Disciplinárne senáty pre sudcov — orgány, ktoré rozhodujú o tom, či sa sudca previnil a či zaň ponesie následok — upravovala minuloročná novela protiústavne. Rozhodol o tom Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý na neverejnom zasadnutí pléna 9. septembra 2026 vyhovel návrhu skupiny 31 poslancov Národnej rady a zrušil sporné ustanovenia dvoch zákonov.
Kto v disciplinárnych senátoch zasadá a ako vznikajú, priamo súvisí s nezávislosťou súdov — a teda s tým, či sa človek na súde dovolá rozhodnutia bez ohľadu na to, komu sa nebude páčiť. Nález padol v konaní vedenom pod spisovou značkou PL. ÚS 7/2026.
Čo Ústavný súd rozhodol
Poslanci sa na súd obrátili podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy. V takom konaní Ústavný súd posudzuje, či je zákon v súlade s ústavou. Namietali viacero ustanovení, ktoré do právneho poriadku vniesla minuloročná novela upravujúca disciplinárne konanie voči sudcom.
Súd návrhu z veľkej časti vyhovel. Vyslovil, že napadnuté ustanovenia zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a zákona č. 432/2021 Z. z. o disciplinárnom poriadku Najvyššieho správneho súdu (disciplinárny súdny poriadok) nie sú v súlade s ústavou. Vo zvyšnej časti návrhu nevyhovel.
Disciplinárny senát je teleso, ktoré na Najvyššom správnom súde prejednáva návrhy na postih sudcu za previnenie a rozhoduje o jeho vine. Práve to, akým spôsobom sa jeho členovia určujú a kto ich navrhuje, bolo jadrom sporu. Ak totiž o zodpovednosti sudcu rozhoduje orgán zostavený spochybniteľným spôsobom, spochybniteľné je aj jeho rozhodnutie.
Ktoré pravidlá o disciplinárnych senátoch neobstáli
Neobstála predovšetkým úprava tvorby a zloženia disciplinárnych senátov. Súd za protiústavné označil okrem iného § 8 ods. 2 až 5 disciplinárneho súdneho poriadku a naň nadväzujúce ustanovenia (§ 5, § 6 a § 11), ako aj časť § 10 ods. 4 zákona o sudcoch. V druhom bode zrušil aj § 7 písm. d), § 8 ods. 1 písm. d) a prvú vetu § 45 ods. 3 disciplinárneho súdneho poriadku.
Rozpor súd vyslovil najmä s čl. 142 ods. 2 ústavy, podľa ktorého o disciplinárnej zodpovednosti sudcov rozhoduje Najvyšší správny súd, a tiež s čl. 141a a čl. 148, ktoré sa týkajú Súdnej rady a postavenia sudcov. Napadnutá úprava tieto právomoci podľa navrhovateľov oslabovala. Súd zároveň pripomenul čl. 2 ods. 2 ústavy — štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy a v jej medziach.
- Súd: Ústavný súd SR, plénum,
- spis: PL. ÚS 7/2026, rozhodnuté 9. septembra 2026,
- návrh podala skupina 31 poslancov NR SR,
- výsledok: časti zákonov č. 385/2000 Z. z. a č. 432/2021 Z. z. nie sú v súlade s ústavou.
Odkedy sporné pravidlá prestanú platiť
Nález ešte musí byť vyhlásený v Zbierke zákonov. Dňom vyhlásenia napadnuté ustanovenia podľa čl. 125 ods. 3 ústavy strácajú účinnosť. Národná rada má potom šesť mesiacov na to, aby úpravu zosúladila s ústavou; ak to neurobí, ustanovenia po tejto lehote strácajú platnosť úplne.
Do toho času teda platí stav, ktorý z nálezu vyplýva: sporné časti sa nemôžu ďalej používať. Ako presne sa premietnu do už prebiehajúcich disciplinárnych konaní, bude jasné až z odôvodnenia nálezu, ktoré súd zverejní neskôr.
Prečo na tom záleží aj mimo súdov
Disciplinárne konanie je nástroj, ktorým sa sudca zodpovedá za pochybenia — od zbytočných prieťahov až po závažnejšie previnenia. Ak by o ňom rozhodoval orgán zostavený tak, že vzniká pochybnosť o jeho nestrannosti, oslabuje to dôveru, že sudcovia rozhodujú len podľa práva.
Práve preto ústava zveruje rozhodovanie o disciplinárnej zodpovednosti sudcov osobitne Najvyššiemu správnemu súdu. Nezávislé súdnictvo nie je výsada sudcov — je to záruka pre účastníka konania, že o jeho veci rozhodne sudca, ktorý sa nemusí obávať postihu za nepohodlný rozsudok. Zásahy do pravidiel disciplinárneho konania sa preto posudzujú prísne.
Ako boli disciplinárne senáty Najvyššieho správneho súdu pôvodne vytvorené, sme na Právnych Novinách priblížili už v staršom článku.
