Ústavný súd ČR v náleze pod sp. zn. I. ÚS 2200/23 dňa 17. júna 2024 rozhodol v prospech sťažovateľa, ktorý sa nestotožnil s tým, ako všeobecné súdy rozhodli o jeho žalobe o náhradu škody za ujmy spôsobené počas bývalého režimu. Ústavný súd napadnuté rozhodnutia zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie, v ktorom majú súdy povinnosť opätovne rozhodnúť a rešpektovať pri tom závery vyslovené v predmetnom náleze.
Skutkový stav a rozhodnutia všeobecných súdov
Sťažovateľ a jeho rodina boli počas bývalého komunistického režimu dlhodobo prenasledovaní, pričom toto prenasledovanie vyústilo až do nezákonného odňatia slobody, či násilia zo strany štátnych zložiek. Prenasledovanie sťažovateľa a jeho brata, ktorý vo väzbe za totalitného režimu zomrel, súviselo s protestnými listami adresovanými komunistickým úradom, pričom po ohlásení nezávislej kandidatúry vo voľbách do Snemovne ľudu Federálneho zhromaždenia ČSSR bol sťažovateľ obvinený a následne odsúdený na trest odňatia slobody vo výške 12 mesiacov za trestný čin poburovania. Neskôr bol neoprávnene zatknutý, a pri prevoze na psychiatrické oddelenie mu boli spôsobené zranenia ozbrojenými zložkami štátu, konkrétne príslušníkmi Verejnej bezpečnosti, konajúcej podľa pokynov Štátnej bezpečnosti. Uvedené skutočnosti spôsobili sťažovateľovi dôvodnú obavu o jeho život.
Dňa 13. 09. 2021 sa sťažovateľ žalobou na všeobecnom súde domáhal, aby mu Česká republika priznala odškodnenie za ujmu na zdraví vo výške 93 844 Kč podľa zákona č. 119/1990 Sb. o súdnej rehabilitácii. Súd mu však priznal náhradu škodu vo výške 4 125 Kč., a to podľa vyhlášky č. 32/1065 Sb. o odškodnení bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia (vyhláška) platnej v dobe, kedy k uvedeným skutočnostiam došlo. Sťažovateľ vzal žalobu vo výške 4 125 Kč. späť. Prvostupňovú súd konanie v tejto časti zastavil, pričom žalobu vo zvyšnej časti zamietol a nepriznal náhradu trov konania žiadnej zo strán.
Odvolací súd predmetné rozhodnutie potvrdil. Najvyšší súd dovolanie sťažovateľa odmietol, pričom dospel záveru, že rozhodnutie sa nevymyká z ustálenej rozhodovacej praxe. Argumentoval tým, že aj keď vyhláška, podľa ktorej bolo rozhodnuté umožňuje mimoriadne zvýšenie odškodného, tento prípad nespĺňal podmienky na takéto mimoriadne zvýšenie. Taktiež uviedol, že dovolací súd môže spochybniť úvahy odvolacieho súdu len v prípade, že je jeho úvaha zjavne neprimeraná, čo však podľa jeho názoru nebol tento prípad.
Závery Ústavného súdu
Ústavný súd sa s argumentáciami súdov v predmetných rozhodnutiach nestotožnil. Poukázal v prvom rade na špecifické postavenie nemajetkovej ujmy súvisiacej s ochranou zdravia a telesnej integrity človeka, pričom vyslovil, že pri posudzovaní výšky takejto ujmy je dôležité brať do úvahy tzv. princíp úplnej náhrady ujmy. Tento princíp, niekedy označovaný aj ako princíp úplného odškodnenia, vyplýva primárne z práva na ochranu telesnej a duševnej integrity človeka. Vzhľadom na uvedené Ústavný súd konštatoval, že je nevyhnutné vykladať vo svetle tohto princípu aj skoršiu právnu úpravu, pokiaľ je na konkrétny prípad použitá. Poukázal taktiež na svoju skoršiu rozhodovaciu činnosť, v ktorej vyslovil, že integrálnou súčasťou akejkoľvek náhrady za ujmu na zdraví musí byť zohľadnenie zásady slušnosti a spravodlivého posúdenia v konkrétnom prípade, a teda je nutné zohľadniť všetky individuálne okolnosti.
Ústavný súd sa ďalej vyjadril k aplikovaniu vyššie uvedených všeobecných princípov na tento konkrétny prípad. Nemožno podľa neho tvrdiť, že došlo k plnému vyváženiu spôsobenej ujmy, pokiaľ boli použité, a navyše príliš formalisticky aplikované, predpisy z režimu ktorý nemožno nazývať demokratickým. Aj napriek formálnej kontinuite právneho poriadku jej totiž potrebné brať do úvahy hodnotovú diskontinuitu.
Okrem toho Ústavný súd zastáva názor, že nemožno mať sťažovateľovi na príťaž skutočnosť, že o náhradu škody žiadal niekoľko rokov po tom, ako bola spôsobená, keďže bolo povinnosťou štátu vytvoriť podmienky na to, aby mohli byť takéto prípady odškodnené. Keďže k reálnej zmene spoločenského zriadenia došlo až neskôr po jeho formálnej zmene, je potrebné tento fakt brať do úvahy pri vyhodnocovaní času, ktorý ubehol medzi zranením a žiadosťou o náhradu ujmy.
Ústavný súd sa rovnako vysporiadal s argumentami všeobecných súdov, podľa ktorých nešlo o mimoriadne okolnosti. Keďže sťažovateľovo zdravie bolo poškodené v priamej súvislosti s vyjadrením odporu ku komunistickému režimu, a navyše bolo spôsobené ozbrojenými zložkami štátu, tieto skutočnosti zakladajú podľa Ústavného súdu mimoriadne okolnosti, na základe ktorých mala byť výška náhrady škody primerane zvýšená. Súdy mali hľadať cestu k dôstojnému odškodneniu za ujmy, ktoré boli sťažovateľovi spôsobené totalitným režimom, a nie dôvody pre vydanie neprípustne formalistického rozhodnutia. Nemožno teda dospieť k záveru, že náhrada bola primeraná, pretože takéto rozhodnutie môže podľa konštatácie Ústavného súdu pôsobiť z pohľadu sťažovateľa skôr ako výsmech z jeho ústavou zaručených práv, než ako kompenzácia za ich porušenie.
Dôstojné odškodnenie za prenasledovanie počas bývalého režimu
V závere Ústavný súd zhrnul, že síce nemôže určiť presnú sumu odškodnenia, keďže toto prináleží všeobecným súdom, môže sa však vyjadriť k ústavnosti aktuálne určenej výšky náhrady. Rozhodnutie v predmetnej veci však nebolo dôstojné ani primerané, nebola rešpektovaná zásada úplnej náhrady ujmy a práve preto bola vec vrátená na ďalšie konanie. Z hľadiska ochrnay základných práv konštatoval Ústavný súd porušenie práva na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa čl. 7 ods. 1 a zároveň právo na súdnu ochranu zakotvené v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.
