Sťažovateľ sa svojou žalobou podanou Obvodnému súdu pre Prahu 4 (Obvodný súd) domáhal, aby Obvodný súd žalovanému uložil povinnosť zaplatiť mu sumu vo výške 154.613,00 Kč spolu s príslušenstvom. Pohľadávka bola vedľajším účastníkom postúpená na sťažovateľa, ktorý sa domáhal jej zaplatenia prostredníctvom ním podanej žaloby. Obvodný súd žalobu sťažovateľa zamietol.
Odvolanie, ktoré sťažovateľ podal proti rozhodnutiu Obvodného súdu, bolo odvolacím súdom taktiež zamietnuté. Sťažovateľ preto Najvyššiemu súdu Českej republiky (Najvyšší súd) podal dovolanie. Dovolanie bolo Najvyššiemu súdu doručené v elektronickej podobe z dátovej schránky advokátskej kancelárie právneho zástupcu sťažovateľa.
V apríli 2020 Najvyšší súd sťažovateľa informoval, že jeho vec bola pridelená na konanie a rozhodovanie senátu č. 28. V máji 2020 však sťažovateľ dostal informáciu, že po preskúmaní obsahu dovolania došlo k zmene zákonného sudcu a o veci bude rozhodovať senát č. 33.
V júni 2020 však Najvyšší súd právneho zástupcu sťažovateľa informoval o tom, že dovolanie bolo podané z dátovej schránky právnickej osoby, pričom podanie nebolo opatrené elektronickým podpisom podateľa. Nemôže dôjsť k uplatneniu fikcie podpisu, nakoľko nejde o podanie urobené držiteľom dátovej schránky, z ktorej bolo odoslané. Z toho dôvodu Najvyšší súd dovolanie nemôže prejednať ani o ňom rozhodnúť. Dovolanie nebolo do troch dní doplnené predložním jeho originálu ani písomným podaním a Najvyšší súd naň preto nebude prihliadať. Vzhľadom na to, že právna úprava pre tieto prípady nepočíta s vydaním rozhodnutia, Najvyšší súd zvolil formu vyrozumenia (Vyrozumenie).
Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti tvrdil, že vyššie uvedeným postupom Najvyšší súd porušil jeho ústavné práva. Jeho právnym zástupcom bol od roku 2017 advokát vykonávajúci advokáciu samostatne. V roku 2019 tento advokát zmenil spôsob, akým advokáciu vykonával a pokračoval v jej výkone ako jediný spoločník a jediný konateľ advokátskej kancelárie ako spoločnosti s ručením obmedzeným. O tejto zmene bol informovaný Obvodný súd a rovnako tak aj súd odvolací. Všetky podania v tejto veci boli odo dňa tejto zmeny podané výlučne prostredníctvom dátovej schránky advokátskej kancelárie bez elektronického podpisu advokáta. Tieto podania boli pritom vždy súdmi akceptované.
Podľa názoru sťažovateľa preto neexistuje racionálny dôvod, prečo by podanie uskutočnené advokátom prostredníctvom dátovej schránky jeho advokátskej kancelárie, v ktorej je advokát jediným spoločníkom, malo byť považované za neplatné. Postup Najvyššieho súdu označil za formalizmus.
Poukázal aj na § 15 Zákona o advokácii, podľa ktorého platí, že advokát vykonávajúci advokáciu ako spoločník v obchodnej spoločnosti advokáciu vykonáva v mene spoločnosti a na jej účet. Najvyšší súd svojím prístupom v zásade núti advokáta, aby advokáciu vykonával ako samostatný advokát a v jeho výkone advokácie ho obmedzuje. Z vyššie uvedených dôvodov preto postup Najvyššieho súdu ohrozuje princípy právneho štátu, a to preto, lebo sťažovateľ mohol legitímne očakávať, že jeho dovolanie bude prejednané rovnako ako všetky jeho podania pred všeobecnými súdmi. V prípade prijatia argumentácie Najvyššieho súdu vzniká taktiež otázka, ako pristupovať k podaniam sťažovateľa, ktoré doručil všeobecným súdom, a to či tieto podania vôbec existujú a aký bol ich dopad.
Najvyšší súd vo svojom vyjadrení uviedol, že systém dátových schránok neumožňuje identifikovať osobu, ktorá dátovú správu vytvorila. Je možné identifikovať iba držiteľa dátovej schránky. Okrem toho, sťažovateľ je zastúpený advokátom a nie obchodnou spoločnosťou (advokátskou kanceláriou). Advokát mal dovolanie ako prílohu dátovej správy podpísať svojím zaručeným elektronickým podpisom, čo však neurobil.
Ústavný súd Českej republiky (Ústavný súd) úvodom uviedol, že určité formality a podmienky konania slúžia na zabezpečenie riadneho chodu spravodlivosti a rešpektovania právnej istoty. Aj keď teda právo podať návrh podlieha určitým zákonným podmienkam, všeobecné súdy sa musia pri aplikácii procesných pravidiel vyhnúť prehnanému formalizmu zasahujúcemu do zásad spravodlivého procesu zároveň aj prílišnej pružnosti, ktorá by viedla k odstráneniu zákonom stanovených procesných podmienok. V prípade, ak súdy posudzujú neurčité alebo inak nejasné podanie, ktoré môže byť podaním na začatie konania pred súdom, sú povinné zvoliť ústretovejší prístup. Reštriktívny prístup vedúci k odopretiu vecného prieskumu by viedol k porušeniu práva na prístup k súdu, resp. práva na súdnu ochranu.
Ústavný súd sa nestotožnil s argumentáciou ohľadom povinnosti súdov prijímať podania advokátov bez elektronického podpisu z dátových schránok ich advokátskych kancelárii. Uviedol, že Zákon o elektronických komunikáciách rozlišuje medzi dátovou schránkou podnikateľa a právnickej osoby. Aj napriek tomu, že advokácia môže byť vykonávaná rôznymi spôsobmi, všetci advokáti majú zo zákona povinne zriadenú dátovú schránku ako podnikateľ. Z toho preto vyplýva, že advokátom sa doručuje výlučne do tejto dátovej schránky a nie do dátovej schránky právnickej osoby – advokátskej kancelárie. To platí aj v prípade doručovania podaní zo strany advokátov súdom.
Z vyššie uvedených dôvodov je preto Vyrozumenie Najvyššieho súdu vecne správne. To však už nie je možné povedať o nasledujúcom postupe Najvyššieho súdu, ktorý nebol ústavne konformný. Námietky Najvyššieho súdu smerovali výlučne voči spôsobu doručenia dovolania, nie voči jeho obsahu. V tejto súvislosti je však nutné zdôrazniť, že sťažovateľ bol vyzvaný na úhradu súdneho poplatku, ktorý aj zaplatil a bol informovaný aj o pridelení sudcu a zmene senátu. Z toho dôvodu sťažovateľ oprávnene očakával, že dovolanie bolo podané správne a Najvyšší súd o ňom rozhodne. Preto je možné postup Najvyššieho súdu spočívajúci v zaslaní Vyrozumenia, podľa ktorého sa Najvyšší súd dovolaním zaoberať nebude, označiť ako nepredvídateľný.
Najvyšší súd svojím postupom sťažovateľa z dôvodu formálneho pochybenia jeho advokáta zbavil práva na podanie dovolania. Najvyšší súd mal podľa názoru Ústavného súdu zvoliť iný spôsob, a to informovať advokáta o vadách podania a vyzvať na ich odstránenie.
Je však nutné prihliadnuť aj na špecifické okolnosti tohto prípadu, a to, že všetky podania odoslané advokátom boli odoslané z dátovej schránky bez elektronického podpisu advokáta. Podania boli prijaté a Obvodný súd aj odvolací súd o nich rozhodovali. Dokonca aj Najvyšší súd s advokátom sťažovateľa komunikoval a informoval ho o pridelení veci a o zmene senátu. V tomto čase Najvyšší súd mohol a mal vedieť, že dovolanie bolo podané z dátovej scháránky advokátskej kancelárie, no nereagoval na to. Okrem toho z obsahu spisu jasne vyplýva, že Najvyšší súd sa voči spôsobu doručenia dovolania ohradil až po viac ako roku od jeho podania, a to aj napriek tomu, že mal na to viackrát príležitosť.
Ústavný súd preto záverom uvádza, že Najvyšší súd pri posudzovaní dovolania zaujal až príliš reštriktívny postup, čím zároveň došlo k odopretiu poskytnutia súdnej ochrany sťažovateľovi. Najvyšší súd sa odmietol zaoberať dovolaním len z toho dôvodu, že bolo doručené z dátovej schránky advokátskej kancelárei bez elektronicého podpisu advokáta. Najvyšší súd mal advokáta vyzvať na odstránenie vád podania.
Z vyššie uvedených dôvodov preto Ústavný súd ústavnej sťažnosti sťažovateľa vyhovel a zakázal Najvyššiemu súdu pokračovať v tomto zásahu. Najvyšší súd je preto povinný vyzvať advokáta sťažovateľa k odstráneniu vád dovolania a následne o dovolaní rozhodnúť. Vyrozumením Najvyššieho súdu totiž boli porušené základné práva sťažovateľa na súdnu ochranu.
zdroj: nález Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 30. júna 2022, sp. zn.: III. ÚS 2373/21
