CVRIA: Chuť potraviny nemôže byť chránená autorským právom

Celý súdny spor začal smotanovo-syrovou nátierkou „Heksenkaas“, ktorú v roku 2007 vytvoril holandský obchodník so zeleninou a čerstvými výrobkami. Práva duševného vlastníctva k tomuto výrobku v súčasnosti patria holandskej spoločnosti Levola, na ktorú ich obchodník previedol recept na výrobu nátierky.

Levola vs. Smilde

"súboj chutí"

V roku 2014 sa však na scéne objavila iná nátierka, ktorá svojou chuťou nápadne pripomínala Heksenkaas. Tú vyrába holandská spoločnosť Smilde pod názvom „Witte Wievenkaas“.

Levola, sa domnievala, že výroba a predaj konkurenčnej „Witte Wievenkaas“ porušuje jej autorské právo na chuť nátierky „Heksenkaas“. Preto Levola požiadala súdy, aby Smilde zakázali okrem iného výrobu a predaj konkurenčného produktu.

Levola tvrdí, že chuť „Heksenkaas“ predstavuje dielo chránené autorským právom a chuť „Witte Wievenkaas“ je rozmnožovaním tohto diela.

Holandský súd sa obrátil na Súdny dvor EÚ s otázkou, či možno chuti potraviny priznať ochranu na základe smernice o autorskom práve[1].

Aký má pohľad Súdny dvor EÚ?

Súdny dvor zdôrazňuje, že chuť potraviny možno chrániť autorským právom v zmysle autorskej smernice iba v prípade, že takú chuť možno kvalifikovať ako „dielo“. Aby to tak bolo, musí tento predmet predstavovať originálny výtvor tvorivej duševnej činnosti.

Zaujímavosť: "Základom autorských práv je to, že predmet vznikol tvorivou duševnou činnosťou jeho autora."

Ochranu podľa autorského práva môžu mať vyjadrenia - avšak nie myšlienky, ochranu však môžu mať postupy, spôsoby prevádzkovania alebo matematické koncepcie ako také.

Hovorí tak dohoda o obchodných aspektoch práv duševného vlastníctva, prijatá v rámci Svetovej obchodnej organizácie (WTO), a ktorú EÚ schválila[2], a Zmluva Svetovej organizácie duševného vlastníctva (WIPO) o autorskom práve[3], ktorej stranou je takisto aj EÚ.

V dôsledku toho pojem „dielo“ nevyhnutne predpokladá, aby bol tento predmet vyjadrený tak, že ho možno dostatočne presne a objektívne identifikovať.

"Sto ľudí, sto chutí."

"Chuť sú len pocity a pôžitky", hovorí Súdny dvor EÚ.

V tomto kontexte Súdny dvor konštatuje, že pokiaľ ide o chuť potraviny, chýba tu možnosť presnej a najmä objektívnej identifikácie.

Súdny dvor v tejto súvislosti spresňuje, že na rozdiel od literárneho, maliarskeho, filmového či hudobného diela, ktoré je presným a objektívnym vyjadrením, je totiž identifikácia chuti potraviny založená v podstate na pocitoch a chuťových pôžitkoch, ktoré sú subjektívne a premenlivé.

Závisia totiž najmä od faktorov súvisiacich s osobou, ktorá tento produkt ochutnáva, ako sú jej vek, potravinové preferencie a stravovacie návyky, a od prostredia alebo kontextu, v ktorom sa tento produkt ochutnáva.

Dá sa chuť definovať technickými prostriedkami?

Presná a objektívna identifikácia chuti potraviny, ktorá by ju pomocou technických prostriedkov umožnila odlíšiť od iných podobných produktov, nie je za súčasného stavu vedeckého vývoja možná.

Za týchto podmienok Súdny dvor dospel k záveru, že chuť potraviny nemožno kvalifikovať ako „dielo“, a preto jej nemožno priznať ochranu na základe autorského práva v zmysle smernice.

Inými slovami, dôvodom prečo chuť potraviny nemôže byť chránená autorským právom nie je to, že autor, ktorý ju vytvoril pri tom nevykonal tvorivú duševnú činnosť, ktorá viedla k vytvoreniu chuti. Problémom je to, že chuť je subjektívna a preto sa nedá presne definovať, tak aby bola jednoznačne identifikovateľná. Preto vytvorenie chuti nemožno chrániť, lebo sa nedá presne definovať a tak odlíšiť od ostatných chutí, ktoré od nej nemajú ďaleko.

Ak by Súdny dvor EÚ priznal Levole ochranu chuti syra Heksenkaas, mohli by následne zasiahnuť voči akejkoľvek konkurencii, ktorá by vyrábala nátierku s chuťou čo i len pripomínajúcou Heksenkaas. Princíp spočíva totiž v tom, takto by  vždy argumentovali len na základe subjektívneho hodnotenia o tom, či konkurenčná nátierka chutí ako Heksenkaas alebo nie.

Zdroj: CURIA