Prípad sa týkal vyšetrovania podozrenia zo sexuálneho zneužívania maloletej sťažovateľky jej otcom. Prvé vyšetrovanie bolo začaté na základe trestného oznámenia podaného v decembri 2012 matkou sťažovateľky, ktorá mala v tom čase štyri roky. V rámci vyšetrovania bol vypracovaný znalecký posudok, podľa ktorého sa u sťažovateľky neprejavovali žiadne známky sexuálneho zneužívania a v máji 2013 bolo trestné stíhanie zastavené. V marci 2014 podala sťažovateľkina matka nové trestné oznámenie na sťažovateľkinho otca a začalo sa druhé vyšetrovanie. V rámci tohto vyšetrovania bolo vypracovaných viacero znaleckých posudkov a v apríli 2015 bolo proti sťažovateľkinmu otcovi vznesené obvinenie zo sexuálneho zneužívania. Prokurátor Krajskej prokuratúry v Košiciach však zrušil uznesenie o vznesení obvinenia a nariadil vyšetrovateľom vypočuť znalkyne, ktoré vypracovali jeden z posudkov za účelom získania ich jednoznačného vyjadrenia. Po vypočutí znalkýň vyšetrovateľ Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach v októbri 2015 zastavil trestné stíhanie z dôvodu, že skutok sa nestal. Vyšetrovateľ konštatoval, že napriek záverom znalkýň, podľa ktorých sťažovateľka vykazovala znaky sexuálne zneužívaného dieťaťa, vzhľadom na nedostatok akýchkoľvek ďalších dôkazov podporujúcich tieto závery nebolo možné preukázať, že ku skutku došlo, a to predovšetkým s ohľadom na ďalšie znalecké posudky obsahujúce posúdenie osobnosti sťažovateľky v tom duchu, že sťažovateľka si miešala realitu s imagináciou. Sťažovateľka sa so sťažnosťou na porušenie svojich práv rozhodnutím vyšetrovateľa obrátila na Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý jej sťažnosť odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.
V sťažnosti podanej na ESĽP sťažovateľka tvrdila, že orgány činné v trestnom konaní a ústavný súd nesplnili svoj pozitívny záväzok chrániť jej fyzickú integritu a súkromný život a uskutočniť účinné vyšetrovanie tvrdení o sexuálnom zneužívaní. Argumentovala, že vnútroštátne orgány zastavili trestné stíhanie so záverom, že skutok, pre ktorý sa viedlo, sa nestal, aj napriek tomu, že bolo potvrdené, že bola sexuálne zneužívaná a tvrdila, že rozhodnutie z októbra 2015 bolo svojvoľné a nedostatočne odôvodnené. ESĽP konštatoval, že námietky uvedené v sťažnosti môžu vyvolať otázky z hľadiska článkov 3 a 8 Dohovoru, zakotvujúcich zákaz zlého zaobchádzania a právo na rešpektovanie súkromného života, podľa ktorých bola sťažnosť vláde oznámená, avšak rozhodol sa posúdiť sťažnosť iba podľa článku 8 Dohovoru.
ESĽP vo svojom rozsudku neakceptoval námietku vlády, že sťažovateľka mohla v priebehu vyšetrovania podať podnet podľa zákona o prokuratúre a domáhať sa nápravy nedostatkov vo vyšetrovaní, a to s poukazom na to, že ani ústavný súd, pred ktorým rovnako platí princíp subsidiarity poskytovanej ochrany, neodmietol sťažovateľkinu ústavnú sťažnosť pre nevyčerpanie tohto prostriedku nápravy. Čo sa týka podstaty sťažnosti, ESĽP s poukazom na to, že vyšetrovanie bolo začaté bezodkladne po podaní trestných oznámení, konštatoval, že v tomto prípade nevyvstávajú otázky ohľadom rýchlosti vyšetrovania. Pokiaľ ide o účinnosť vyšetrovania, ESĽP zdôraznil, že vo veci podozrenia zo sexuálneho zneužívania maloletej sťažovateľky bolo na vnútroštátnej úrovni vypracovaných viacero znaleckých posudkov, ktorých závery si navzájom odporovali. Za tejto situácie sa vyšetrovateľ obrátil na Výskumný ústav detskej psychológie a patopsychológie dieťaťa, ktorého znalkyne vyšetrili sťažovateľku a podľa nich bolo vysoko pravdepodobné, že dieťa malo skúsenosť so sexuálnym zneužívaním. ESĽP zdôraznil, že aj keď ku výpovedi maloletého dieťaťa je potrebné pristupovať s najväčšou obozretnosťou, žiadny z vypracovaných znaleckých posudkov nekonštatoval, že by sťažovateľka mala sklony ku klamstvu. Uznal, že vnútroštátne orgány stáli pred ťažkou úlohou a konštatoval, že nepodceňuje snahu vyvinutú zo strany vyšetrovateľa a zainteresovaných prokurátorov v tomto prípade. Podľa jeho názoru tu vyvstala skôr otázka hodnotenia dôkazov a prijatia odôvodneného a presvedčivého rozhodnutia, než otázka ich zadovažovania. V tomto ohľade mal ESĽP výhrady voči tomu, akú váhu prikladal vyšetrovateľ viacerým záverom posudku ústavu, vypracovaného s cieľom vyriešiť rozpory v predchádzajúcich posudkoch, ako aj voči tomu, že závery znalkyne ohľadom osobnosti otca neboli bližšie objasnené. Kritike podrobil aj rozhodnutie o zastavení trestného stíhania, ktoré podľa neho neobsahovalo podrobné a presvedčivé odôvodnenie. ESĽP na základe uvedených úvah dospel k záveru, že spôsob, akým boli v tomto prípade implementované mechanizmy trestného práva, nespĺňal pozitívne povinnosti štátu podľa článku 8 Dohovoru. ESĽP šiestimi hlasmi k jednému dospel k záveru, že tento článok bol porušený.
Pokiaľ ide o otázku spravodlivého zadosťučinenia, sťažovateľka požadovala 25 000 eur z titulu nemajetkovej ujmy a 2 991 eur ako náhradu nákladov a výdavkov. ESĽP priznal sťažovateľke 10 000 eur z titulu nemajetkovej ujmy a požadovanú sumu ako náhradu nákladov a výdavkov.
K rozsudku pripojil samostatné stanovisko sudca Lemmens, ktorý nesúhlasil s rozhodnutím väčšiny o porušení článku 8 Dohovoru a bol toho názoru, že vyšetrovanie spĺňalo požiadavku účinnosti.
Zdroj: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky
