ktoré robia jeho produkty tak osobitými, funguje toto odvetvie? V akom vzťahu sú tieto princípy k právnym poriadkom? Ako vyzerajú jednoduché a komplexné finančné produkty či transakcie, ktoré sú v súlade so šaríou? Týmto otázkam sa budeme venovať v tejto sérii článkov.

Čo je vlastne šaría a aké sú jej pramene?

Doslovne by bolo možné pojem šaría preložiť ako „cesta k napájadlu“ alebo „cesta k šťastiu a spáse”. V celom Koráne, ktorý je základným prameňom islamu a šaríe, je tento výraz použitý iba jedenkrát vo verši 45:18 v zmysle “pravej cesty viery/náboženstva” (šari’atan), a to v protiklade k hawa (voľne preložiteľné ako rozmarná túžba). Aj na iných miestach, kde sa v Koráne používajú slova s rovnakým slovným základom, je ich objektom viera/náboženstvo. Šaría ako cesta k viere je teda primárne zameraná na riešenie otázok hodnôt islamu, ktorý stojí na piatich pilieroch (viera v boha, pravidelná modlitba, pôst počas svätého mesiaca Ramadán, púť (hádž), a „daň“ na pomoc chudobným a v núdzi (zakat)). Samotný prorok Mohamed sa zo začiatku zaoberal najmä otázkami viery a právne normy, ktoré položili základ šaríe, mu boli zjavené až v posledných rokoch jeho pobytu v Medine. V tejto súvislosti je dobré spomenúť odlíšenie pojmov šaría a fiqh, ktoré sa často používajú rovnocenne, ale šaría v striktnom zmysle označuje iba tie právne normy, ktoré boli priamo zjavené, zatiaľ čo fiqh označuje normy, ktoré rozvinuli právne školy, sudcovia a právnici (dal by sa označiť pojmom pozitívne právo). Samotný právny systém šaríe je doplnkom náboženských pravidiel islamu a má s ním tvoriť jeden celok.

Šaría mala byť chápaná ako súbor noriem, ktorými boh mienil regulovať správanie ľudí tak, aby opustili svoje návyky k zlému (počúvanie túžby) a viedol ich k spravodlivosti a pravde. Správanie ľudí je rozdelené do piatich kategórií: povinnosti (wadžib), odporúčané správanie (mandub), dovolené správanie (mubah), trestuhodné správanie (makruh), a zakázané správanie (haram), pričom iba prvá a posledná kategória sú regulované výslovnými príkazmi a zákazmi, a zvyšné kategórie sú skôr doplnkovým smernicami na podporu cnosti a dokonalého správania.

Zjavenými prameňmi právnych noriem šaríe sú Korán a Sunna (skutky proroka). Približne 350 z 6.235 veršov v Koráne je možné označiť za právne normy, ktoré právnym spôsobom regulujú náboženské záležitosti, rodinné právne vzťahy (manželstvo, rozvod, starostlivosť o deti, dedenie), obchodné transakcie (predaj, nájom, pôžička, ...), trestné právo, spravodlivosť, rovnosť, dôkazné prostriedky, práva a povinnosti občanov, a napokon vzťah medzi bohatými a chudobnými, práva robotníkov a pod. Niektoré normy sú jednoznačné a definitívne, bez možnosti ďalšieho výkladu, v niektorých prípadoch aj s kvantitatívnymi ustanoveniami, iné normy pripúšťajú ďalší výklad (s ohľadom na iné ustanovenia Koránu alebo jeho odkazu ako celku, autentické hadith-y zo Sunny, atď.).

Pokiaľ chýba úprava riešenia konkrétnej situácie v Koráne alebo Sunne, kvalifikovaní právnici (mujtahid) sú oprávnení vlastným myšlienkovým úsilím (idžtihad) odvodiť normy zo zjavených prameňov. Samotný prorok schválil použitie idžtihad pri viacerých príležitostiach. Keďže smrťou proroka zanikla možnosť zjaviť ďalšie normy, idžtihad sa stal základným nástrojom prispôsobovania šaríe aktuálnym potrebám moslimskej komunity. Ten je ale závislý od právnej školy, ktorú konkrétny právnik zastupuje. Štyri hlavné školy sunnitskej vetvy islamu sú Hanafi, Maliki, Shafi'i, a Hanbali; hlavnou školou šítskej vetvy islamu je Dža'fari. Práve škola Hanbali má veľký vplyv na formovanie islamského finančníctva, keďže je prevažujúcou školou v krajinách Arabského polostrova, ktoré reprezentujú najdôležitejší islamský finančný trh.

Postavenie princípov šaríe k národnému právu

Ešte predtým ako sa v ďalších častiach budeme venovať podstatným zásadám islamského finančníctva (t.j., zákazu úroku, zákazu neprimeranej neistoty/špekulatívnych obchodov a z toho vyplývajúcich ďalších vplyvov na obchodné úvahy) si musíme vysvetliť ako v každom islamskom finančnom produkte funguje vzťah medzi zásadami šaríe a národného práva, ktorým sa konkrétny produkt riadi. Šaría totiž nie je samostatným právnym poriadkom, ktorým sa môže produkt alebo transakcia riadiť, keďže nejde o národný právny systém, ktorý by komplexne upravoval všetky aspekty. Saudská Arábia ako jediná krajina na svete má svoj národný právny poriadok založený na výslovnom prevzatí pravidiel šaríe[3], aj keď aj tam čoraz viac začínajú byť právne normy odvodzované zo šaríe nahrádzané právnymi normami obsiahnutými v pozitívnoprávnych prameňoch (napr. Kráľovské dekréty, nariadenia Kráľa, nariadenia orgánov a agentúr verejnej moci); v ostatných moslimských krajinách sú zásady šaríe viac alebo menej obsiahnuté v kodifikovaných právnych normách. Proces štrukturovania typickej islamskej finančnej transakcie je teda skomplikovaný nutnosťou zaručiť jej súlad tak s národným právnym poriadkom, ktorým sa riadi (pričom tento právny poriadok môže vyplývať z príslušných noriem medzinárodného práva súkromného alebo môže byť zmluvnými stranami dohodnutý) ako aj so zásadami šaríe, ktoré sa tak dostávajú do pozície akýchsi noriem obchodnej etiky či morálky alebo meradla rešpektu pre náboženské (viac ako právne) pravidlá. Transakciu je teda potrebné naplánovať tak, aby princípy šaríe bolo možné napasovať do (zvyčajne sekulárnych) inštitútov uznávaných skutočným rozhodným právom. Ak existuje možnosť voľby, sofistikované zmluvné strany si väčšinou ako rozhodné volia právo Anglicka a Walesu alebo právo štátu New York, keďže ide o právne systémy najvýhodnejšie pre komplexné obchodné vzťahy, ponúkajúce právnu istotu podloženú rozvinutým súborom precedentov, rýchlosti a objektivity súdneho systému ako aj rešpektovaním cieľov, za ktorými strany svoj obchodný vzťah uzatvárajú.

Z tejto duality vyvstáva prirodzená otázka čo je negatívnym následkom nesúladu konkrétnej finančnej transakcie so šaríou. Zatiaľ čo nesúlad s národným právnym poriadkom, ktorým sa transakcia riadi, vyúsťuje v jej neplatnosť, resp. súdnu nevymožiteľnosť, nesúlad so šaríou príslušný súd v prípade sporu nebude vôbec skúmať. Avšak nesúlad so šaríou môže mať ekonomicky rovnako nepriaznivé následky ako nesúlad s rozhodným právom. Najzávažnejším postihom je povinnosť zrieknuť sa všetkého zisku nadobudnutého nesúladnou transakciou v prospech dobročinnosti (venovanie chudobným, na charitu, a pod.). Keďže príslušný súd túto záležitosť neposudzuje, súlad so šaríou sa zabezpečuje predovšetkým ex ante, a to posúdením celej transakcie, vrátane schválenia všetkej dokumentácie, expertnými poradnými skupinami nezávislých učencov šaríe, ktorí sú znalí príslušných transakcií. Veľké finančné inštitúcie islamského finančníctva zvyknú mať takéto poradné orgány včlenené do svojej štruktúry. V prípade ad hoc transakcií medzi menej sofistikovanými stranami sa obe strany zvyknú dohodnúť na jednom alebo viacerých expertoch, ktorí transakciu vopred schvália ako súladnú. Zistenie porušenia zásad šaríe pre zmluvné strany znamená nutnosť renegociácie, príp. vzdania sa takejto transakcie. V tejto súvislosti je vhodné podotknúť, že postoje poradných rád k jednej transakcii môžu byť diametrálne odlišné podľa toho ktorú z právnych škôl šaríe jej členovia reprezentujú.

Ako ďalej?

Úvodom už teda máme poňatie o prameňoch, z ktorých pochádzajú zásady a pravidlá šaríe a predstavu o tom, ako každá jedna islamská finančná transakcia musí rešpektovať zásady a pravidlá šaríe ako aj národný právny poriadok, ktorý je pre ňu rozhodný. V ďalšej časti sa pozrieme bližšie na nosné princípy, ktoré formuju štruktúru islamských finančných transakcií.