Krajský súd v Plzni (Krajský súd) svojím zmenkovým platobným rozkazom sťažovateľom uložil povinnosť zaplatiť 383.350,00 Kč vedľajšiemu účastníkovi, a to spoločne a nerozdielne. Táto suma sa skladala z istiny vo výške 170.000,00 Kč a zmluvnej pokuty vo výške 213.350,00 Kč. Tento záväzok vznikol zo zmluvy o pôžičke, ktorú sťažovatelia uzatvorili s vedľajším účastníkom. Krajský súd okrem toho priznal vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania.
Sťažovatelia však voči zmenkovému platobnému rozkazu podali námietky, v ktorých uviedli, že zmluva o pôžičke je spotrebiteľským úverom. Pôžička bola sťažovateľom poskytnutá bezplatne iba na dva mesiace, pričom následne boli povinní uhradiť vedľajšiemu účastníkovi zmluvnú pokutu vo výške 0,25 % denne z istiny. Zmluvná pokuta je však podľa názoru sťažovateľov skrytým úrokom vo výške 91,25 % ročne. Na právny vzťah preto bolo nutné aplikovať ustanovenia zákona o spotrebiteľskom úvere. Podľa § 18 ods. 1 zákona o spotrebiteľskom úvere totiž platí, že na splatenie alebo zabezpečenie splatenia spotrebiteľského úveru nemožno použiť zmenku ani šek.
Okrem toho uviedli, že ich spoločnosť Ekonomické stavby s.r.o., ktorá je personálne prepojená s vedľajším účastníkom, uviedla do omylu. Personálne prepojenie je zjavné, vzhľadom na to, že obe spoločnosti majú rovnakú osobu konateľa a konečného užívateľa výhod. Sťažovatelia boli nútení uhradiť spoločnosti Ekonomické stavby s.r.o. zálohu, a to v súvislosti s uzatvorením zmluvy o dielo a príkaznej zmluvy. Pôžička poskytnutá vedľajším účastníkom bola totiž viazaná na úhradu tejto zálohy. Spoločnosť Ekonomické stavby s.r.o. mala sťažovateľom poskytnúť hypotekárny úver, z ktorého malo dôjsť k úhrade pôžičky vedľajšieho účastníka.
Krajský súd však o námietkach voči zmenkovému platobnému rozkazu rozhodol tak, že zmenkový platobný rozkaz zostal v platnosti. Námietky sťažovateľov nepovažoval za dôvodné. Vrchný súd v Prahe (Vrchný súd) rozhodnutie Krajského súdu potvrdil. Vzhľadom na to, že Najvyšší súd Českej republiky dovolanie sťažovateľov považoval za neprípustné, ich dovolanie bolo odmietnuté.
Sťažovatelia sa následne rozhodli obrátiť sa na Ústavný súd Českej republiky (Ústavný súd). Ústavný súd považoval ústavnú sťažnosť sťažovateľov za dôvodnú. Za podstatu tejto ústavnej sťažnosti označil argumentáciu sťažovateľov, ktorá spočívala v tom, že sa všeobecné súdy nevysporiadali s otázkou, či zmluva o pôžičke bola dojednaná ako odplatná alebo bezodplatná zmluva a či sa na tento právny vzťah vzťahuje zákon o spotrebiteľskom úvere. V tejto súvislosti bolo nevyhnutné skúmať najmä zmluvnú pokutu, a to preto, aby sa zistilo, či skutočne ide o zmluvnú pokutu alebo o skrytý úrok.
Z výkladu právnych úkonov Ústavný súd uviedol, že nepísaným pravidlom je predpoklad, podľa ktorého ani zákonodarca ani zmluvné strany nezamýšľajú dať ním vytvorenému právnemu aktu absurdné alebo nerozumné dôsledky. Pri výklade právneho úkonu je nutné dať prednosť skutočnej vôli účastníkov zmluvy nad formálnym prejavom ich vôle. Formalizmus, ktorý spočíva vo výklade textu zmluvy bez ohľadu na vôľu účastníkov tejto zmluvy, predstavuje protiústavný zásah do základných práv jednotlivca. Ústavný súd uviedol, že všeobecné súdy pri svojom rozhodovaní nezohľadnili všetky významné skutočnosti, a to aj napriek tomu, že ich sťažovatelia tvrdili aj preukázali.
Na základe vyššie popísaného skutkového stavu spočívajúceho v uzatvorení zmluvy o pôžičke a vedľajším účastníkom a stým spojenej zmluvy o dielo so spoločnosťou Ekonomické stavby s.r.o. dospeli všeobecné súdy k záveru, že sťažovatelia uzatvorili inominátnu zmluvu, ktorá bola bezodplatná. Nedošlo k dojednaniu úroku ale k dojednaniu zmluvnej pokuty. Vzhľadom na bezodplatnosť zmluvy o pôžičke preto nemohli byť aplikované ustanovenia zákona o spotrebiteľskom úvere, vrátane zákazu použitia zmenky. S týmito závermi ale Ústavný súd nesúhlasí.
Sťažovatelia s vedľajším účastníkom uzatvorili zmluvu o pôžičke v súvislosti so zmluvou o dielo a príkaznou zmluvou, ktoré uzatvorili so spoločnosťou Ekonomické stavby s.r.o. K uzatvoreniu zmlúv došlo v rámci programu s názvom „Nulová hotovosť“. Ako už z názvu vyplýva, nebolo nutné disponovať žiadnymi finančnými prostriedkami, keďže klientom bola ponúkaná krátkodobá pôžička bez poplatku a bez úrokov, ktorá bude následne splatená úverom čerpaným z hypotekárneho úveru poskytnutého bankou.
Sťažovatelia túto možnosť využili práve preto, že nedisponovali žiadnymi finančnými prostriedkami, no napriek tomu chceli začať stavať rodinný dom. O tejto skutočnosti spoločnosť Ekonomické stavby s.r.o. od počiatku vedela. Zamestnankyňa spoločnosti Ekonomické stavby s.r.o., ktorá bola finančnou poradkyňou, sťažovateľom uzatvorenie zmluvy o pôžičke odporučila. Táto zamestnankyňa v emailovej komunikácii so sťažovateľmi pôžičku prezentovala ako bezodplatnú a bezúročnú, avšak len na dva mesiace. Po uplynutí tejto doby mali sťažovatelia platiť mesačnú splátku, ktorú zamestnankyňa mala vypočítať zo zmluvnej pokuty.
Sťažovatelia boli okrem toho stále ubezpečovaní, že pôžička bude uhradená z hypotekárneho úveru. Tento hypotekárny úver sa spoločnosť Ekonomické stavby s.r.o. zaviazala sťažovateľom sprostredkovať. Napriek tomu však sťažovateľom hypotekárny úver nebol poskytnutý.
V tejto súvislosti Ústavný súd dodal, že je veľmi obtiažne predstaviť si, že by pôžička bola skutočne vrátená v lehote jej splatnosti. Záloha, ktorú sťažovatelia uhradili, bola zmluvne účelovo viazaná tak, aby ju spoločnosť Ekonomické stavby s.r.o., po tom, čo jej bola pripísaná na bankový účet, použila na zabezpečenie projektovej dokumentácie k stavbe rodinného domu. Až po vyhotovení tejto dokumentácie bolo možné podať žiadosť o poskytnutie hypotekárneho úveru. Ak by aj počas tohto procesu nedošlo ku komplikáciám (ku komplikáciám v tomto prípade došlo, nakoľko jeden zo sťažovateľov mal záznam v úverovom registri), čerpanie hypotekárneho úveru nebolo možné stihnúť v lehote dvoch mesiacov, počas ktorých bola pôžička poskytnutá bezodplatne a sťažovatelia sa museli dostať do omeškania a mať povinnosť hradiť zmluvnú pokutu.
K tomu Ústavný súd dodal, že vedľajší účastník, ktorého hlavným predmetom podnikania bolo poskytovanie bezodplatných a krátkodobých pôžičiek, musel vedieť, že k úhrade pôžičky v lehote dvoch mesiacov nedôjde. O to viac, keďže sťažovatelia už od počiatku tvrdili, že finančnými prostriedkami nedisponujú a preto potrebujú získať hypotekárny úver.
Vedľajší účastník teda už vopred musel rátať s tým, že sa sťažovatelia dostanú do omeškania a vznikne im povinnosť uhradiť zmluvnú pokutu. Práve preto je nutné na zmluvnú pokutu hľadieť ako na skrytý úrok. To vyplývalo aj z toho, čo zamestnankyňa spoločnosti Ekonomické stavby s.r.o. sťažovateľom uviedla (pôžička je prvé dva mesiace bezodplatná a následne sa hradí splátka vypočítaná zo zmluvnej pokuty). Tieto skutočnosti však všeobecnými súdmi neboli pri rozhodovaní zohľadnené. Tie sa obmedzili iba na konštatovanie, že záver o tom, či bola alebo nebola uzatvorená dohoda o finančnej protihodnote za poskytnutie plnenia v zmluve o poskytnutí finančných prostriedkov možno prijať iba na základe posúdenia obsahu zmluvy o pôžičke.
Z judikatúry Ústavného súdu ako aj z názorov právnej teórie však plynie úplne opačný názor. Z tohto opačného názoru vyplýva, že obsah právneho úkonu môže ten, kto jeho obsah vykladá, zistiť akýmkoľvek spôsobom. Možno pritom použiť aj špeciálne spôsoby výkladu, a to výklad jazykový, gramatický, logický, systematický, historický či teleologický. Práve k využitiu teleologického výkladu všeobecné súdy nepristúpili, nakoľko vychádzali z doslovného znenia zmluvy a jej jazykového výkladu bez toho, aby sa komplexne zaoberali všetkými relevantnými skutočnosťami (najmä predzmluvnými rokovaniami sťažovateľov a pracovníkmi spoločnosti Ekonomické stavby s.r.o.). Okrem toho je výklad všeobecných súdov pochybný a preto ho Ústavný súd nemôže aprobovať.
Všeobecné súdy sa taktiež opomenuli zaoberať námietkou sťažovateľov, ktorá spočívala v tom, že vedľajší účastník a spoločnosť Ekonomické stavby s.r.o. boli personálne prepojené. Názor všeobecných súdov bol, že aj napriek personálnemu prepojeniu ide o dva formálne samostatné subjekty. Tento výklad je podľa názoru Ústavného súdu formalistický. Aj napriek tomu, že zmenka je založená na prísnej formálnosti, nemala by táto formálnosť byť v prospech jednej strany. O to viac, ak druhou zmluvnou stranou je spotrebiteľ.
Sťažovateľom podľa zákona zmenkového a šekového vyplývalo právo podať námietky voči majiteľovi zmenky, a to vedľajšiemu účastníkovi. Avšak, podľa názoru Ústavného súdu sa všeobecné súdy mali zaoberať tým, či s ohľadom na okolnosti prejednávanej veci, najmä okolnosti uzatvorenia jednotlivých zmlúv a personálne prepojenie vedľajšieho účastníka a spoločnosti Ekonomické stavby s.r.o., nepredstavuje formálne oddelenie týchto subjektov iba „právnu kľučku“, ktorá znemožňuje, resp. sťažuje právnu obranu sťažovateľov v súdnom spore. Keďže tak všeobecné súdy neurobili a námietky sťažovateľov nepripustili dopustili sa prehnaného formalizmu, ktorý je nezlučiteľný s princípmi spravodlivosti.
Ústavný súd mal vzhľadom na všetko vyššie uvedené za to, že došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľov na súdnu ochranu. Ústavný súd preto ústavnej sťažnosti sťažovateľov vyhovel a rozhodnutie Krajského súdu, Vrchného súdu a Najvyššieho súdu zrušil.
zdroj: nález Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 19. júl 2022, sp. zn.: I. ÚS 2337/21
