Dohoda o urovnaní
Dohodu o urovnaní upravuje § 585 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (Občiansky zákonník). Ide o právny záväzok medzi stranami dohody, na základe ktorého zaniká doterajší záväzok, a tento je zároveň nahradený novým záväzkom. Účelom takejto dohody je úprava práv a povinností, ktoré sú sporné či pochybné medzi jej účastníkmi, a to primárne s cieľom vyhnúť sa možnému sporu, alebo ukončiť existujúci spor. Účastníci dohody bez toho, aby zisťovali skutočný stav veci, môžu navzájom čiastočne ustúpiť od svojich požiadaviek. Práve spomínaná spornosť a pochybnosť odlišuje tento spôsob zániku záväzku od iných inštitútov. Tieto pojmy sa môžu týkať či už existencie, predmetu, vymáhateľnosti, obsahu alebo samotných subjektov záväzku. Podstatné je, aby obe strany považovali predmet záväzku za sporný.
Dohoda o urovnaní však nie je v Občianskom zákonníku považovaná za samostatný zmluvný typ, keďže ide o spôsob zániku záväzku. To znamená, že ak nie je medzi účastníkmi dohody niektorý aspekt záväzku dohodnutý a nevyplýva to ani z úpravy dohody o urovnaní, použijú sa všeobecné ustanovenia o záväzkoch.
Obsah a forma dohody
Keďže ide o právny úkon podľa Občianskeho zákonníka, dohoda o urovnaní musí spĺňať základné náležitosti, a teda:
(i) vymedzenie jej predmetu, resp. ktorý záväzok sa urovnáva a nahrádza, a či iba čiastočne alebo úplne; pričom predmetom môže byť akýkoľvek záväzok, aj z jednostranného právneho úkonu, neplatného, súdne nevymáhateľného či domnelého záväzku, pričom podmienkou je, že obaja účastníci musia byť presvedčení o jeho existencii a existovať musí v čase uzatvárania dohody. Nemožno však urovnať statusové veci, ako napríklad rozvod či spôsobilosť na právne úkony;
(ii) identifikácia strán dohody; a
(iii) podpisy strán dohody.
Čo sa formy týka, pokiaľ ide o urovnanie záväzku, ktorý bol dohodnutý písomne, musí byť aj dohoda uzavretá písomne. To isté platí aj v prípade, že ide o premlčaný záväzok. Nedodržanie písomnej formy v uvedených prípadoch by to malo za následok absolútnu neplatnosť dohody.
Rozsah urovnania
Čo sa týka rozsahu dohody o urovnaní, nie je vylúčené ani urovnanie a nahradenie len niektorej časti záväzku, teda vybraných práv a povinností. Je však potrebné poukázať na § 585 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa táto dohoda, ktorou majú byť medzi účastníkmi upravené všetky práva, netýka práv, na ktoré účastník nemohol pomýšľať. To znamená, že nemožno automaticky predpokladať, že spornými boli všetky práva a povinnosti v rámci právneho vzťahu. Podľa § 587 Občianskeho zákonníka aj za predpokladu, že dôjde k vyhláseniu strán o tom, že urovnaním sú medzi nimi upravené všetky vzájomné práva, týkajú sa tieto účinky iba toho právneho vzťahu, v ktorom vznikla medzi stranami spornosť alebo pochybnosť. To sa neuplatní, ak by z obsahu urovnania nepochybne vyplývalo, že sa urovnanie týka aj iných vzťahov. Urovnanie teda rieši iba vzťah, ktorého sa záväzok týka a nemožno automaticky predpokladať, že sa urovnanie týka všetkých doterajších vzťahov či záväzkov strán dohody, jedine že by toto jasne vyplývalo z jej obsahu.
Vplyv omylu na urovnanie
V zmysle § 586 ods. 1 Občianskeho zákonníka nespôsobuje omyl o tom, čo konkrétne je medzi stranami sporné alebo pochybné, neplatnosť dohody. Aj keď je absencia omylu podmienkou platnosti právneho úkony, omyl strán v ich názorovej nesprávnosti právneho posúdenia veci je nie je právne relevantný. Strana by sa však mohla neplatnosti dovolať v prípade, že bol omyl vyvolaný ľsťou jednej strany. Lesť znamená, že druhá strana úmyselne predstiera nejakú skutočnosť, resp. jej existenciu či neexistenciu. Omyl vyvolaný ľsťou spôsobuje relatívnu neplatnosť takejto dohody, to znamená že je platná až kým sa druhá strana nedovolá jej neplatnosti. Tá je potom zaťažená dôkazných bremenom na preukázanie, že bola do omylu uvedená ľsťou.
Ak je urovnanie dojednané dobromyseľne, podľa § 586 ods. 2 Občianskeho zákonníka nestráca platnosť ani vtedy, keď dodatočne vyjde najavo, že niektorá zo strán dohody právo v nej uvedené v čase dojednania nemala, a to aj v prípade existencie objektívnej skutočnosti, ktorá preukazuje, že niektorá zo strán právo nemá. Ak by teda jeden z účastníkov uzavrel dohodu o urovnaní a zároveň by mal vedomosť o tom, že jeho právo neexistuje, podmienka dobromyseľnosti by nebola splnená.
Súdne konanie
Dohoda o urovnaní záväzku môže okrem iného predstavovať základ aj pre súdny zmier. Súd by sa mal každý spor pokúsiť vyriešiť zmierom, pričom ide o preferovaný spôsob ukončenia sporu. Vyplýva to nielen z ustanovenia § 170 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (CSP), podľa ktorého sa súd má pokúsiť o vyriešenie sporu zmierom, ak je to možné a účelné, ale aj z ustanovenia § 148 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého sa má súd o uzavretie zmieru vždy pokúsiť. Podľa § 148 ods. 2 súd rozhodne o tom, či zmier schvaľuje, pričom prekážku schválenia by predstavoval rozpor zmieru so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Takto schválený zmier nahrádza meritórny rozsudok vo veci. Uzavretie dohody o urovnaní však nemusí nutne znamenať schválenie zmieru, pretože v dôsledku dohody môže prísť napríklad aj k späťvzatiu žaloby.
