Prípad sa týkal konania o neplatnosť dohody o vysporiadaní akcionárskych práv za prevod akcií. Konanie bolo právoplatne ukončené v prospech sťažovateľov s tým, že dohoda o vysporiadaní bola neplatná. Protistrana podala podnet generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky ("generálny prokurátor“) na podanie mimoriadneho dovolania. V apríli 2012 generálny prokurátor podal mimoriadne dovolanie, v ktorom uviedol, že napadnutá dohoda bola predmetom exekučného konania v úplne odlišnom konaní a tvrdil, že akékoľvek námietky mali byť preto podané a preskúmavané výlučne v rámci tohto konania. Vo februári 2013 Najvyšší súd Slovenskej republiky ("najvyšší súd“) vyhovel mimoriadnemu dovolaniu, zrušil relevantnú časť napadnutých rozsudkov a vrátil vec súdu prvého stupňa na opätovné rozhodnutie vo veci. V júni 2013 sťažovatelia napadli uznesenie najvyššieho súdu prostredníctvom sťažnosti podľa článku 127 Ústavy Slovenskej republiky. Tvrdili, že ich právo na spravodlivé konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru bolo porušené z dôvodu, že zrušenie právoplatného a záväzného rozsudku v ich prospech bolo svojvoľné a v rozpore s princípmi právnej istoty a rovnosti zbraní. Dňa 10. septembra 2013 Ústavný súd Slovenskej republiky zamietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú. Rozsiahlo citujúc z odôvodnenia najvyššieho súdu, nezistil žiadnu svojvoľnosť, ktorá by vyvolávala otázky ústavnej významnosti. Sťažovatelia sa následne s tými istými námietkami obrátili na ESĽP.
ESĽP vo svojom rozsudku s poukazom svoje rozsudky v prípadoch DRAFT-OVA proti Slovenskej republike, PSMA, spol. s r. o. proti Slovenskej republike a COMPCAR, s. r. o. proti Slovenskej republike uviedol, že zásah štátu v prospech jednej strany v súkromnoprávnom spore vyvoláva otázky podľa Dohovoru už v samotnom princípe. V predmetnom prípade zásah generálneho prokurátora a najvyššieho súdu jednoznačne spôsobil posun prípadu v prospech protistrany. V danom prípade bolo dôležité, že sa jednalo o súkromnoprávny spor, že strany boli zastúpené právnymi zástupcami, a že nič nenaznačovalo tomu, že by sa argumenty, ktoré boli predložené generálnym prokurátorom najvyššiemu súdu, nedali použiť už na nižších stupňoch konania. ESĽP teda konštatoval porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru.
Pokiaľ ide o spravodlivé zadosťučinenie, sťažovatelia požadovali 100 000 EUR z titulu nemajetkovej ujmy. Ďalej požadovali 17 309,10 EUR ako náhradu trov konania pred najvyšším súdom a ústavným súdom. ESĽP sťažovateľom z titulu nemajetkovej ujmy nepriznal žiadne zadosťučinenie a z titulu náhrady trov im priznal 331,12 EUR za konanie pred ústavným súdom. Zvyšok nárokov zamietol z dôvodu absencie príčinnej súvislosti medzi konštatovaným porušením a uplatnenou škodou a z dôvodu nepreukázania vynaložených trov.
Zdroj: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky
