Sťažovateľ sa na Mestskom súde v Brne (Mestský súd) domáhal zníženia výživného na maloleté dieťa. Jeho bývalá manželka, v súčasnosti vedľajšia účastníčka konania pred Ústavným súdom Českej republiky (Ústavný súd) sa naopak domáhala zvýšenia výživného. Mestský súd však svojím rozhodnutím oba návrhy zamietol.
Sťažovateľ sa voči rozhodnutiu Mestského súdu odvolal a vo veci ďalej rozhodoval Krajský súd v Brne (Krajský súd).
Predmetom ústavnej sťažnosti sťažovateľa bol druhý odsek výroku III. rozhodnutia Mestského súdu a výrok II. rozhodnutia Krajského súdu. Sťažnosťou napadnuté časti rozhodnutí upravujú spôsob odovzdania maloletej po skončení súdom určeného styku so sťažovateľom jeho bývalej manželke. Sťažovateľ uviedol, že náklady, ktoré sú spojené so súdom určeným stykom s maloletým dieťaťom, nemôžu byť len na ťarchu jedného z bývalých manželov, a to sťažovateľa.
Za účelom preskúmania podanej sťažnosti si Ústavný súd vyžiadal spis ako aj vyjadrenia účastníkov konania pred Ústavným súdom. Po dôkladnom preskúmaní všetkých podkladov Ústavný súd dospel k záveru, že ústavná sťažnosť je dôvodná.
V rámci svojej právnej argumentácie Ústavný súd uviedol, že jedným z práv dieťaťa je právo byť v starostlivosti oboch svojich rodičov, ako aj právo mať s obomi rodičmi pravidelný osobný styk, na ktorom by sa obaja rodičia mali primeranie podieľať. V posudzovanom prípade išlo najmä o vzdialenosť medzi bydliskom sťažovateľa, ktorým je Praha, a bydliskom matky maloletej, ktorým je Brno. Ústavný súd pritom uviedol, že vzdialenosť medzi bydliskami bývalých manželov za štandardných okolností nesmie byť dôvodom na porušenie práv dieťaťa na jeho styk s oboma svojimi rodičmi ani na porušenie práv jedného z rodičov na styk s týmto dieťaťom.
Zaistenie styku s maloletým dieťaťom by v rámci rovnomerného rozloženia prekážok s tým spojených všeobecne malo vyžadovať, aby vzniknuté prekážky boli prenesené na ťarchu oboch rodičov, nie len jedného z nich. To znamená, že obaja rodičia maloletého dieťaťa musia v súvislosti so zabezpečením styku s maloletým dieťaťom znášať a vynaložiť približne rovnakú finančnú čiastku, ako aj energiu a čas na prekonanie vzdialenosti v prípade, ak rodičia maloletého dieťaťa nežijú v rovnakom meste či obci. V tejto súvislosti Ústavný súd odkázal taktiež na ustálenú judikatúru, a to konkrétne nález Ústavného súdu so sp. zn.: I. ÚS 2996/17. Okrem už vyššie uvedeného z judikátu vyplýva aj požiadavka na to, aby všeobecné súdy pri rozhodovaní o rozvrhnutí práv a povinností bývalých manželov ako rodičov maloletého dieťaťa postupovali tak, aby rodič, ktorému dieťa bolo zverené do starostlivosti, bol povinný toto maloleté dieťa odovzdať druhému rodičovi v mieste bydliska tohto rodiča alebo na mieste, na ktorom sa obaja rodičia vzájomne dohodnú.
Ústavný súd však v tejto súvislosti konštatoval, že všeobecné súdy sa od vyššie uvedených požiadaviek, ktoré sú na nich kladené, odchýlili, a to dokonca úplne vedome. Inými slovami, všeobecné súdy nesplnili ústavne aprobovanú požiadavku rovnomerného rozvrhnutia negatív spojených s umožnením styku s maloletým dieťaťom tým, že uviedli, že skutkové okolnosti prípadu sťažovateľa sú podstatne odlišné od skutkových okolností prípadov v judikatúre, na ktorú Ústavný súd vo svojom náleze odkázal (nie len nález Ústavného súdu so sp. zn.: I. ÚS 2996/17 ale aj nález sp. zn.: IV. ÚS 197/96).
Ústavný súd sa z dôvodov vyššie uvedených preto nemohol stotožniť s názorom Mestského a Krajského súdu vyjadreným v sťažnosťou napadnutých rozhodnutiach. Názory všeobecných súdov sú v tomto prípade založené na nepresvedčivej argumentácii, ktorá ani nekorešponduje s výsledkami vykonaného dokazovania. Preštudovaním si vyžiadaných spisov totiž Ústavný súd dospel k opačnému názoru. Mal za to, že v posudzovanom prípade sťažovateľa nie sú dané žiadne mimoriadne okolnosti odôvodňujúce odklon od rovnomerného rozvrhnutia rodičovských povinností súvisiacich so zabezpečím styku s maloletým dieťaťom.
Všeobecné súdy v rámci svojej právnej argumentácie uvádzali, že jedným z dôvodov prečo nie je potrebné, aby sa bývalá manželka podieľala na zabezpečení cesty maloletého dieťaťa z bydliska sťažovateľa bolo, že sťažovateľ je vlastníkom motorového vozidla luxusnej značky. Podľa názoru nižších súdov je pre maloletú vhodnejšie, aby cestovala práve týmto typom motorového vozidla. K uvedenému Ústavný súd uvádza, že nie je ochotný akceptovať, že hodnota motorového vozidla vo vlastníctve jedného z rodičov by mala byť kritériom určujúcim to, v akom rozsahu sa rodičia maloletého dieťaťa budú podieľať na zabezpečení styku s týmto maloletým dieťaťom. Ústavný súd dokonca uviedol, že takéto rozlišovanie nemá racionálny ani objektívny základ a je prejavom neprípustnej diskriminácie. Finančné zázemie jedného z rodičov je určite jedným z určujúcich kritérií pri stanovení výšky výživného, no nie je možné ho použiť ako kritérium na určenie rozsahu povinností v súvislosti so zabezpečením cesty za maloletým dieťaťom.
Všeobecné súdy zároveň opomenuli zohľadniť fakt, že aj bývala manželka sťažovateľa disponuje služobným automobilom, ktorý môže využívať na súkromné účely. Namiesto toho sa všeobecné súdy obmedzili na konštatovanie, že bývalá manželka sťažovateľa nie je vlastníkom motorového vozidla a musela by teda na zabezpečenie cesty maloletého dieťaťa za sťažovateľom alebo späť využiť hromadnú dopravu. Práve toto konštatovanie je v rozpore s vykonaním dokazovaním, na čo Ústavný súd vo svojom náleze upozornil.
Ďalším argumentom, s ktorým sa Ústavný súd nestotožnil, bol argument spočívajúci v tom, že sťažovateľ má dostatok voľného času na to, aby mohol absolvovať trasu z Prahy do Brna a späť za účelom stretnutia s maloletou. Tento argument bol založený na tom, že sťažovateľ často cestuje do Nassfeldu (ide o lyžiarske stredisko v Rakúsku). Ústavný súd uviedol, že to, ako sťažovateľ trávi svoj voľný čas, je jeho výlučne osobnou záležitosťou, ku ktorej všeobecné súdy nemajú právo vyjadrovať sa a už vôbec ho využívať v neprospech sťažovateľa.
Záverom Ústavný súd zhrnul svoje argumenty a opätovne upriamil na už spomenutú judikatúru, z ktorej vyplýva záver, že je nutné zabezpečiť rovnomerné rozvrhnutie prekážok spojených so zabezpečením styku maloletého dieťaťa alebo maloletých detí s rodičom, ktorý toto dieťa alebo deti nemá zverené do osobnej starostlivosti. Rovnomerné rozvrhnutie prekážok nemusí však nastať v každom posudzovanom prípade, a to najmä vtedy, ak sú dané mimoriadne okolnosti vylučujúce rovnomerné rozvrhnutie prekážok medzi oboch rodičov.
Z dôvodov vyššie uvedených preto Ústavný súd uvádza, že Mestský a Krajský súd svojimi rozhodnutiami porušili základné právo sťažovateľa na starostlivosť o dieťa a jeho výchovu ako aj najlepší záujem dieťaťa. Ústavný súd však zároveň zohľadnil princíp procesnej ekonómie ako aj zásadu minimalizácie zásahov do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a zrušil iba rozhodnutie Krajského súdu s odôvodnením, že Krajský súd pri opätovnom rozhodovaní viazaný názorom Ústavného súdu musí napraviť vyššie vytýkané pochybenia.
zdroj: Nález Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 16. augusta 2021, sp. zn.: III. ÚS 1279/2021
